Jar slovenského divadla

Kultúra a umenie. Neoddeliteľná súčasť každej spoločnosti, odzrkadľujúca jej súčasný stav. Spolu vytvárajú akýsi odraz nášho myslenia a vnímania sveta, ako aj naše túžby do budúcna. Divadelné umenie túto úlohu priam oživuje pred našimi očami. Vidíme v ňom skrz hercov seba, svoje okolie či idey, ktoré nás obklopujú. Tento rok oslavuje prvú storočnicu chrám slovenského divadelníctva, Slovenské národné divadlo. Cesta k jeho založeniu však nebola jednoduchá…

Divadlo – symbol národnej identity

Život slovenského divadelného umenia nezačal pred sto rokmi spolu so vznikom Slovenského národného divadla. Slovenské divadelníctvo po roku 1920 mohlo stavať na činnosti ochotníkov počas 19. storočia. Už v roku 1872 vznikol v Turčianskom sv. Martine Slovenský spevokol, pričom jednou z jeho úloh bola aj divadelná činnosť, ktorá neskončila ani po zániku Matice slovenskej. Vznik tohto, ako aj neskoršieho Slovenského národného divadla, sa ideovo viazal na postavenie a úlohu divadiel v medziach nacionalizmu. Šírila sa predstava divadla ako inštitúcie, ktorá mala najmä vzdelávať a reprezentovať národ. Z dosiek, ktoré znamenajú svet, sa stávali dosky, ktoré znamenajú národ.

Národný dom, známy ako Dom, v ktorom hrávali martinskí ochotníci.
(Zdroj: Dejiny slovenského divadla I.)

Na Slovensku v 19. storočí bola táto úloha veľmi komplikovaná. Politická a nelichotivá sociálna situácia zamedzovali snahám založiť stánok slovenského národného divadelného umenia. Martinské ochotnícke divadlo tak síce hrávalo od roku 1889 v novej budove, tzv. Národnom dome, avšak pre maďarizačné tendencie bola táto budova nazývaná len Domom. V Čechách bola situácia o čosi voľnejšia, a tak sa výstavba Národného divadla v Prahe začala už v 60. rokoch 19. storočia. Prvej inscenácie sa Česi dočkali na doskách Národného divadla už roku 1881.

1.marec 1920 – Deň D

Priaznivé podmienky na vznik Slovenského národného divadla sa naskytli až po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918. Vznik štátu, v ktorom boli Slováci štátotvorným národom, umožnil podniknúť konkrétne kroky vedúce k založeniu divadla. Už v máji 1918, počas osláv 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu Národného divadla v Prahe, vznikla myšlienka založiť národné divadlo aj na Slovensku. Táto požiadavka rezonovala aj na augustových slávnostiach obnovenia Matice slovenskej v Martine v roku 1919. Vavro Šrobár, vtedajší minister s plnou mocou pre správu Slovenska, tak 8. novembra 1919 založil Družstvo SND, ktorého úlohou bolo zabezpečiť vznik a existenciu národného divadla. Družstvo postupne začalo zbierať finančné prostriedky na jeho založenie, berúc si príklad z postupu založenia českého Národného divadla. Dňom D, ktorým sa začala cesta Slovenského národného divadla, sa stal 1. marec 1920.

Súbor Slovenského národného divadla v roku 1921.
(Zdroj: Dejiny slovenského divadla I.)

Napriek tomu, že novozaložené divadlo nieslo v názve slová slovenské a národné, o slovenskom obsadení, slovenskej reči či hrách nemohlo byť ešte reči. Slovenské divadelníctvo v tom čase nemalo vytvorenú základňu slovenských divadelníkov či dostatočné finančné prostriedky. Na čele divadla tak v tom čase stál Bedřich Jeřábek, ktorý bol zároveň riaditeľom Východočeskej divadelnej spoločnosti. Do vznikajúceho Slovenského národného divadla priniesol nielen kompletný činoherný, operný a operetný súbor, ale aj finančné prostriedky či repertoár naštudovaných inscenácií. Prvé roky sa tak divadlo rozbiehalo pod taktovkou českých divadelníkov. Prvými inscenáciami odohranými na doskách Slovenského národného divadla sa stala opera Hubička od Bedřicha Smetanu (1.marca 1920), činohra bratov Mrštíkovcov, Maryša (2. marca 1920), a opereta Emiliána Starého pod názvom Maharadžov miláčik (3. marca 1920).

