Novokrstenstvo alebo anabaptizmus sa sformoval okolo roku 1524 v alpských krajinách. Keďže protirečilo učeniu katolíckej cirkvi, nasledovníci tohto učenia boli prenasledovaní a perzekuovaní vo viacerých vtedajších európskych krajinách. Ani sa nemôžeme čudovať – napriek tomu, že novokrstenstvo sa v teoretických otázkach vracalo k prvotným kresťanským spoločenstvám a snažilo sa výklad náboženských otázok zbaviť nánosu teologických interpretácií, v mnohom život v komunitách novokrstencov vykazuje znaky života v sektách. Tým sa novokrstenci stali vážnymi nepriateľmi katolíckej cirkvi. Dôvod, prečo novokrstenské komunity prežili, bola podpora zo strany šľachty a neskôr meštianstva. Novokrstenci totiž výrazne podporovali ekonomický rast a na trh dodávali kvalitné remeselné výrobky. Zároveň bolo ich učenie sympatické tej časti šľachty, ktorá odporovala vtedajšej moci – kráľovi či kráľovnej danej monarchie. Novokrstenci zasiahli nielen do histórie kresťanstva, ale výrazne ovplyvnili aj politickú, a hlavne kultúrnu, tradíciu európskych krajín.
Hneď na začiatku by sme si mali ujasniť terminológiu – prečo hovorím o novokrstencoch, keď v názve článku a celkovo našej tradícii túto komunitu nazývame habánmi? Z Riegrovho slovníka náučného z roku 1863 sa dozvedáme: „O pôvode mena habán nemožno nič určité udať, je však isté, že nie oni sami seba tak, ale iní ich týmto posmešným menom nazývali, ktoré potom aj u nich zovšeobecnelo.“ K akémukoľvek etymologickému výkladu pojmu habán sa prikloníme, jedno je definitívne isté – pojem habán má výlučne slovenský pôvod. Vzniklo a používalo sa jedine v slovenčine. Prvotne nieslo v sebe pejoratívnu konotáciu. Habán bol niekto, kto hanobil, kto bol skúpi a zhromažďoval majetok. Tento urážlivý nádych pojmu habán sa však časom zneutralizoval a všeobecne sa rozšíril prevažne v podobe prídavného mena a súvisel hlavne s remeselnými produktami novokrstenskej komunity – habánske remeslá, habánska keramiky, a pod.
Niektoré pramene uvádzajú, že novokrstenci k nám prenikajú až po príchode z Moravy a datujú vznik habánskeho spoločenstva na území dnešného Slovenska do roku 1622. Začiatky novokrstenských komunít na území Uhorska však môžeme datovať už do prvej polovice 16. storočia. Isteže, mnohé spoločenstvá výrazne posilnili a rozrástli sa po nútenom odchode novokrstencov z Moravy, ale prvé tajné schôdzky v Levoči so známym anabatistickým misionárom Andrejom Fischerom sú zaznamenané už od 3. marca 1529. Fischer nebol jediným kazateľom na území dnešného Slovenska. Na západnom Slovensku sa v roku 1536 pridalo k hnutiu vyše 60 obyvateľov vedených Jánom a Petrom Holbom. Keďže hranice medzi Moravou a Slovenskom sa viackrát posúvali a novokrstenci na oboch územiach boli viac-menej jednou veľkou rodinou, počet príslušníkov tejto komunity môžeme zarátať spolu. Navzájom totiž udržiavali styky, sťahovali sa z jednej obce do druhej a mali rovnaký pôvod. Prvé číselné údaje o ich počte pochádzajú z roku 1545, kde sa uvádza okolo dvetisíc obyvateľov komunít. Do roku 1620 sa ich počet zdesaťnásobil, hlavne pod vplyvom prisťahovalectva, ktoré pokračovalo aj v období tridsaťročnej vojny.
Na západnom Slovensku sa habánom darilo hlavne v Sobotišti a vo Veľkých Levároch, kde si ich pod ochranné krídla zobrala miestna šľachta. Habáni to však celkovo nemali jednoduché. Boli prenasledovaní nielen pre svoje náboženské presvedčenie, ale aj kvôli tomu, že boli ekonomicky natoľko samostaní, že sa na nich vrchnosť snažila uvaliť rôzne dane a iné postihy. „Nebyť ochrany panstiev nad habánmi, boli by sa ich dvory rozpadli. Pravda, táto ochrana habánov niečo stála. Napríklad habáni sa panstvám zaväzovali predávať výrobky lacnejšie. V čase obliehania mali právo uchýliť sa do opevnených hradov, za ochranu však museli finančne prispievať. Niekedy sa s veliteľmi vojsk jednoducho dojednali na výkupnom, aby upustili od vypálenia, prípadne od kontribúcií.“ Ťažké bolo hlavne obdobie tridsaťročnej vojny, po ktorom došlo v Sobotišti aj k niekoľkým požiarom. Z pohľadu vývoja remesiel a hrnčiarstva má historicky toto obdobie jednu významnú udalosť – zo Sobotišťa vyslali Krištofa Bernhausera a Benjamina Poleya do Holandska prosiť o pomoc. Títo dvaja habáni sa vracajú 28. októbra 1665 a okrem iného prinášajú nové remeselné skúsenosti z holadských dielní. Posledný výrazný historický míľnik v komunitnom živote habánov znamenal rok 1686 – vtedy prestal platiť zákon o spoločnom vlastníctve v habánskom spoločenstve a majetok mohol byť súkromný. Od 17. storočia a od odklonu od niektorých dlho zakorenených tradícií habánskeho spoločenstva možeme sledovať aj výraznejšiu asimiláciu so slovenským obyvateľstvom.
