Normativum in Re Sanitatis (GNRS) je prvým zo štyroch zákonov posledných dvoch storočí, ktoré komplexne regulovali fungovanie zdravotníctva na našom území.
Historicky je hodnota tohto materiálu z roku 1770, kodifikovaného veľmi profesionálnym a zároveň veľmi farebným spôsobom, úplným vtedajším zhrnutím situácie. S jeho pomocou môžeme podrobne spoznať zdravotný stav súčasného Maďarska, Slovenska a iných krajín, pretože vidieť presnú reflexiu zámerov, ktorými sa administratíva snažila regulovať všetky možné spoločenské javy, predovšetkým s cieľom vyhnúť sa hroziacim epidémiám. Vzhľadom na ich osobitnú úlohu sa samozrejme najpodrobnejšia úprava týkala poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a orgánov.
Prvá časť regulovala podmienky, ktoré ovplyvňovali zdravie provincií, alebo slúžili na konzervovanie tiel, respektíve nakladanie s ich manipuláciou v čase epidémií. V tejto súvislosti si sudcovia plnili svoje úradné povinnosti v dvoch ohľadoch: bdelosť na jednej strane, samozrejme, v pohraničných regiónoch, v ktorej je epidemia neočakávaná a zničujúca a na druhej strane bdelosť v kontexte priaznivého vnútorného zdravia.
Zaujímavý je však § III, pretože výbory pre zdravotníctvo zriadené v administratívnych centrách provincií a krajín pod vládou Márie Terézie neboli schopné robiť všetko sami a všade, nariadila, aby v Uhorskom kráľovstve, Chorvátsku, Dalmácii a Slavónii boli a mali richtári každej župy a slobodného kráľovského mesta v provinciách a velitelia zodpovední za každý pluk v oblasti zodpovednosť. Teda zodpovednosť za zdravie a rovnaké právomoci a povinnosti ako výbory pre zdravie, t.j. s vedomím a poriadkom všetkých najbližších lekárov alebo chirurgov. Vo všetkých prípadoch by magistráti miest mali vopred informovať Radu guvernérov a Radu Chorvátska o úlohách, ktoré sa majú vykonať, za predpokladu, že povaha prípadu umožňovala odloženie implementácie, alebo podať správu ex post, aby nedošlo k oneskoreniu pri riešení prípadu.
Štandardy pre lekárov ustanovovali, že sú oprávnení toto povolanie vykonávať iba po udelení licencie, podmienkou ktorej je získanie novej licencie. Taktiež v § II. je uvedené, že študenti, v praxi musia byť vedení, vychovávaní lekármi, chirurgmi, lekárnikmi a pôrodnými babami pri nadobúdaní praxe.
V § III sa uvádzalo, že pri pitvách sa mali riadiť správnymi pokynmi, svedomím lekára a podriaďovali sa príslušným orgánom v súlade s prísahou. V § IV lekári mali zabezpečiť, aby lekárne používali prostriedky iba pre uspokojovanie potrieb komunity v kvantite aj kvalite a mali navštevovať lekárne viac ako raz denne, pri kontrole raz ročne. Tento paragraf mal zabezpečiť, aby lekárne získali výrobky včas a s náležitým predvídaním. Viedenská lekárska fakulta mala zabezpečíť, aby bol čo najskôr uverejnený Úradný liekopis v prospech verejnosti do praxe. S lekárnikmi mali dôsledne dodržiavať normy liekopisu. Lekári raz ročne navštívili všetky lekárnické dielne a bez zaujatosti mali skontrolovať, či nie sú v ponuke žiadne chybné lieky, alebo lieky, ktoré sú nedostatočnej kvality alebo sa nepreukázali ako dostatočne vhodné na liečbu. Avšak iba lekár smel s čistým svedomím nahlásiť vyšetrované prípady orgánom kraja alebo mesta. Vo väčších slobodných kráľovských mestách mal vyšší lekár spolu s ďalšími dvoma fyzikmi menovanými miestnym richtárom, uskutočniť neohlásené návštevy v tých častiach spomínaných kráľovstiev a krajov, kde nie je dostatok lekárov (alebo v mestách, ktoré sami nevyužívajú lekára).
Týmto nariadením uviedli i platbu – lekárnici vo Viedni zaplatili za kontrolu 6 zlatých a za kontrolu v kráľovstvách 3 zlaté a pre tých, ktorí sú z tohto dôvodu nútení opustiť svoje bydlisko, bolo okrem poplatku za prepravu potrebné z registračnej pokladnice odpočítať aj štandardný denný príspevok. V záujme verejného blaha Magistrát kraja určoval z úradnej moci počet dní, v ktorých sa musí inšpekcia ukončiť, aby predĺžením cesty nikto neprekročil oprávnenú hranicu nákladov.
