„Co bača, to strigoň?“ Pár slov o pastierskej mágii na Spiši

Mágia bola v minulosti úzko zviazaná s životom obyvateľstva žijúceho na našom území a ovplyvňovala jeho predstavy o fungovaní sveta. Atribúty používané pri ľudovej mágii svedčia o jej archaickom pôvode v dávnych počiatkoch duchovných predstáv ľudí. Napriek tomu aj fenomén ľudovej mágie podliehal naprieč storočiami vývoju a vplyvom duchovného myslenia ľudí tej či onej doby. Dôkazom o synkretickom charaktere ľudovej mágie sú napríklad výslovne kresťanské formuly zaklínadiel a modlitieb, ktoré sprevádzajú úkony so zrejmým predkresťanským pôvodom. Prežitky ľudovej mágie v podobe povier, predstáv, ale i zvykov či konkrétnych úkonov, ktorých originálny význam praktizujúci často už nepoznajú, vnímame stále zriedkavejšie, ale predsa, aj v súčasnom svete.

Magickými praktikami sa v minulých storočiach zaoberali ženy i muži, ktorým sa prisudzovali nadprirodzené schopnosti. Nimi mohli uškodiť, zničiť úrodu, privolávať nepriazeň počasia či poškodiť zvieratám alebo ľuďom, ale tiež pomôcť, vyliečiť, veštiť či priaznivo ovplyvniť budúcnosť. V priestore Spiša sa činnostiam s cieľom ovplyvniť realitu prostredníctvom mágie hovorilo stridžeňe, vražeňe, porabjaňe, bosoreňe, čarovaňe a pod. Ženám, ktoré mali mať nadprirodzené magické schopnosti sa hovorilo bohiňe, boginki, strigi, vedomkiňe, bosorki, lenčibabi a pod. Mužovi s nadprirodzenými schopnosťami sa na Spiši podľa toho, aký typ činnosti spojenej s mágiou vykonával, hovorilo strigoň, vražec, guslarž, vorožec, bosoroš, porabjač, vedomec, vešťec, prorok a pod. Znalosť tajomstiev mágie sa na Spiši nezriedka spájala s pastierskym, a predovšetkým s bačovským stavom. Pastieri sa zväčša pohybovali na samom okraji rurálnych oblastí, na pastvinách a v priestore, ktorý sa často nachádzal za známym svetom obyčajných dedinčanov. Mali svoje rituály, vlastný etický kódex správania a kultúru, ktoré si generačne predávali. Ich svet zahŕňal neurčité územie, za hranicami známeho a kontrolovaného, aj preto bývali dedinskými spoločenstvami často spájaní s tajomným, nepoznaným a nadprirodzeným – s mágiou a čarami.

Strigôni v starých príbehoch a legendách

Mnohí spišskí bačovia boli ešte v priebehu prvej polovice 20. storočia vnímaní ako chýrni strigôni. Niektorí starí ľudia v okolí Levoče ešte dnes zvyknú hovoriť: „Co bača, to strigoň!“ Zvesť o čarovnej moci bačov sa zachovala aj v rozličných starých príbehoch. Jeden z nich pojednáva o bačovi Ondrejovi Čujovi, ktorý mal liečiteľské a magické schopnosti. V príbehu sa spomína, že istý levočský medikováč, utrápený stratou zraku, vyrazil za spomínaným bačom, ktorý bačoval v lesoch za Závadou pri Levoči. Bača Čuj údajne vedel naprávať zlomeniny a vykĺbené končatiny, liečil zelinami a vyrábal liečivé mastičky a oleje. V príbehu sa tiež uvádza, že Ondreja Čuja navštevovali za účelom vyliečenia ľudia od Spišského Podhradia, Vlách, Markušoviec, ale i od Spišskej Soboty, Kežmarku a Spišskej Belej. Príbeh je datovaný na začiatok 18. storočia a je spracovaný v publikácii Levočské zvony od Jána Vlašského¹.

