Lokalita Klauzy (643 m n. m.) v Národnom parku Slovenský raj ponúka návštevníkom množstvo prírodných krás. V neďalekej Sokolej doline sa nachádza 70 metrov vysoký Závojový vodopád, najväčší v NP Slovenský raj. Neoddeliteľnou súčasťou nádhernej lokality je technická pamiatka – tajch – vodná nádrž na hornom toku Bieleho potoka, ktorý sa vlieva do Hornádu v úžine Tomášovská Belá. Na ľavostranných svahoch zrazov planiny Glac sa nachádzajú podzemné priestory Medvedej jaskyne a jaskyne Zlatá diera.
Aké boli počiatky tajchu na Klauzoch
Vodnú nádrž dali v roku 1887 vybudovať majitelia smižianskych lesov Csákyovci. Firma J. Ph. Glesinger z Popradu-Veľkej získala v roku 1917 právo splavovať drevo. Jej píly a manipulačné sklady sa nachádzali po celom Spiši. Ťažila drevo, dodávala výstuže do baní, pre železnicu podvaly, pre poštu telegrafné stĺpy. Preto v rokoch 1918 až 1919 Vidor Hilar Csáky inicioval obnovu vodnej nádrže.
Na Klauzoch pracovali drevorubači až z Podkarpatskej Rusi. Po 14-kilometrovej vodnej ceste sa splavovalo drevo na Smižiansku Mašu. Odtiaľ sa vozilo na píly v Smižanoch, Hrabušiciach, Vydrníku, Spišskej Novej Vsi. Zamestnaní tu boli muži z blízkych Spišských Tomášoviec a Smižian, ale aj vzdialenejších Dediniek.
Prosperita lokality v čase druhej svetovej vojny
V čase slovenského štátu sa drevo vyvážalo do Nemecka a správcovi firmy Glessingerovcov Ľudovítovi Lichtensteinovi bola v roku 1942 udelená prezidentská výnimka. „To bola jedna veľmi drahá záležitosť, pri ktorej bolo potrebné podplatiť všetkých smerom oddola až nahor, aby sa človek dostal k jednému papieru. Ten dovoľoval členom našej rodiny chodiť do školy, nenosiť hviezdu,“ spomína jeho 91-ročná dcéra Juditka, ktorú všetci volajú Dudka. Perzekúcie proti Židom sa stupňovali. Ľ. Lichtenstein spolu so správcom píly v Smižanoch Jánom Hutkom a vybranými tromi robotníkmi sa rozhodli postaviť v Slovenskom raji bunker.
Po jeho stopách sme sa začiatkom augusta 2020 vybrali so sprievodcom Petrom Špicom. Miesto dôverne poznal z rozprávania a lokalizácie horárom Štefanom Frankovičom. Na Klauzy do tzv. Židovskej dolky sa so mnou vybral Vladimír Andraš, autor knihy Zachraňovaný záchranca, ktorý príbeh ukrývaných napísal a Ján Knuteľ, pracovník Horskej záchrannej služby oblastného strediska Slovenský raj.
Kto sa ukrýval v tzv. Židovskej dolke
Po vypuknutí Slovenského národného povstania a obsadení Slovenska nemeckou armádou prestali platiť hospodárske výnimky. Viacerým Židom hrozila 2. vlna deportácií a istá smrť. Ľ. Lichtenstein s manželkou Mariannou, rod. Braunovou, s deťmi 14-ročnou Juditkou a 19-ročným synom Hanskom, tiež Marianina sestra Alica Zinnerová so 6-ročným synom Petrom a ich brat Oliver Braun, Alexander Weiss, Dezider Weiss s manželkou Rozáliou, rod. Gottliebovou a 3-ročným synčekom Andrejom, zv. Bandy a Arthur Bednár, prokurista firmy Glesinger – celkom dvanásť osôb našlo záchranu v pripravenom úkryte od prelomu augusta/septembra 1944 do februára 1945. Zásoby jedla im nosil na striedačku každé dva týždne jeden zo spomínaných troch robotníkov.
Bunker pri Veľkom Sokole
V lesoch Slovenského raja sa zachránili aj manželia Wälderovci. Ľudovít Wälder bol správcom píly v Hrabušiciach. Aj on mal hospodársku výnimku. S manželkou Hedvigou, ktorej rodičia Jozef Fuchs a Sofia, rod. Spitzerová bývali v Spišskej Novej Vsi, mali dve dcérky Agnesu a Eriku. Podnik arizoval v roku 1941 ich rodinný priateľ Štefan Frank. Keď sa začali stupňovať perzekúcie proti židovským rodinám, 13. júla 1942 Wälderovcov pokrstil vo Vydrníku rímskokatolícky farár František Ulmanek. Dcérky 11-ročná Agnesa a 9-ročná Erika boli ukryté do mája 1944 v kláštore v Levoči. Pri píle sa nachádzalo ústie Veľkého Sokola. V roku 1944 Š. Frank pomohol manželom vybudovať „bunker vysoko v lesoch“ a zásoboval ich potravinami. Veril, že sa k nim roklinou nikto iný nedostane. Š. Frankovi za jeho nezištnú pomoc a záchranu izraelská inštitúcia YAD VASHEM v Jeruzaleme udelila vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.
Spomienka na prenasledovaných
Podľa pamätníkov sa na konci vojny počas prechodu frontu v lokalite Klauzy ukrývalo v tzv. Prednej dolke, v Židovskej dolke aj v dolinke pod kótou Vrábľová, do tristo ľudí z okolia. Bolo tu viac bunkrov. Ukrývali sa v nich nielen Židia, ale v Turníckej doline sa usadili partizáni a neskôr Revolučný národný výbor zo Spišskej Novej Vsi. Lesnú cestu na Klauzy vybudovali až v roku 1950. Posledný splav dreva sa uskutočnil v roku 1961. Dnes sa sem môžete dostať od Košiarneho briežka po Turnícke sedlo spevnenou cestou. Často tu stretnete cyklistov alebo rodiny s deťmi. Žiaľ, málokto z nich tuší, že táto lokalita sa stala v minulosti na niekoľko mesiacov útočišťom prenasledovaných ľudí, ktorí v nehostinných jesenných a zimných podmienkach bojovali so svojimi deťmi o holý život. Po bunkroch z minulosti, ku ktorým sme sa vybrali po 75 rokoch, tu neostalo ani stopy.
Ružena Kormošová
Zdroje:
ANDRAŠ, Vladimír. Zachraňovaný záchranca. Poprad 2020, s. 18-19, 24-29.
KORMOŠOVÁ, Ružena a kol. Po stopách pamäti. Spišská Nová Ves 2010, s. 32-33.
Matrika pokrstených. Archív Rímskokatolíckej fary vo Vydrníku. Za poskytnutie informácií patrí vďaka p. farárovi Mgr. Jaroslavovi Kaníkovi.
PETRÍK, Ján a kol. Klauzy v Slovenskom raji. Spišská Nová Ves: Miroslav Števík – SCEPUSIUM, 2015, s. 20-29, 39-40, 72.
Titulná fotografia: Hrádza vodnej nádrže na Klauzoch po obnovení
Autori fotografií: Vladimír Andraš a Ružena Kormošová