Osudy Meršeho rodu, Časť tretia, Boj proti tyranii

Dňa 27. augusta 1310 „…sa zhromaždila (šľachta) pri Pešti na Rákošskom poli a jednomyseľne prijala Karola za kráľa. Potom sa náhlili do Stoličného Belehradu a vo štvrtok, na ôsmy deň po sviatku svätého Štefana kráľa, ho slávnostne a radostne korunovali svätou korunou, ktorú vrátil vojvoda Ladislav.“ Po Karolovej korunovácii začalo byť všetkým jasné, že v kráľovstve nemôžu byť štyria palatíni. Tento prežitok minulých čias, ktorý bol doposiaľ kráľ Karol nútený trpieť, začal byť nežiaducim stavom. Zdôrazňoval nestabilitu vo vláde a slabosti kráľa Karola, keďže to nebolo v súlade so zvykmi kráľovstva, čiže to bolo nezákonné. Kráľ si uvedomoval, že najväčšiu moc mali palatíni Matúš a Omodej. Potreboval, aby úrad palatína zastával človek, ktorý bude pokornejší, a ktorý sa bude snažiť plniť jeho príkazy, v snahe udržať si svoju pozíciu. V roku 1310 zbavil palatínskeho úradu magnátov Matúša z rodu Čák i Omodeja z rodu Aba. Napriek tomu obaja titul palatína naďalej svojvoľne používali, čo potvrdilo obavu z toho, že kráľ nemal dostatok síl, aby im to zakázal. Legálne zvoleným palatínom bol Jakub, nazývaný Lysý z rodu Borša.

Odstavenie“ Omodeja od barónskeho titulu ho nahnevalo. Začal čoraz agresívnejšie vystupovať proti tým, ktorí nestáli na jeho strane, no nebral ohľad ani na rodinu. Jeho príbuzný a dlhoročný spolubojovník, magister Benedikt, syn Meršeho zrejme vážne ochorel a nevládal sa starať o svoje majetky, ani o svoju rodinu. Jeho štyria synovia neboli ešte plnoletí. Najstarší Mikuláš pôsobil na kráľovskom dvore ako páža. Peter bol ešte iba chlapec a ich dvaja mladší bratia boli v detskom veku.

Benediktova matka vedela, že jej brat Dionýz nemal nikoho, kto by po ňom prevzal rodové majetky. Jeho jediný syn Ján sa stal opátom v rodovom kláštore v Krásnej. Aby majetky neprepadli v prospech štátu, Dionýz v roku 1288 adoptoval svojho bratranca Omodeja za svojho syna, aby po ňom Omodej mohol dediť, a aby jeho majetky zostali v rukách Abovcov. Jej syn Benedikt nebol schopný starať sa o majetky a jej vnuci boli ešte primladí. Omodej, ako jej bratranec, chcel prevziať nad neplnoletými chlapcami poručníctvo a zároveň sa stať aj dočasným správcom Meršeovských majetkov. Vdova po Meršem si uvedomovala, že jej dedičný podiel z otcovho majetku, majetok Víťaz, mohol Omodej považovať za súčasť svojho dedičstva po tom, čo ho adoptoval jej brat Dionýz, vziať jej ho a vyplatiť jej namiesto majetku peniaze. Musela teda konať. V roku 1310 rýchlo prepísala svoj majetok na vnukov, keďže ako žena ho nemohla spravovať.

