Andrej Nagel, s umeleckým menom Endre Nemes, bol „svetobežníkom a vyhnancom“, ale hlavne maliarom viac známym vo svete ako u nás doma. Narodil sa v Pécsvárade v južnom Maďarsku, ale jeho detstvo a raná mladosť boli späté so Slovenskom, konkrétne so Spišom.
Jeho otec Ignác Nagel, pôvodom z Jablonova pri Rožňave, ako štátny úradník berného úradu (dobovo daňový úrad) pôsobil vo viacerých mestách bývalej rakúsko-uhorskej monarchie. V roku 1907 sa oženil s Elisabet Kugelovou, pôvodom z Poľska. V tomto čase pôsobil v srdci Spišskej župy v Levoči, kde sa im v nasledujúcom roku narodil najstarší z troch synov Ludwig (Lajos). Po preložení do Pécsváradu sa im 10. novembra 1909 narodil syn Andrej (Endre) a o päť rokov neskôr v Levoči najmladší Július (Gyuszi). Podľa spomienok Andreja Nagela od roku 1911 rodina bývala na námestí v starom renesančnom dome zo 16. storočia oproti chrámu sv. Jakuba.
V Spišskej Novej Vsi počas Veľkej vojny
V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a Ignác Nagel bol povolaný do vojenskej služby. Pridelený bol k vojenskej polícii v Karpatoch. Bol celé štyri roky mimo domova a trávil s rodinou len niekoľko dní počas krátkej dovolenky.
Elisabet Nagelová sa s tromi synmi presťahovala z Levoče do Spišskej Novej Vsi k svojmu strýkovi Leopoldovi a tete Šarolte Tyrolerovcom. Vlastnili rozsiahle lesy a obchodovali s drevom. Tyrolerovci si v Spišskej Novej Vsi postavili dva domy na rohu Milleniovej (dnes Odborárov) a Maďarskej ulice (dnes Hviezdoslavova ulica) asi 150 metrov od železničnej stanice. V jednom z domov mali hostinec a vo vedľajšej budove vlastnili kaviareň, ktorá sa volala Tatra. Názov dostala podľa toho, že pri jasnom počasí bolo odtiaľ vidno Tatry, ktoré mali vždy zasnežené končiare. Nájomca kaviarne si zadovážil papagája, ktorého naučil hovoriť. Keď nejaký hosť vstal a chcel odísť, papagáj spustil: Pán vrchný, hosť chce platiť! Reštaurácia s rovnakým názvom tu stojí i v súčasnosti.
Niekedy okolo roku 1916 sa objavili v meste ruskí zajatci, ktorí boli nasadení do práce na píle a v konzervárni, ale mohli sa po meste voľne pohybovať. „Zajatcov židovského pôvodu sme pozývali na židovské sviatky a na Vianoce k nám domov. Doma sme židovské tradície nedodržiavali, len na veľké sviatky sme chodili do synagógy. Ani sme nejedli košer. A na Vianoce sme mali stromček a dávali si darčeky v rodine i zamestnancom,“ spomínal na svoje detstvo prežité na Spiši umelec. V Spišskej Novej Vsi bolo veľmi málo ortodoxných Židov. Tzv. stredná vrstva židovského obyvateľstva bola asimilovaná a väčšinou hovorila po maďarsky a po nemecky. „K našim radostiam patrilo chodiť na železničnú stanicu, kde na niekoľko minút zastavoval Balkánsky expres. Boli sme hrdí na to, že tento impozantný vlak s nápisom Berlin – Istanbul robí krátku zastávku práve v našej stanici.“ Spomínal, že každú nedeľu s bratom Lajosom stáli na rohu hlavnej ulice a pozorovali pána Steina, prenájomcu mestského kina MÓZI, ako si nosil filmy v okrúhlych krabiciach. Premietalo sa v mestskej Redute. Občas sa v rodine objavil rabín Áron Kraus, ktorý pre spolok Chevra kadiša vyberal príspevky na pohreb chudobných Židov. „I keď nás v meste považovali za zámožnú rodinu, žili sme v skutočnosti v mimoriadne skromných pomeroch.“
Červený kríž privážal do mesta ranených vojakov. Umiestnili ich do škôl, ktoré sa stali lazaretmi. Krátku dobu v nich pracovala ako ošetrovateľka aj Andrejova matka.