Slovenské národné divadlo ukončilo prvú skrátenú sezónu v Bratislave, avšak počas júla 1920 hosťovalo v divadle v Košiciach, ktoré bolo po Bratislave druhým významným divadelníckym centrom na Slovensku. Cieľom hosťovania bolo okrem iného aj takýmto spôsobom šíriť československú kultúru po celej mladej republike. Prvá celá oficiálna sezóna sa taktiež začala v Košiciach, a to, na rozdiel od marcového začiatku v Bratislave, pôvodnou slovenskou hrou Martina Rázusa pod názvom Hana (29. augusta 1920).

Neľahké začiatky

Aj keď založenie Slovenského národného divadla bolo snom mnohých, jeho udržanie a fungovanie narazilo na niekoľko problémov. Na prevádzku divadla nestačila ani členská základňa Družstva, ani 5% daň z hrubého príjmu kín, ktorá sa odvádzala v jeho prospech na základne špeciálneho výnosu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Nedostatok profesionálnych slovenských divadelníkov viedol tak k účinkovaniu českých umelcov a odohratie pôvodných slovenských hier bolo počas prvých sezón zriedkavosťou. V prvých štyroch mesiacoch existencie divadla bola uvedená len jedna slovenská premiéra, počas prvej celej oficiálnej sezóny (1920/1921) len tri.

Členovia SND II., známej ako Marška. (Zdroj: Marška. Denník Karla Baláka.)

Napriek tejto komplikovanej situácii sa pomaly do života profesionálneho divadelníctva na Slovensku dostávali aj Slováci. Cesta to však nebola jednoduchá, keďže na Slovensku boli herečky a herci považovaní za komediantov a ich povolanie mnohí nepovažovali za slušné. Avšak už v sezóne 1921/1922 vznikla „zájazdová činohra SND“, známa aj ako SND II. alebo Marška (z nemec. slova Marsch, čiže pochod), ktorú tvorili aj slovenské herečky a slovenskí herci, napríklad Janko Borodáč, Oľga Országhová, Gašpar Arbet, Andrej Bagar či Jozef Kello. Táto skupina mala za úlohu propagovať Slovenské národné divadlo po celom Slovensku. Svoju činnosť Marškazačala 1. augusta 1921 v Košiciach. Prvou inscenáciou, ktorú odohrala, bolo Palárikove Inkognito, vďaka čomu sa postupne do repertoáru divadla dostali aj staršie slovenské dramatické diela, ktoré zvyčajne hrávali ochotníci. Napriek tomu, že Marška pôsobila iba počas jednej sezóny, uviedla 28 titulov v 254 predstaveniach, pričom navštívila 18 slovenských miest.

Marcom 1920 sa začala dnes už storočná cesta Slovenského národného divadla. Čerstvo zrealizovaná vízia jednotného československého štátu umožnila aj v tomto smere rozvoj slovenskej kultúry a umenia. Vytvorila sa tak scéna, na ktorej mohli mladí talentovaní Slováci rozvíjať svoj potenciál a divadelníctvo sa mohlo rozvíjať a zdokonaľovať. V marci 1920 sa začala jar, a to aj tá divadelná…

Mgr. Gabriela Kováčová

Zdroje:

Štefko, Vladimír a kol. Dejiny slovenského divadla I., Bratislava: Divadelný ústav, 2018. 731 s.

PAŠUTHOVÁ, Zdenka – HUDEC, Rudolf. Marška. Denník Karla Baláka. Bratislava: Divadelný ústav, 2011. 270 s.

MARTIŠOVÁ-BLAHOVÁ, Elena. Slovenské národné divadlo 1920 – 1995. Bratislava: Národné divadelné centrum, 1996. 196 s.

Mesačník Portál (dostupné na internete: https://www.snd.sk/mesacnik-portal)