Benediktova matka sa nemýlila. Omodej sa naozaj pokúsil vtlačiť do roly poručníka jej vnukov. Jeho zaujatie Meršeovského panstva by bolo oprávnené, aspoň na dobu, počas ktorej by ho právoplatne spravoval. Omodejova snaha narážala na Benediktovu matku a zrejme aj manželku, nedarilo sa mu získať ich súhlas a stať sa podľa zákona poručníkom chlapcov, preto vyslal svojho syna Jána, aby zajal Benediktovho mladšieho syna Petra a prinútil ho, aby mu dal dokumenty, ktoré svedčili o vlastníckych právach Benediktových synov na ich rodinné majetky. Magister Ján využil skutočnosť, že najstarší z Benediktových synov bol pri kráľovskom vojsku, prišiel so skupinou ozbrojených mužov do Svinie, zajal mladého Petra a jeho muži obsadili hrad Svinia, týčiaci sa v horách nad dedinou Lipovce: „…Ján, syn Omodeja, niekdajšieho palatína, neverného kráľovi, ktorí hrad (nachádzajúci sa pri obci Lipovce) a ich majetok Sviniu, so všetkými majetkami a dedinami, ktoré k nemu patrili im (Meršeovcom) odobral…“. Ján vydieral Petrovho brata Mikuláša, a požadoval za jeho výmenu privilégium na majetok panstva Svinia, vystavené kráľom Belom IV. v roku 1262, a zároveň aj všetky jeho konfirmácie, a teda konkrétne listiny kráľa Štefana V. a Ladislava IV. Chcel sa zmocniť dokumentov, ktoré zabezpečovali vlastnícke nároky Meršeovcov na ich majetky.

Keď sa správy o zaujatí rodinných majetkov doniesli k Mikulášovi, ihneď začal konať. Vedel, že proti magnátovi Omodejovi nedokáže zakročiť silou, preto v polovici apríla urýchlene predstúpil pred členov hodnoverného miesta Konventu krížovníkov v Ostrihome, „…za seba a svojho pokrvného brata Petra, nazývaného Slovák…“ a sťažoval sa na počínanie Omodejovho syna Jána. Objasnil svoju situáciu a žiadal o prepísanie donácie kráľa Bela IV. z roku 1262, na majetok Svinia. Členovia konventu sa rozhodli vyhovieť jeho žiadosti, a  „…od slova do slova prepísali…“ text listiny. Mesiac po vydaní konfirmácie Mikuláš predstúpil pred členov hodnoverného miesta Jágerskej kapituly a požiadal ich o prepis listiny, ktorú mu vydal Ostrihomský konvent. Vytváraním overených kópií sa Mikuláš snažil zachrániť dokumenty, ktoré dokazovali jeho vlastnícke práva na rodové panstvo. Listina Ostrihomského konventu nebola len konfirmáciou donácie z roku 1262, ale zároveň podaním protestu na počínanie si Jána z rodu Aba. Ak by Mikuláš protest nepodal, nevznikla by žaloba, a v budúcnosti by nemohol žiadať zadosťučinenie v podobe súdneho konania. Po tom, čo si Mikuláš zabezpečil zachovanie minimálne odpisu donácie na svoj dedičný majetok, odovzdal Jánovi zámenou za svojho brata požadované listiny. Ján nevedel o overených kópiách, ktoré si Mikuláš ponechal.

Podobnú akciu podnikol aj Omodejov spojenec magister Demeter, comes Šarišského comitatu (čítaj komes komitátu): „…zajal a mučil (Jána, nazývaného Holčan), všetky jeho majetky (obsadil) a osobitne mu vzal privilégia a dokumenty, týkajúce sa jeho majetku Močidľany, ktorý sa nachádzal v Šarišskom comitate, a takýmto spôsobom bol majetok Močidľany odcudzený od (Jána)…“. Ján bol susedom a bratrancom Benediktových synov, akcia bola teda koordinovaná a namierená proti rodu Merše. Omodej v tom čase násilne obsadil aj rozsiahly majetok Kobyly a panstvo Smilno, ktoré vlastnil starobylý šarišský rod Tekule.