V priebehu 18. storočia pravdepodobne tiež žil legendárny bača Špak z Lendaku, o ktorom dodnes v obci kolujú príbehy. Podľa nich mal byť Špak znalec liečiteľskej i škodlivej mágie a sám mal vlastniť troch duchov. Bača Špak si želal, aby ho po jeho smrti vyviezli na voze, do ktorého budú zapriahnuté dva páry býkov – blížencov. Pri zatĺkaní klincov do truhly mali použiť jeden dlhý klinec, ktorý mu prerazí lebku. Pred vozom, ktorý ťahal nebožtíka Špaka mal ísť gréckokatolícky kňaz, ktorý zariekaval Špakovu dušu tak, že z modlitebnej knihy postupne vytrhával po jednom liste. Keďže Špak obyvateľov Lendaku mátožil aj po smrti, hovorí sa, že dodatočne jeho mŕtvolu vykopali a spálili na hranici. Keď tak urobili, údajne sa ozval jeho duch z konára na strome a vyriekol: „Špaka paľa a Špak tu!“²

Iný príbeh hovorí, že chýrny bača, čarodejník a „naprávač končatín“ Tomasz Chlipała, zvaný Bulanda, z oblasti Gorce v poľských Beskidach Zachodnich sa údajne bol učiť magickému remeslu u čarodejníka v Levoči³. O ďalšom chýrnom bačovi Jozefovi Pitoňákovi z Lapš, na dnešnom poľskom Spiši, sa zas hovorilo, že pre zlé skutky, ktoré za života páchal, ho „vyručilo z grobu“ (vyhodilo z hrobu). Bača Šlivovič, ktorý žil v Spišskej Belej, mal čarovný bič, s ktorým prešiel deväť chotárov a mal ho posvätený v deviatich kostoloch⁴. Bača Kicko z Brutoviec vraj započul plač svojho zosnulého vnuka a z Plavča, kde bačoval, prišiel pešo na vnukov pohreb do Brutoviec, bez toho aby mu ktokoľvek oznámil, že vnuk skutočne zomrel. O bačoch z Oľšavice sa zas hovorilo, že vedeli začítať polámané mlynské kolesá alebo že vlk pred bačom sadol, začal od strachu zavýjať a utiekol, keď mu bača ukázal, že má odísť. „Bača višol viľkovi naprocifko, viľk pred ňim šednul, začal ot strachu zavijac a bača mu s paľcom ukazal – rušaj do ľesa!, a viľk s chvostom medzi nohami už aj ucekal!“⁵

Diferenciácia

Obyvatelia Spiša aj medzi strigôňmi či čarodejníkmi vnímali určitú diferenciáciu, najmä podľa magických praktík, na ktoré sa daný čarodej zameriaval alebo schopností, ktorými oplýval. Človek, ktorý vedel odrobiť, teda pomôcť magickými prostriedkami, bol vnímaný ako „mudri/ten co šicko zna/ten co še vizna/vin zna“. Nad ním mal byť majster, nad ním majster nad majstrami a nad nimi takzvaný prorok, ktorý bol veľmi výnimočný. Druhú skupinu mali tvoriť strigôni, ktorí sú v spojení so zlým duchom/diablom. Takým sa hovorilo porabjač/bosoroš, nad nimi mal byť veľki strigoň, ktorý vedel viac⁶. Takzvaného „mudreho“ človeka, „chtori šicko zna“ a vie pomôcť, vyliečiť alebo odrobiť, vnímali často ľudia ako človeka, ktorý je v spojení s Bohom. Naopak o strigôňoch, resp. tých, ktorí vedeli porobiť sa hovorilo, že sa upísali diablovi, a tak získali svoju moc. V Brutovciach v Levočských vrchoch niektorí ľudia verili, že ak chce človek „šicko znac“ musí prísť o polnoci na krížne cesty, kde sa malému chlapcovi podpíše na zmluvu krvou z vlastného palca. Takýmto spôsobom získanú nadprirodzenú moc mal bača na konci života niekomu odovzdať, napríklad v podobe peňazí. Človek, ktorý takúto moc vlastní vraj nikdy nenájde pokoj, rozpráva sa sám so sebou a keď umiera, „ďjabli sa o jeho dušu tarhajú“.⁷ Od istého baču v Brutovciach nikto pred smrťou nechcel takúto moc prevziať, preto údajne nemohol odísť na druhý svet a umieral tri dni v bolestivej agónii „…červeni že bul jak onen a ňemohol zomrec, bo teho zleho ducha ňemohol ňikemu dac, ňikto ňevžal od ňeho a zuril, šicko chcel polamac…“

Porobiska, začitavaňa a inše vražki

„Každi bača poznal každu žeľinu, že na co je ľek, každu žeľinu poznaľi a s tim potim narabjaľi. Porabjali bačove, ja budzem bača, ti ňebudzeš, potim mu založil, tak potim mu hinulo i dzecko mu zhinulo, naostatek i žena bula chora veľke roki potim, aľe buli i take co odrobil, odcahnul od teho.“⁸

Z hľadiska rôznorodosti magických praktík možno povedať, že najčastejšie bačovia porabjali založením alebo zakopaním takzvaného porobiska/porobeňiska. Istý bača z Draviec pri Levoči ešte v priebehu minulého storočia vraj porabjal s vajcom z čiernej kury, srdcom netopiera a troma ľudskými vlasmi. Iný pastier z Dúbravy vraj ako porobisko použil klinec vzatý z krížika na hrobovom pomníku. Takzvané porobisko/porobeňisko našli ovčiari často zakopané pod strungou, pod ovčou prťou alebo pod prahom koliby, pričom sa často malo aktivovať jeho prekročením.

