Rusíni: Spoznajte históriu, kultúru a náboženstvo zabudnutého národa

Rusíni alebo aj karpatskí Rusíni žijú pozdĺž severných a južných svahov Karpát. Ich domovina dostala názov Karpatská Rus. Toto historické územie sa dnes rozprestiera na území Slovenska, Ukrajiny a Poľska, menšie rusínske komunity nájdeme aj v Česku, Rumunsku, Maďarsku a krajinách bývalej Juhoslávie. Je to národ, ktorý sa neraz ocitol na okraji dejín aj záujmu širšej verejnosti. Napriek tomu si dokázali zachovať to najcennejšie – vlastnú kultúru, jazyk a identitu. Kto vlastne Rusíni sú a ako sa formovala ich identita a kultúra? V článku si bližšie predstavíme tento národ, nahliadneme do jeho bohatej, často prehliadanej histórie, predstavíme si ich tradície, náboženstvo a jedinečnú kultúrnu stopu, ktorú zanechávajú dodnes.

História Rusínov

V období druhej polovice 5. storočia slovanské kmene osídlili Horné Potisie a hromadné osídlenie nastalo v 6. storočí. Následné osídľovanie strednej Európy bolo ukončené na prelome 6. a 7. storočia. Za zmienku určite stojí aj príchod iránojazyčných kmeňov Chorvátov, ktorí sú známi aj ako tzv. Bieli Chorváti. V 6. storočí si podmanili slovanské kmene a následne bol založený kmeňový zväz tzv. Veľké Chorvátsko. Chorvátom sa podarilo rozšíriť mocenský vplyv na územie južných svahov Karpát – toto územie bolo osídlené slovanskými kmeňmi, ktorí sú predkami karpatských Rusínov. Aj napriek tomu, že Chorváti boli vládnuca vojenská vrstva a poskytli slovanským kmeňom svoje meno, neboli schopní (vzhľadom na malý počet) ovplyvňovať ich etnický a jazykový vývoj.

Na konci 9. storočia prekročili Karpaty maďarské kmene. Ako dôsledok porážok ich družín v Nemecku a na Balkáne sa Maďari rozhodli vzdať sa kočovného spôsobu života a začali viesť usadlý a poľnohospodársky život. Pri tom nadväzovali na skúsenosti Slovanov žijúcich v Karpatskej kotline, medzi nimi boli aj Rusíni. Rovnako tak zaniklo aj Veľké Chorvátsko a označenie Bieli Chorváti. Zároveň vzniklo aj nové pomenovanie pre podkarpatských Slovanov – Rusíni.

Následne v období vzniku ranostredovekých štátov bolo územie Rusínov súčasťou Uhorského kráľovstva a taktiež sa Lemkovina (severné svahy Karpát) pričlenila k Poľskému kráľovstvu. Ako dôsledok vpádu Mongolov roku 1241 bola veľká časť územia Uhorského kráľovstva a Rusínov zničená. Mongolom padlo za obeť okolo 15 až 20 percent obyvateľstva, čo vyústilo v hladomor. Na území Rusínov boli najviac zasiahnuté osady v Berežskom, Užskom, Šarišskom a Zemplínskom komitáte.

V období druhej polovice 15. storočia a začiatkom 16. storočia sa rusínske obyvateľstvo usídlilo v horských dedinách a vznikla tzv. pastiersko-roľnícka skupina. Rusínske rodiny systematicky odvádzali dávky z plodín a ich dávky poukazujú na to, že u nich stále prevládal chov dobytka. Rusíni boli dokonca štátnymi úradníkmi považovaní za polonomádov.

Keď sa presunieme do 19. storočia k Rusínskemu národnému obrodeniu treba podotknúť, že Rusíni nikdy nemali vlastný štát a ich cestu k obrodeniu otvorila revolúcia v 19. storočí. Za zmienku určite stoja spisovatelia Alexander Duchnovič (1803-1865), Alexander Pavlovič (1819-1900) a Adolf Dobriansky (1817-1901). Duchnovič spolu s Dobrianskym stoja za vypracovaním rusínskeho politického programu v období obrodenia. V Uhorsku nedostávali národnostné menšiny uznanie, čo prinútilo rusínskych predstaviteľov sa postaviť na stranu viedenského dvora. Cisár im následne povolil vytvoriť tzv. Rusínsky okruh, vďaka ktorému získali Rusíni po prvýkrát autonómiu.