Vražda

Benediktovi synovia sa postavili do opozície voči svojmu príbuznému magnátovi Omodejovi. Jeho snaha získať ich majetky a násilné správanie im nedali na výber. V januári 1312 napadli Benediktovi synovia Mikuláš a Peter spolu so svojim bratrancom, šľachticom Petrom, synom Jakuba, nazývaného Poliak, šľachtica Bekeho z rodu Tekule. Stalo sa tak na ceste na majetku Nižný Slavkov (súčasť vtedajšieho panstva Torysa). Beke útok neprežil. Čo bolo príčinou vraždy si môžeme len domýšľať. Beke bol synom Jána zo Svätého Juraja (dnes Jur, miestna časť obce Hubošovce), ktorý vlastnil majetok v susedstve Záhradného. Časť z majetku Záhradné vlastnili aj Mikuláš a Peter. Všetci štyria chlapci boli v mladom veku. Zrejme sa dali do hádky, možno aj pod vplyvom alkoholu. Dôvodom mohol byť ich politický postoj, alebo hádka o hranice majetku Záhradné a možno išlo o nejaký iný spor, ktorý medzi nimi vznikol.

Majetok, na ktorom sa stal zločin, bol v tom čase vlastníctvom magistra Rikolfa. Otec usmrteného, spolu s magistrom Rikolfom sa po tom strašnom čine vydali za comesom Abovského comitatu magistrom Michalom, synom Marharda z rodu Aba. Magister Rikolf so svojim bratom Henrichom, a tiež aj magister Michal, patrili medzi stúpencov magnáta Omodeja. Otec usmrteného, Ján, nazývaný Veľký, pred Michalom „…plačúc protestoval…“ proti zločinu, ktorý sa stal. Magister Michal, po vypočutí sťažnosti, vyslal svojho človeka, aby prešetril zločin. Šľachtici sa pokúšali dohodnúť s Jánom, ponúkali mu ako homágium 30 mariek striebra. Odškodné za smrť blízkej osoby bol bežný postup v stredoveku a vo väčšine prípadov boli peniaze prijaté. On však odmietol. Zločin bol prešetrený a vyšetrovanie potvrdilo vraždu. Pohnuté časy zrejme spôsobili, že spor zostal nedoriešený.

Situácia v severovýchodnom Uhorsku sa zmenila koncom roka 1311. Omodejova samoľúbosť dospela k tomu, že sa pokúsil získať pod svoju kontrolu mesto Košice, no v potýčke s mestskou vojenskou posádkou bol zabitý. Počas súdneho procesu, ktorý nasledoval, bola vdova a jej synovia donútení podpísať potupný dokument, na základe ktorého sa mali zrieknuť neprávom zabraných majetkov a priznať vinu vo viacerých obvineniach. Omodejovi synovia síce prijali nevýhodné podmienky, no s otcovou smrťou a nespravodlivým súdnym konaním sa nezmierili. Čakali na vhodný čas na odvetu. Onedlho uzatvorili dohodu s magnátom Matúšom z rodu Čák, a otvorene sa postavili proti kráľovi. Ich útoky na mesto Potok a majetky kráľových stúpencov prinútili kráľa k vojenskému ťaženiu proti nim.

Falzifikát

Benediktovi synovia získali majetok Víťaz ako dievčenskú štvrtinu ich babičky, ktorá pochádzala z rodu Aba. Keď sa dopočuli o vyčíňaní žiaľom a hnevom zasiahnutých Omodejových synov, vedeli, že sa môžu stať terčom ich útokov, a že nebudú prizerať na dôvod, vďaka ktorému držia vo vlastníctve majetok Víťaz, ktorý bol pôvodne súčasťou Abovských majetkov. Preto Mikuláš a Peter nechali vyhotoviť falošné privilégium na majetok Víťaz, ktoré bolo ich otcovi podľa znenia dokumentu vyhotovené na príkaz kráľa Ladislava IV.. Motívom vzniku falzifikátu mohlo byť aj vedomie, že v originálnom privilégiu neboli presne stanovené hranice majetku. Abovci to v čase vydania nepovažovali za potrebné, keďže privilégium vystavili z vlastnej vôle pre členku svojho rodu a majetok Víťaz a jeho rozsah dobre poznali. Benediktovi synovia si uvedomovali, že pravé privilégium vydal palatín Omodej, čo mohlo stačiť ako zámienka, aby im siahol na majetok Víťaz. Aby sa falošné privilégium v prípade súdneho sporu nedalo overiť, v roku 1311 sa obaja bratia vydali k hodnovernému miestu na Spišskej kapitule, a požiadali o prepísanie (falošného) privilégia z roku 1285 na majetok Víťaz. Takto vyhotovený úradný prepis privilégia sa už nedal len tak ľahko spochybniť. Originálny falzifikát zničili.

