Rómska menšina, častokrát v centre diskusií, neraz i predsudkov. Jej osud počas dejín je však mnohým ľuďom stále neznámy. Faktom však je, že je súčasťou našej spoločnosti niekoľko storočí. Ani nie pred rokom sme oslávili významný medzník našich dejín – vznik prvej Československej republiky. Tá bola charakterizovaná ako mnohonárodnostný a mnohoetnický štát, položený na demokratických základoch. Dalo by sa preto predpokladať, že aj osudy všetkých minorít boli počas nie dlhého obdobia existencie republiky poznamenané skôr pozitívnym než negatívnym vývojom. Bolo tomu ale skutočne tak?
Známi neznámi
Rómska menšina nebola na slovenskom území v rokoch 1918 až 1939 ničím novým. Dejiny tejto skupiny obyvateľstva sa viažu k nášmu územiu už od stredoveku. V 14. storočí sa objavujú prvé zmienky o Rómoch, avšak je pravdepodobné, že na našom území žili už skôr. Počas nasledujúcich storočí boli etnikom, ktorý sa venoval rozličným remeslám, vešteniu či hudbe. Po príchode Turkov k hraniciam dnešného Slovenska sa postupne zhoršovala aj situácia rómskeho etnika, ktoré bolo obviňované z vyzvedačstva pre Turkov. Zároveň dochádzalo k príchodu Rómov na územie vtedajšieho Uhorska zo západnej Európy, čo postupne viedlo k represiám a snahám o znemožnenie usadenia sa. Istú výnimku tvorili Rómovia, ktorí už v danom období boli usadení. Tí občas získali aj tzv. ochranné listiny a povolenia k vykonávaniu remeselnej činnosti. Až obdobie vlády osvieteneckých panovníkov, Márie Terézie a Jozefa II., znamenalo snahu o integráciu Rómov do spoločnosti za účelom posilnenia prosperity štátu. Tento cieľ sa však nepodarilo úplne dosiahnuť. Situácia sa pre túto menšinu zhoršila aj pre meniacu sa hospodársku situáciu v 19. storočí. Rómovia boli postupne zamestnávaní v poľnohospodárstve, zatiaľ čo ich remeselná činnosť nestíhala za postupnou industrializáciou. Ak teda chceli prežiť, museli sa živiť nepravidelnými a sezónnymi prácami. Netrvalo dlho a vzťah spoločnosti k tejto menšine sa prejavil aj v zákonnej rovine. Koncom 19. storočia, konkrétne v roku 1888, bola prijatá protirómska legislatíva, v rámci ktorej sa hovorilo o ohrozovaní bezpečnosti najmä kočovnými a potulnými skupinami Rómov a ktorá sa stala základom aj nariadení prijatých za Československej republiky. Na rozhraní storočí tak boli Rómovia vnímaní ako akási ťažko prispôsobivá skupina obyvateľstva. Táto nelichotivá reputácia sa preniesla aj do prvej republiky.
Prvá republika – nový život?
Zložitá situácia, v ktorej sa ocitlo rómske etnikum na konci 19. a začiatku 20. storočia, sa v nových spoločensko-politických podmienkach prvej ČSR nezlepšila. Rómovia neboli v tomto období považovaní ani len za národnostnú menšinu. Celkový počet Rómov je v tomto období ťažké presne určiť, no rátal sa na desaťtisíce. V roku 1927 sa na základe súpisu rómskeho obyvateľstva sa hovorí o takmer 65 tisícoch Rómov v celej republike, pričom na Slovensku údajne žilo 62 192 z nich. Postupný nárast počtu rómskeho obyvateľstva išiel ruka v ruke so zhoršujúcimi sa životnými podmienkami, nízkou životnou úrovňou, negramotnosťou a narastaním negatívneho postoja spoločnosti voči tejto skupine obyvateľstva. Už v roku 1921 obežník Zemské politické správy informoval o sťažnostiach obyvateľstva na rómsku komunitu, ktorá na živí žobraním a krádežami. Politická moc si tak určila za cieľ prinútiť túto minoritu prispôsobiť sa ,,normálnemu spôsobu života”. Vytýčený cieľ mal byť vykonaný prostredníctvom legislatívneho nariadenia upriameného na rómsku menšinu, známy aj ako zákon o potulných Cigánoch z 15. júla 1927. V parlamente sa tento zákon predstavoval ako akýsi regulátor života Rómov, ktorí sa údajne ocitli na rázcestí princípov civilizácie a prírody. Spomínaný zákon nariaďoval vytvoriť Ústredie pre evidenciu potulných Rómov, ktoré v priebehu júla 1928 až augusta 1929 vykonalo nielen súpis rómskeho obyvateľstva, ale taktiež vydávalo tzv. cigánske legitimácie a kočovné listy. Legitimácie boli vydávané osobám starším ako 14 rokov. Policajné orgány pritom získali výrazné právomoci, na základe čoho dochádzalo k obmedzovaniu pohybu i slobody Rómov pre povinnosť denne sa hlásiť na úradoch. Kočovné listy síce povoľovali kočovať, avšak zároveň bola obmedzená voľba bydliska či sloboda sťahovania. Podľa daného zákona Rómovia taktiež nemohli vlastniť zbrane, strelivo či dýky. Zákon dokonca povoľoval odoberanie detí rodičom či zákaz prístupu do vybraných miest a obcí. Rómovia sa tak usádzali na nevyhovujúcej a nikým nevyužívanej pôde, ktorá patrila obciam, a tak mala táktorá obec právo týchto Rómov premiestňovať.
Spomínané opatrenia vyčleňovali rómsku minoritu a postavili ju na zvláštne miesto v rámci spoločnosti. Rómovia tak boli využívaní ako najlacnejšia pracovná sila, pričom zároveň vzťahy medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami neboli ani zďaleka idylické. Pomerne výraznou kauzou na Slovensku bol súdny proces so skupinou moldavským Rómov v Košiciach, ktorí boli okrem krádeží či vrážd obvinení aj z kanibalizmu. Napriek pomerne negatívnom postoji spoločnosti voči Rómom počas trvania prvej republiky sa môžeme stretnúť aj so šťastnejšími osudmi. Zvláštnu skupinou boli napríklad primáši, ktorí boli považovaní za akúsi vyššiu vrstvu Rómov a mohli tak bývať a žiť život podobný životom majetnejších vrstiev. Nepochybne zaujímavou kapitolou v dejinách Rómov počas prvej republiky bolo aj založenie rómskej školy v Užhorode v roku 1927. Táto škola následne vychovala niekoľko výborných rómskych umelcov či primášov, čo dopomohlo k istému preklenutiu priepasti medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom.
Osudy Rómov počas prvej Československej republiky boli pomerne rozmanité. Napriek tomu možno badať aj počas daného obdobia, ktoré znamenalo vzrast kultúry, vzdelania či životnej úrovne, moc predsudkov, prejavujúcu sa práve tak v legislatíve, ako aj v novinárskej dikcii. Aj to pripravilo pôdu na neskoršie represie počas vojny, ktorá mala na svedomí tisíce rómskych životov.
Mgr. Gabriela Kováčová
Zdroje:
KORIM, V.: Dejiny Rómov. 2006.
DANIEL, B.: Dějiny Romů. 1994.
FEDIŠ, V.: Východoslovenskí Rómovia a II. Svetová vojna. 2001.
Foto: FEDIŠ, V.