Kultúra Rusínov

Karpatských Rusínov možno zaradiť do slovanskej vetvy indoeurópskych národov. Čo sa týka ich dialektov, tie klasifikujeme ako východoslovanské a odráža sa v nich slovná zásoba slovenského, poľského a maďarského jazyka. Rusíni sa od svojich susedov (Slováci, Poliaci, Maďari a Rumuni) odlišujú aj tým, že používajú cyriliku. Keď v 17. storočí začali karpatský Rusíni publikovať knihy, používali hovorovú rusínčinu. Tá bola používaná spisovateľmi aj v 19. a 20. storočí, ale ako spisovný jazyk používali ruštinu a ukrajinčinu. Od revolúcie (1989) sa hlavne na území Slovenska a Poľska podnikli kroky na vytvoreniu spisovného karpatskorusínskeho jazyka, ktorý by sa používal v školách a publikáciách.

Za zmienku určite stojí rusínska literatúra, pretože aj napriek ich minulosti si dokázali vytvoriť vlastnú literárnu tradíciu, ktorej počiatky siahajú až do 17. storočia. Najčastejšie sa objavovali motívy lásky, čo je vnímané ako panenská krása Karpát, a zároveň boli Rusíni vykresľovaní ako národ so silným náboženským cítením, ktorému je prisudzovaný osud podliehať sile prírody a vláde cudzincov. V Prešove sa nachádza rusínske divadlo, už spomínaného Alexandra Duchnoviča – jediné Slovenské divadlo, ktoré hrá v rusínskom jazyku. Pri Prešovskej univerzite bol roku 2008 zriadený Ústav rusínskeho jazyka a kultúry s možnosťou študovať odbor rusínsky jazyk a literatúra. K súčasným významným rusínskym autorom na Slovensku patria napr. Anna Halčáková, Mikuláš Kseňák, Juraj Charitun, Mária Maľcovská a Štefan Suchý.

Ako ďalší príklad ľudovej kultúry možno uviesť výšivky, veľkonočné kraslice, ľudovú hudbu a tance. Rusíni sú známi aj svojou architektúrou v podobe drevených kostolov, ktoré boli postavené v 18. a začiatkom 19. storočia.

Náboženstvo Rusínov

Bez ohľadu na to, kde karpatskí Rusíni žili, náboženstvo v ich živote zohrávalo významnú úlohu. Ich predkovia, tak ako aj ostatní Slovania vyznávali polyteizmus (verili vo viacerých bohov). Na územia Karpát sa kresťanstvo dostalo niekedy v polovici 9. storočia a okolo roku 863 prijali Rusíni kresťanstvo od Konštantína a Metoda. Rusíni si pomerne ľahko osvojili kresťanské sviatky tým, že do nich začlenili staršie pohanské zvyky. Zimný sviatok koľada (slovanský sviatok zimného slnovratu) sa spojila s oslavami Vianoc a Troch kráľov, sviatok jari splynul s Veľkou nocou a letný slnovrat sa spojil so sviatkom Jána Krstiteľa.

Po rozkole kresťanskej cirkvi roku 1054 zostali Rusíni verní východnej pravoslávnej cirkvi (pri bohoslužbách používali cirkevnú slovančinu) a zároveň sa týmto odlišovali od slovenských, maďarských a poľských susedov, ktorí boli vyznávači rímskokatolíckej cirkvi alebo protestantizmu. Dokonca aj v súčasnosti zvyknú mať dediny a mestá s karpatorusínskym obyvateľstvom gréckokatolícku aj pravoslávnu cirkev.

Na záver treba dodať, že Rusíni sú dôkazom vytrvalosti malého národa, ktorý si aj napriek ťažkým historickým okolnostiam dokázal uchovať svoju identitu, jazyk, tradície a náboženstvo. Našli si cestu, ako zostať sami sebou a ich kultúra, folklór a náboženské cítenie sú dodnes silné.

Viera Šaková

Zdroje

https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/rusini-na-slovensku/#:~:text=divadlo,lemkovsk%C3%BA%29%20siahaj%C3%BAcu%20od

https://www.rusyn.sk/strucne-dejiny-rusinu-strucne-dejiny-rusinov/

MAGOCSI, Paul Robert. Karpatskí Rusíni. 2. oprav. vyd. Ocala: Karpatskorusínske výskumné centrum, 2000.

POP, Ivan. Malé dejiny Rusínov. Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010. ISBN 9788097035440. 139 s.

Fotky

Bojkovia – rodina

(https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/de/Boykos_of_Maniava.jpg)

Znak Rusínov na Slovensku

(https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/e/e5/Coat_of_arms_of_Rusyns_in_Slovakia.svg/800px-Coat_of_arms_of_Rusyns_in_Slovakia.svg.png)

Miesta obývané Rusínmi