Zhromaždenie šľachty

Po príchode kráľovského vojska do severovýchodného Uhorska kráľ Karol nechal zvolať ku Košiciam zhromaždenie šľachty z Abovského a Zemplínskeho comitatu: „…z našej vôle…vznešený pán, milý a verný náš palatín Kopasz zvolal generálnu kongregáciu všetkých šľachticov a nešľachticov, žijúcich v Abovskom a Zemplínskom comitate…“. Kráľ sa rozhodol využiť zhromaždenie na upevnenie si svojho postavenia v kraji, účelom bolo, aby mu tunajšia šľachta svojou prítomnosťou na zhromaždení verejne vyjadrila podporu. Tí, ktorí sa nedostavili, boli považovaní za vinných v zločinoch, ktoré im boli pripisované, a boli im odobrané majetky. Pred súd sa dostalo veľa žalôb, ktoré pred smrťou palatína Omodeja zostali bez patričnej nápravy. Kráľ si navrátením zabranej pôdy a rozdaním tej, ktorá bola palatínovi Omodejovi a jeho stúpencom zabraná, získal vernosť tunajšej šľachty. Počas kongregácie vystúpili so žalobou aj magistri Mikuláš a Peter z Meršeho rodu. Ich žaloba sa týkala majetku Kojatice. Zámerom bolo dostať Omodejovho syna Jána pred súd, aby sa zodpovedal za obsadenie panstva Svinia, uväznenie mladého Petra a zničenie ich privilégia na panstvo Svinia. Meršeovci si vďaka odpisu svojho privilégia z roku 1262 obhájili vlastnícke nároky a majetok dostali naspäť. Počas zhromaždenia padlo aj mnoho ďalších obvinení. Omodejovi synovia, ktorí sa zúčastnili kongregácie, si uvedomovali, že súčasťou vyšetrovania bude okrem iného aj ich počínanie si na týchto majetkoch, ich nezákonne obsadenie majetkov, väznenie Petra a vyhrážanie sa jeho smrťou. Začalo byť viac ako zjavné, že celá kongregácia je zvolaná so zámerom dokázať im ich previnenia, preto sa „…vytratili zo zhromaždenia…“, zrejme v tajnosti, aby sa vyhli tomuto pojednávaniu.

Obliehanie hradu Šariš

Magister Ján a jeho bratia sa uchýlili k svojim spojencom na najnedobytnejšiu pevnosť v okolí, na hrad Šariš. Postupne sa tu schádzali všetci ich prívrženci. Začiatkom apríla 1312 pritiahlo k hradu kráľovské vojsko, s úmyslom dobyť ho z rúk kráľových neverných. Hlavným veliteľom hradnej posádky bol magister Demeter. Prezrádzajú to slová kráľa: „…magister Demeter náš hrad Šariš zadržiaval…“. Medzi kráľovými rytiermi, ktorí obliehali hrad Šariš a snažili sa ho dobyť boli aj Mikuláš a Peter, synovia Benedikta, ktorí dostali šancu postaviť sa svojim nepriateľom.