Ďalej sa už nebudeme zaoberať rozsiahlou históriou novokrstencov, ktorá pokračuje cez Sedmohradsko do Ruska a následne do Ameriky, ale pokúsim sa tieto historické fakty premietnuť na vývoj habánskej majoliky, teda na vývoj toho, čo mnohým ako jediné napadne pri vyslovení slova habán. „Pod termínom habánska majolika rozumieme druh keramickej výroby anabaptistických prisťahovalcov, ktorou sa zapísali do našich kultúrnych dejín ako jej šíritelia a udomácňovatelia v našich krajinách. Túto keramickú výrobu charakterizuje glazovanie nádob olovnatými a olovnatociničitými polevami, ktoré na povrchu nádoby vytvárajú sklovito kovový povlak.“ Pri habánoch sa v odbornej literatúre stretávame aj s pojmom fajansa. Fajansa sa odvodzuje od francúzskeho pojmu „faïence“ a označuje úžitkovú keramiku s bielou nepriehľadnou ciničitou glazúrou. Vzniká pravdepodobne okolo roku 1580, aj keď pramene sa v odhadoch jej vzniku líšia. Toto datovanie podporuje aj fakt, že hrnčiarska výroba vo Veľkých Levároch začína v roku 1588, kedy bolo hrnčiarom ešte zakazované vyrábať fajansový riad, pretože jeho výroba bola pracná a nákladná.
Výrobu habánskych fajansí môžeme rozdeliť na dve obdobia:
-
Časový úsek do roku 1700. V počiatkoch vzniku od roku 1580 do 1620 sa spomína tzv. inkunábulová výroba. Technika však bola už natoľko vyspelá, že o počiatkoch nehovoríme v technickom zmysle, ale v historickom zmysle. Od roku 1620, kedy vyhnali habánov z Moravy, do roku 1663 sledujeme výrazný rozvoj fajansovej výroby s talianskymi motívmi. Farby sa už neobmedzujú na vysokožiarivé, čiže k bielej a žltej sa pridáva modrá a neskôr aj fialová. Samozrejme nemožeme opomenúť turecký vplyv, ktorý sa výrazne pričinil k zmenám na motívoch. Posledné obdobie do roku 1700 charakterizuje výroba podľa holanského „delftského“ vzoru. Výrobky sa vyznačujú bielou polevou a modrou maľbou. Typické sú zvieracie motívy, rozvinuté kvety, stavby, exotické krajiny, more, a pod.
-
Druhé obdobie tvorí časový úsek 18. storočia. Aj ten môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá polovica 18. storočia je charakteristická tým, že sa fajansová výroba prispôsobuje ľudovej tradícii, preberá ľudové motívy a dekor. V druhej polovici, približne od roku 1750, doznieva habánska tradícia a vzniká slovenské ľudové džbankárstvo, respektíve ľudová fajansová výroba. V tomto období habáni opúšťajú tradičné komunitné usporiadanie. Mnohí konvertujú späť ku katolíckej cirkvi a to im postupne otvára možnosť manželských zväzkov s domácim obyvateľstvo. Dekor sa ponáša na vzory slovenských ľudových výšiviek z plachiet a obrusov.
Najväčšie dielne fajansovej výroby sídlili vo Veľkých Levároch, Sobotišti a Moravskom Jáne. Je veľmi pravdepodobné, že výroba majoliky vznikla práve vo Veľkých Levároch, pretože odborníkov odtiaľto už v 17. storočí pozývali pri založení výroby v Čechách a na Morave. Narozdiel od Moravy, kde sa s výrobou fajansí prestalo v roku 1621, u nás výroba pokračovala až do 19. storočia, kedy zľudovela a stala sa súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. „Zmeny sú od druhej polovice 18. storočia také markantné, že možno právom hovoriť o slovenských ľudových fajansách ako o slovenskom regionálnom type tejto výroby.“
Tradícia novokrstencov, aj keď sa najprv výrazne vyvíjala len v rámci uzavretých spoločenstiev, prenikla do našej histórie a ľudového umenia. Je až neuveriteľné, ako malá komunita ovplyvnila rozvoj celého terajšieho územia Slovenska a Moravy. Habánom nemožno uprieť, že mali medzi sebou natoľko výrazných a zručných remeselníkov, že ich výrobky sa v súčasnej dobe uchovávajú v múzeách ako obrovské poklady. Výroba fajansí v mnohých obmenách a tvaroch tvorí rovnako cennú súčasť nášho kultúrneho dedičstva ako modrotlač či výšivky a kroje. Habáni potvrdzujú teóriu, že prisťahovalectvo v minulosti neprinášalo nenávisť, ale naopak pokrok v mnohých smeroch vrátane vývoja kultúry.
Katarína Hrnčiarová
Zdroje:
IŠRA, R. – PROCHÁZKOVÁ, M.: Sprievodca dejinami habánov a habánskeho dvora vo Veľkých Levároch. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 1987.
KALESNÝ, F.: Habáni na Slovensku. Bratislava: Tatran, 1981.
ZAJÍČKOVÁ, M.: habánsky dvor vo Veľkých Levároch sprievodca po expozícii Záhorského múzea. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 2007.
ZAJÍČKOVÁ, M. – DRAHOŠOVÁ, V a kol.: Habáni v Sobotišti. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 2002.
Foto: wikimedia.org