Vývoj spoločensko-politickej situácie v Československu po skončení druhej svetovej vojny je poznamenaný nástupom totalitného režimu. Po skončení II. svetovej vojny zostala tvár Európy pokrivená hrôzami predošlých rokov. Po šesťročnom šialenstve sa európske štáty snažili znovuvybudovať svoje mestá a vrátiť život do zabudnutých kútov krajín. V čase, keď sa celé ľudstvo spamätávalo z najhroznejšej katastrofy 20.teho storočia, keď obyvatelia Československa prišli o svoj majetok, domovy, rodiny, slobodu a aj dôstojnosť, bolo pre komunistickú stranu jednoduché zaujať silné politické postavenie v štáte. Rok 1945 sa do dejín československého národa zapísal nielen ako rok konca II. svetovej vojny ale tiež ako rok, keď sa celý mocensko-politický režim zmenil a občania museli čeliť novej hrozbe.
Jedným z hlavných pilierov, na ktorých stojí ideológia komunizmu je ateizmus. Podľa Marxa je náboženstvo súčasťou ideológie, využívanej kapitalistickým svetom, ktorá bráni obyvateľstvu uvedomovať si to, že je utláčané a vykorisťované. Náboženstvo je teda využívané na odklonenie pozornosti a napomáha tak udržiavať poriadok a poslušnosť. Komunizmus zastáva názor, že všetky náboženstvá a cirkvi postupne zaniknú v priebehu ustanovovania beztriednej spoločnosti a nezostane v nej pre nich priestor.
Komunistická strana Československa očakávala úplnú likvidáciu cirkví a náboženských spoločností, pričom sa predpokladalo použitie rôznych prostriedkov. Pre hladký priebeh tohto procesu sa očakávala určitá prechodná etapa, počas ktorej mali byť cirkvi do istej miery tolerované, a to hlavne tie, ktoré by boli ochotné podriadiť sa režimu a požiadavkám.
Už pred skončením II. svetovej vojny boli vzťahy medzi cirkvou a štátom viac než napäté. Počas Slovenského národného povstania sa vyskytovalo množstvo prípadov stretov a konfliktov medzi povstalcami a cirkvou. Hlavným dôvodom nepriateľského postoja obyvateľstva voči katolíckej cirkvi bola jej priama a oficiálna podpora Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v spojitosti s tým aj nepriama podpora fašizmu.
Prvé útoky voči katolíckej cirkvi evidujeme už počas procesu oslobodzovania Československa. Cirkvi, cirkevné spolky a organizácie boli nútené čeliť útokom, ktorých oficiálnym cieľom, hlavne na Slovensku, bolo akési zúčtovanie alebo odveta za podporu fašizmu. Dochádzalo k niekoľkým zatknutiam a pokusom o odsúdenie predstaviteľov cirkvi. Vo väčšine prípadov sa cieľ však nepodarilo splniť, pretože štátne inštitúcie a súdy boli v tom čase ešte nezávislé.
Po oslobodení Československa bola jeho svetonázorová a politická orientácia viac-menej jasná. Krajina sa musela postaviť na nových základoch, ktoré boli poznačené spojenectvom z fašistickým Nemeckom a novými politickými vzťahmi k Sovietskemu zväzu. Prvá povojnová vláda vyhlásila vo svojom programe z 25. apríla 1945 rozsiahle reformy vo všetkých oblastiach. Najmä však v politickej, sociálnej a ekonomickej. Svoje programové sľuby a záväzky sa jej aj v krátkom čase podarilo naplniť a tak vznikol úplne nový ľudovo-demokratický spoločenský systém.
Vláda oficiálne proklamovala náboženskú slobodu. No množstvo realizovaných reforiem však v praxi dokazovalo značné obmedzovanie pôsobenia katolíckej cirkvi. Obmedzovaná bola hlavne sloboda cirkvi a jej majetok. Keďže sa rýchlo zmenila politická situácia, menilo sa aj postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku a v Čechách. Predvojnové Československo bolo, čo sa týka vzťahu k cirkvi a náboženskosti na porovnateľnej úrovni. Tento fakt však už po vojne neplatil. Náboženská situácia na Slovensku a v Čechách sa začala rozvíjať značne odlišným smerom.
Pri prevzatí kontroly nad všetkými zložkami školstva však plány nového režimu ani zďaleka nekončili. Štát postupne preberal kontrolu aj nad náboženskými spolkami a organizáciami, prostredníctvom ktorých cirkev pracovala s mládežou a vykonávala charitatívnu činnosť. Už dňa 25. mája 1945 prijala SNR nariadenie č. 51/1945 o rozpustení a zakladaní spolkov. Toto nariadenie prikazovalo rozpustiť všetky spolky okrem tých, ktoré boli uvedené v prílohe tohoto nariadenia. Výnimku mali dostať aj slovenské náboženské spolky, medzi ktoré patrili katolícke, evanjelické, pravoslávne a židovské spolky. Výnimka však nezahŕňala oblasti južného Slovenska, ktoré boli po Viedenskej arbitráži pričlenené k Maďarsku a kde platilo nariadenie bez výnimiek.
Počnúc septembrom 1945 sa však podarilo obnovovať náboženskú tlač. Vychádzať znova začali Katolícke noviny a postupne sa obnovovalo vydávanie niektorých periodík v rôznej kvalite. Na prelome rokov 1945 a 1946 bolo dostupných takmer 200 titulov a z toho bolo 39 náboženských časopisov. Široký záber katolíckej tlače obsahoval všetko od detských časopisov až po intelektuálne revue. Začiatkom roka 1948 vychádzalo na území Slovenska 47 katolíckych časopisov.
Cirkevná činnosť bola kontrolovaná štátom na všetkých úrovniach. Všetko, od počtov detí, ktoré boli prihlásené na náboženstvo, cez krsty, cirkevné sobáše až po všetky cirkevné ceremónie, bolo pod kontrolou štátnej moci. Členovia strany, učitelia, verejný pracovníci boli nútení vystúpiť z cirkvi a verejne prezentovať a zastávať svoj postoj voči politike Národného frontu.
Diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a Československom boli fakticky ukončené po vypovedaní vatikánskeho diplomata Ottavia de Livy v marci 1950 z Československa a následnom odvolaní československého veľvyslanca pri Svätom stolci. V praxi to znamenalo úplnú izoláciu cirkvi v Československu, ktorá bola v ďalších rokoch vystavená najťažším skúškam v modernej histórií.
Bc. Radka Cardová
Zdroje:
BALÍK, S. – HANUŠ, J.: Katolická církev v Československu 1945 – 1989. 2013.
CORANIČ, J. – ŠTURÁK, P. – KOPRIVŇÁKOVÁ, J.: Cirkev v okovách totalitného režimu. 2010.
JOHNSON, P.: Dějiny 20. století. 2014.
Foto: wikimedia.org