Asi po mesiaci obliehania sa kráľ Karol dozvedel, že Omodejovým synom ide na pomoc posila vyslaná Matúšom z rodu Čák. Oddielu 1700 vycvičených kopijníkov velil Aba Veľký, nazývaný aj Pekný, z hlohovskej línie rodu Aba. Aby sa kráľ Karol nedostal medzi dva ohne, prezieravo sa stiahol na Spiš, kde sa utiahol do Levoče. Na Spiši, ako aj v Levoči, mal podporu miestnej šľachty a meštianstva, doplnil svoje vojsko o ozbrojencov z radov spišských Sasov a posilnený vyrazil do rozhodujúcej bitky.

Vojská oboch strán sa stretli severovýchodne od Košíc: „…na stráni uvedeného vrchu (sa odohrala) veľmi krutá bitka, aká sa v Uhorsku neprihodila od čias vpádu Tatárov.“

V tento pochmúrny deň stáli a bojovali na bojisku aj Peter a Mikuláš, synovia Benedikta, pričom kráľ o ich počínaní hovoril: „…dokázali svoju vernosť korune, tým že v boji preliali vlastnú krv…“.

Kráľ Karol v bitke pri Košiciach zvíťazil. Koncom júna sa zdržiaval v Potoku (dnes mesto Sárospatak v Maďarsku), kde pobudol až do začiatku augusta. Rozhodol sa tu odmeniť najvernejších bojovníkov, ktorí mu pomohli v boji proti Abovcom a ich stúpencom. Pred kráľa predstúpili aj magistri Mikuláš a Peter z Meršeho rodu a požiadali ho o vydanie novej donácie na majetok Kojatice, ktorý pred tridsiatimi rokmi získal ich otec magister Benedikt, keďže Ján z rodu Aba im originálne privilégium z roku 1282 zničil. Kráľ prehodnotil pôsobenie Mikuláša a Petra v kráľovskom vojsku, zdôraznil najmä ich pôsobenie pri obliehaní hradu Šariš a v bitke pri Košiciach, kde utrpeli zranenia, a pripomenul skutočnosť, že o tomto majetku viedli súdny spor, z pojednávania ktorého synovia Omodeja ušli. Na základe týchto okolností im kráľ potvrdil ich vlastnícke práva vydaním novej donácie.

Porážka Abovcov znamenala stabilizáciu pomerov a posilnenie pozícii kráľa Karola v severovýchodnom Uhorsku. Kráľ preto preniesol svoje vojenské akcie práve do severozápadného Uhorska a namieril ich proti magnátovi Matúšovi z rodu Čák. S kráľovskou armádou sa na západ presunuli aj bratia Mikuláš a Peter: „…keď náš neverný Matúš opovážlivo povstal proti nášmu majestátu, stretli sme sa s ním v boji, títo (Peter a Mikuláš) pre našu česť ako praví rytieri bojovali a postavili sa na odpor akémusi Matúšovmu castellanovi Ablančovi, ktorého nám priviedli ako zajatca. Za jeho vykúpenie sme získali mnoho majetkov späť…“. Magistri Mikuláš a Peter viedli vlastný oddiel, na čele ktorého bojovali proti castellanovi Ablančovi, keďže práve oni ho zajali. Bratia využili pôsobenie v boji proti magnátovi Matúšovi a opätovne v roku 1317 požiadali kráľa, aby im potvrdil ich vlastnícke práva na majetok Kojatice. Obaja šľachtici už v roku 1317 vystupovali s titulom magister pred menom, čo poukazovalo práve na ich pôsobenie v kráľovskom vojsku a občasne aj na kráľovskom dvore.

Mikuláš a Peter napriek ich ťažkému osudu ochránili rodinné majetky pred magnátom Omodejom a jeho synom Jánom. V mladom veku sa postavili tyranovi, ktorý využil nemohúcnosť ich otca a chcel ich okradnúť o dedičstvo. Bojovali a uspeli, vzali meče do rúk a postavili sa do radov kráľovského vojska pod hradom Šariš, ako aj v bitke pri Košiciach, a neustali vo svojej oddanosti kráľovi ani potom. Bojovali proti magnátovi Matúšovi z rodu Čák, aby potlačili tyraniu v kráľovstve a uchránili svoju vlasť. Ich neľahký životný príbeh sa iba začal, čakalo ich ešte veľa nástrah, ktoré museli prekonať.