Zamedziť porobeniu ovčieho stáda mali aj magicko-ochranné a magicko-prosperitné úkony, ktoré bačovia realizovali najviac na jar, pri prvom výhone oviec na košiar. Išlo napríklad o okiadzanie – okurovaňe posvätenými zelinami, kropenie svätenou vodou, obídenie košiara na kolenách, chrbtom vpred a naboso alebo vpustenie mačky do košiara alebo koliby, ktorá mala prípadnú kliatbu vziať na seba, ale i množstvo ďalších úkonov. Bačovia pri sebe zvykli na ochranu pred porobením nosiť napríklad zeliny posvätené na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, takzvané leňisko z hada (zvlieknutú hadiu kožu), časti kňazského odevu a ďalšie predmety, ktoré mali zaručiť magickú ochranu pred vplyvom zlých síl. Ak však ani nič z toho proti porobeniu nepomohlo, volal sa človek, ktorý vedel odrobic.
Špecifickým magickým úkonom je „začitávanie“, resp. začitavaňe. To sa používa pri chorobách zvierat, pri uštipnutí hadom, ale i pri chorobách ľudí. Práve začitavanie hadov bolo na Spiši rozšíreným magickým úkonom ešte v druhej polovici 20. storočia. Had ako magické zviera implikuje viacero významov. Jednak boli hady vnímané v zmysle pozitívnom ako strážcovia zeme a zemských pokladov a ako domové hady, ktoré ochraňovali domácnosť a hospodárstvo. Domovi had/domašňi had/domovik, teda ochranca domu a hospodárstva, bol držaný v nesmiernej úcte a často bol vnímaný ako inkarnácia prvého gazdu daného hospodárstva. Naproti tomu had – bridoš bol termín pre hada, ktorý bral hospodárskym zvieratám mlieko a spôsoboval zápal vemena pri uštipnutí hospodárskych zvierat. Uštipnutie takéhoto hada bolo potrebné začitac. Hady začítaval bača Just v Spišskej Belej⁹, bača Varšo v Brutovciach, bača Bonk z Levoče a ďalší. „Okuril vimjačko, zrobil križ a zapichnul velki nuž do žemi, no a začal mormotac kolo teho, ale co mormotal ňeznam.“

Pastieri tiež verili, že niektoré hady môžu ovciam na paši cicať mlieko z vemien. Takto porobené mal mať bača Katrenič z Nižných Repáš. V košiari sa mu zjavilo množstvo hadov, ktoré začali ovciam cicať vemená. Bača musel zavolať takého, ktorý vedel odrobiť a ten údajne skutočne našiel porobeňisko zakopané pod strungou. Niektorí pastieri sa vraj vedeli s hadmi rozprávať, jeden juhas (ovčiar) z Dúbravy zvykol nosiť hada pod košeľou a bača Štiber z Vyšného Slavkova chytal hadov pred Dzurom (Jurajom) a uchovával ich vo fľaši. Hady chytené pred týmto termínom mali mať výnimočnú magickú moc.

To bol len krátky vnor do nesmierne obsiahlej problematiky pastierskej mágie na Spiši. Výskum pastierskej mágie v súčasnosti sprevádza množstvo prekážok a komplikácií, napriek tomu sa ešte stále v teréne dajú získať nové a hodnotné informácie, ktoré prispievajú k skladaniu celistvého obrazu o tak výnimočnej súčasti nášho kultúrneho dedičstva, akou je pastierska kultúra aj pastierska mágia.

Peter Kováč

Zdroje:

VLAŠSKÝ, Ján: Levočské zvony. Bratislava: Vydavateľstvo Lúč, 1993.

OLEJNÍK, Ján: Pastierska mágia v oblasti Vysokých Tatier. In: Nové obzory 7. Košice, 1965.

LAZORÍK, Ján: Naše tradičné bačovstvo. Košice 1997, s. 20-21.

VENCKO, Ján: Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši. Ružomberok 1927, s. 238.

Nespracovaný materiál Jána Olejníka z archívu Múzea TANAPu v Tatranskej Lomnici

Archív SNM – Spišského múzea v Levoči

Zdroj titulnej fotografie: archív OZ Juhaska reguľa