Život rodiny ovplyvnil prevrat
Vyhlásenie vzniku Česko-Slovenska v októbri 1918 zmenilo nielen spoločenské pomery v Spišskej Novej Vsi, ale prinieslo zásadné zmeny aj do rodinného života Nagelovcov. Po návrate z vojny Ignác odmietol zložiť sľub vernosti novému štátu a odišiel do Maďarska. Synovia ostali s matkou v Spišskej Novej Vsi. Manželia sa rozviedli. Milleniova ulica, na ktorej bývali, sa premenovala na Šrobárovu. Po smrti Leopolda Tyrolera sa Elisabet Nagelová so synom Lajosom a Júliusom presťahovala do renesančného domu na Letnej ulici oproti farskému kostolu (dnes Múzeum Spiša), kde si otvorila lahôdkárstvo. Andrej ostal bývať so Šaroltou, ktorú volali „omama“.
Po skončení židovskej ľudovej školy začal Andrej v roku 1919 študovať v novootvorenej slovenskej triede evanjelického vyššieho gymnázia (dnes Gymnázium Školská). Jeho starší brat Lajos navštevoval nemecké oddelenie uvedenej školy a vždy patril medzi vyznamenaných žiakov. V školskom roku 1923/1924 študovali na spišskonovoveskom gymnáziu už všetci traja súrodenci: v I.b bol Július, v V. triede Andrej a v VI. triede Ludwig. Nový „československý“ vyučovací jazyk zavedený do poštátneného osemročného gymnázia spôsoboval pôvodne maďarsky a nemecky hovoriacemu židovskému chlapcovi nemalo problémov. „Nevedel som slovensky ani slovo. Nemali sme ani kompetentných učiteľov ani učebnice. Učil nás jeden slovenský kňaz, ktorý býval desiatky kilometrov odtiaľ.“ Na roky gymnaziálneho štúdia napriek tomu rád spomínal, pretože tu začal kresliť. Obľuboval hodiny kreslenia s profesorom Vojtechom (Bélom) Berzeviczim, šľachticom maďarského pôvodu. Po jeho odchode na gymnázium do Košíc ho učil kreslenie mladý akademický maliar z Prahy Cyril Jančálek. Keďže Andrej chcel pomôcť svojej matke, občas do výkladnej skrine medzi salámy a paštéty strčil zarámované obrázky. Ale nikdy nič nepredal. O tom, že sa raz bude živiť ako maliar, ani nesníval. Nepoznal legendu o mladom lekárnikovi, ktorý pracoval vo Friedmannovej lekárni v Spišskej Novej Vsi, z ktorého sa stal po „božom vnuknutí“ významný maďarský maliar Tivadar Csontváry – Kosztka.
Matka sa druhýkrát vydala za Čecha, veliteľa četníctva, Maximiliána Zemana. Jej obchod s lahôdkami prevzal Alexander Schwarz. Odišla do Liptovského Mikuláša a neskôr žila v Ružomberku.
Ružena Kormošová
Zdroje:
Jahresbericht des Ev. Realgymnasiums A.B. in Spišská Nová Ves im Schuljahr 1921-22. Zusammengestelllt von Ladislaus Thern provisorischer Leiter. Igló: Szepesi Lapok, 1922, s. 8.
II. ročná zpráva Českoslov. státneho reálneho gymnázia v Spišskej Novej Vsi za školský rok 1923-24. Spišská Nová Ves: Kníhtlačiareň D. Ferenca, 1924, s. 15-18.
KORMOŠOVÁ, Ružena. Gymnázium v Spišskej Novej Vsi dávne, nedávne a súčasné. Spišská Nová Ves: ABC studio, 2016, s. 26-32 a 220.
PICHONSKÝ, Jozef. Z výtvarného života v Spišskej Novej Vsi. In Spišská Nová Ves 1. Zborník príspevkov k dejinám a výstavbe mesta. Zost. Jozef Kuruc. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 269.
NEMES, Endre: Pod příkrovem času. Praha: AKROPOLIS, 2003, s. 11-139.
www.kultura.pravda.sk/galeria/clanok/295738-malba-ustavicnym-hladanim, www.berart.se/artists/endre-nemes.
Zdroj obrazovej prílohy: NEMES, Endre. Pod příkrovem času. Praha 2003, s. 13, 15, 29 a 37.
Titulná fotografia: Maľba Maliar v ateliéri z roku 1938 (Foto: wikimedia.org).