Dokonca sa v § VII uvádzalo, že lekári by mali byť navzájom prísne dôverní, mierumilovní, umiernení v rozhodovaní, mali mať dohodnutý životný štýl a dobré mravy, ako to vyhovuje kresťanskému ľudu, záujmom pacientov. Mali zhodnotiť starostlivo a láskavo každý faktor, ktorý prispieva k ich práci, neignorovať ich. Tento paragraf dokonca ustanovoval, že okrem riadne odôvodnených prípadov by lekár nemal prenocovať sám mimo svojho bydliska, ale ak stále potrebujete byť preč, uvedie vo vlastnom dome miesto, kde je k dispozícii. Pacient, ktorý mu zveril život má byť vždy s rovnakou láskou ošetrený, bez diskriminácie a má slúžiť bohatým alebo aj chudobnej triede.
§ VI ustanovoval povinnosť farmaceutov. Tí mali vyvinúť maximálne úsilie na zabezpečenie, aby boli nebezpečné látky ako je ópium, ortuť sublimovaná a iné korozívne toxické lieky predávané iba s maximálnou opatrnosťou a lekárnici nikdy nesmeli nepredpisovať zložité lieky. Mali ich podávať tak, ako sú predpísané na základe lekárskeho posúdenia. Podľa vlastného uváženia mohli predávať iba mierne preháňadlá a sedatíva ako je krupica, škorica, extrakt tamarindu, roztoky listov senny a sirupy. Podávanie liekov, ktoré majú tiež vplyv na plod, bolo zakázané aj pre pôrodné asistentky.
V časti IV. boli uvedené pokyny pre pôrodné asistentky. V § I. Sa poukazovalo na situáciu, že z dôvodu neskúsenosti pôrodných asistentiek bol štát nútený stratiť veľa občanov, v budúcnosti preto mohli pracovať iba s povolením, ktoré dostali za príslušné školenie pre svoje povolanie a prácu. Povolenie a školenie vydala miestna pôrodná asistentka alebo obvykle lekár physicus. Ďalej sa uvádzalo, že je dostatočný počet pôrodných asistentiek, ale v každej dedine musia mať priprvné najmenej dve alebo tri miestnosti pre prípad núdze.
Paragraf § III uvádzal, že pôrodné asistentky potvrdené prefektúrou by sa mali správať s úctou a podľa kresťanských mravov. Mali by mať na mysli vždy svedomie, pretože ich práca môže byť neustále nevyhnutná a obyčajne životy ľudí záviseli od ich bežnej práce. Pôrodné asistentky zachovávali počas svojej služby tajomstvá, ktoré im boli zverené. Mali si navzájom si pomáhať, teda už v tomto období sa ošetrovateľstvo malo stať múdrosťou, láskou a pomocou, tak ako je tomu i dnes.
V prípadoch, ak v dedine nebol prítomný lekár, mohla pôrodná asistentka vykonávať ošetrenie pacientov. Pôrodné asistentky podľa daného dokumentu skladali prísahu, ktorá znela: „Ja, N.N. prisahám Bohu všemohúcemu a prijímam svoju službu. Poskytnem usilovnosť a bdelosť, aby to bolo kresťanské a v súlade so zákonmi svedomia. Osamelá rodička, ku ktorej som práve volaná ani teba nesklamem, podľa svojich najlepších schopností sa budem riadiť predpísaným správaním a pravidlami zameranými na čo najlepšie riešenie okamžitých nebezpečenstiev. Pomáham chudobným a bohatým s rovnakou láskou a nenechám ich osudu. Tých, ktorých som sa zaviazala liečiť, ale budem neoblomná. Usilovne ich budem strážiť. Boh mi pomôž a pomôž mi Nepoškvrnené počatie Panny Márie, Najsvätejšej Božej Matky, a všetci svätí, Amen.“
120 paragrafov dalo podklad dnešným pravidlám, pričom musíme uviesť, že pri morálnych a etických otázkach by sme ich mohli uplatniť i dnes.
Mgr. Dorčáková J.
Šestáková J., dipl.s.
Miškovičová D., dipl.s.
Zdroje:
Balázs, P. 2007. Mária Terézia 1770-es. Budapešť : Magyar Tudománytörténeti Intézet, 2007. s. 436. ISBN 978 963 9276 60 4.
HORTUS GRAECO-LATINUS CASSOVIENSIS III. Balegová, J. – Brodňanská,E. 2020. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020. s. 302. ISBN 978-80-8152-857-6.
Úvodná fotografia: Hodina anatómie u doktora Tulpa – Rembrandt (Zdroj: wikimedia.org)