Matúš Smoroň

Archívy:

Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.

Výberová literatúra:

BREZÁKOVÁ, Blanka. 1993. Konsolidačné snahy Karola I. v Uhorsku po zvolení za kráľa (1310 – 1317). In Historický časopis, 41, 1993, s. 361 – 378.

DANGL, Vojtech. 2005. Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Vydavateľstvo Perfekt a. s. Bratislava 2005, 243 s. ISBN 80–8046-310-7.

ENGEL, Pál. 2001. The Realm of St. Stephen. A History of Medieval Hungary, 895 – 1526. I.B.Tauris & Co Ltd 2001. 452 s. ISBN 1-86064-591-7.

HALAGA, Ondrej. 1986. Boj Košíc proti oligarchii Omodejovcov a Matúš Trenčiansky. In Historický časopis 34, č. 3. Bratislava 1986, s. 326 – 346.

HALAGA, Ondrej. 1992. Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992, s. 306.

KRISTÓ, Gyula. 1999. Adatok a fiatal Károly Robert külföldi kapcsolataihoz. In Acta historica Acta Universitatis Szegediensis 1999, s. 13 18.

LUBY, Štefan. 2002. Dejiny súkromného práva na Slovensku. Vydavateľstvo právnej literatúry IURA EDITION, spol. s r. o., Bratislava 2002. 626 s. ISBN 80-89047-48-3.

MESÁROŠ, Anton. 2015. Jarovnice. Tlačiareň Kušník, Prešov 2015. 383 s. ISBN 978-80-970390-0-4.

RÁBIK, Vladimír. 2006. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia ACTO CARPATHO – GERMANICA XIX. Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006, 434 s. ISBN 80-8060-197-6.

SEGEŠ, Vladimír. 2003. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava 2003. 302 s. ISBN 80-10-00324-7

SEGEŠ, Vladimír. 2008. Hlavné črty vojenstva v období protihabsburských povstaní. In Protihabsburské stavovské povstania a ich vplyv na vývoj pohraničných regiónov Slovenska a Maďarska. Universum 2008, s. 95 – 108.

SEDLÁK, Vincent a kol. 2002. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Literárne informačné centrum, Bratislava 2002, 375 s. ISBN 80-888-78-72-1.

SMOROŇ, Matúš. 2015. De genere Thekule. Uhorská šľachta v období stredoveku I. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2015, 314 s. ISBN 978-80-7165-970-9.

SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.

SMOROŇ, Matúš. Palatín Omodrej. Rod Aba II. Uhorská šľachta v období stredoveku V. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.

SOPKO, Július. 2004. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budemerice 2004, 239 s. ISBN 80-85501-13-9.

ŠTENPIEN, Erik. 2008. Tripartitum. Vydavateľstvo EUROCODEX, Žilina 2008. 320 s ISBN 978-80-89363-24-7.

ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1990, 520 s. ISBN 80-85174-03-0.

ULIČNÝ, Ferdinand. 1971. Osídlenie Šariša v 13. – 14. storočí. Dolina Svinky. In Nové obzory 13, 1971, Vydavateľ : Múzeum Slovenskej republiky Rád v Prešove, s. 133 – 211.

VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v  Bratislave 1977, 582 s.

VARSIK, Branislav. 1972. K boju medzi košickými mešťanmi a Omodejovcami. In Zo slovenského stredoveku. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1972, s. 345 – 376.

Titulná fotografia: Bitka pri Košiciach – drevorezba v Herľanoch (Foto: Matúš Smoroň)