Národnostná a etnická menšina je spoločenstvo občanov, ktorí sa odlišujú od ostatných občanov spravidla spoločným etnickým pôvodom, jazykom, kultúrou a tradíciami. Tvoria početnú menšinu obyvateľstva a zároveň prejavujú vôľu byť považovaní za národnostnú a etnickú menšinu, za účelom rozvoja svojho jazyka, kultúry a zároveň za účelom vyjadrenia a ochrany záujmov svojho historicky utvoreného spoločenstva.
Podľa sčítania obyvateľov, bytov a domov v roku 2001 v Slovenskej republike sa k príslušníkom menšín z celkového počtu 5 379 455 občanov prihlásilo 704 315 osôb, čo predstavuje 13,1 % z celkového počtu obyvateľov Slovenskej republiky. Na základe údajov štatistického úradu najpočetnejšou menšinou na Slovensku je maďarská menšina, tvorí 9,7% obyvateľstva.
Nasleduje rómska menšina, ktorá tvorí 1,7% obyvateľov, 0,8% obyvateľov patrí k českej menšine, 0,4% k rusínskej, 0,2% k ukrajinskej. Medzi ďalšie menšiny žijúce na Slovensku patrí nemecká, poľská, chorvátska, ruská, bulharská a židovská menšina.
Rusíni
Karpatskí Rusíni osídľujú stredoeurópske územie pozdĺž svahov Karpát viac než trinásť storočí. Nesú v sebe určitý kód, ktorý sa neustále vynára vo víre dejín: je to ich existencia na rozhraní medzi západnou civilizáciou a svetom byzantskej kultúry. Táto rozpoltenosť je prítomná v mnohých znakoch Rusínov, ktorí sú dnes roztrúsení na území siedmich prevažne slovanských európskych štátov (S lovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko, Srbsko, Chorvátsko).
Zo slovanských kmeňov, ktoré sa v 6. až 7. storočí v karpatskom území zmiešali s Bielymi Chorvátmi, sa spolu s inými slovanskými národmi vyvinulo aj rusínske etnikum. Historici predpokladajú, že Rusínom na našom území priniesli kresťanstvo solúnski vierozvestovia Cyril a Metod, putujúc na Veľkú Moravu. V 11. storočí rusínske dediny a usadlosti v oblasti Užskej, Zemplínskej, Šarišskej a Spišskej župy získalo Uhorské kráľovstvo a v rovnakom čase lemkovských Rusínov na sever od Karpát Poľské kráľovstvo.
Postupné zakladanie nových rusínskych osád aj hospodárenie sa v tom čase podriaďovali nemeckému právu. Novousadlíkom to umožňovalo na určitú dobu, 5 až 20 rokov, oslobodenie od daní a povinností. Po uplynutí doby však už museli majiteľovi odvádzať desiatky, pracovné povinnosti a rôzne služby.
V 14. storočí nastal v tejto oblasti prílev pastierskeho ľudu z Balkánu, čím sa začala valašská kolonizácia.
Podľa slov historika Ivana Popa v jej dôsledku sa „povalaštila“ značná časť rusínskeho obyvateľstva, hoci jeho etnická podstata sa nezmenila. V starých listinách sa dokonca objavili názvy Valasi – Rusíni, postupne však pojem Valasi prestal mať etnický charakter a vyjadroval spôsob života a hospodárenia, ktoré sa sústreďovalo na hlavnú obživu – chov oviec. Valašské právo zaväzovalo rusínskych obyvateľov, že budú strážiť hranice kráľovstva v Karpatoch a zabezpečovať ochranu ciest výmenou za voľné užívanie kráľovských pastvín a lesov. Po 10 až 20 rokoch „slobody“ však aj oni museli začať odvádzať dvadsatinu dobytka, medu, vlny či syra.
Cirkev a rusínske školy
Územie karpatských Rusínov sa v 16. storočí stalo frontovou líniou turecko-rakúskych vojen a protihabsburských povstaní uhorskej šľachty. Následná kríza katolíckej cirkvi, reformácia a protireformácia zasiahli aj rusínsku pravoslávnu cirkev, ktorá sa zjednotila s katolíckou, čo viedlo v roku 1646 k vzniku uniatskej cirkvi – administratívnemu podriadeniu Vatikánu, ale zachovaniu cirkevnoslovanskej bohoslužby. Uniatsku cirkev pápež definitívne uznal až o storočie neskôr, v roku 1771, ako cirkev gréckokatolícku. Práve tá zohrala progresívnu úlohu v budovaní školského systému aj na území Rusínov.
Vďaka panovníčke Márii Terézii sa školské vzdelanie od 6 do 12 rokov stalo povinným a malo sa viesť v rodnom jazyku. Hoci v rusínskych dedinách to bolo pre obrovskú chudobu, ale aj pre nulovú uvedomelosť takejto potreby nereálne, predsa však snaha duchovenstva priniesla posun. Najmä mukačevsko-užhorodský biskup Andrej Bačinský sa zaslúžil o urýchlenú výchovu učiteľov. Tak sa stalo, že do užhorodských škôl vstúpil rusínsky jazyk. A. Bačinský vydal aj Bibliu preloženú do cirkevnoslovanského jazyka blízkeho rusínčine.
Národné obrodenie
Revolúcia v rokoch 1848 –1849 otvorila cestu i k rusínskemu národnému obrodeniu. Jeho postavami sa stali Adolf Dobriansky a Alexander Duchnovič, ktorí sú autormi prvého rusínskeho politického programu. Rusínski buditelia sa stavali na stranu austroslavizmu, teda určitej federalizácie habsburskej monarchie na národnom princípe.
Potláčanie akýchkoľvek národnostných prejavov v Uhorsku však spôsobilo, že rusínski lídri sa prirodzene posunuli na opačnú stranu barikády než maďarská revolučná vláda, teda na stranu Viedne. Za túto „službu“ dostali od cisára možnosť zriadiť tzv. Užhorodský (rusínsky) okruh, administratívnu jednotku vedenú v rokoch 1849 až 1850 prevažne Rusínmi.
Najvýraznejšou postavou obrodenia bol už spomínaný A. Duchnovič, prešovský kanonik, básnik, dramatik a organizátor, ktorý najviac zviditeľnil rusínske osvietenie. Založil literárny spolok, tlačiareň s cyrilikou, múzeum rusínskej kultúry. Vydal niekoľko literárnych almanachov a ďalších rusínskych kníh i učebníc. Je autorom najslávnejšej rusínskej básne s „okrídlenými“ slovami Ja Rusyn byl, jesm i budu. Politik A. Dobriansky sa zase najviac zviditeľnil pri presadzovaní 12-bodovej petície za práva Rusínov a za vznik rusínskej provincie v rámci cárskej monarchie.
Ale rusínske národné obrodenie žilo len necelých 20 rokov. Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní v roku 1867 narazilo na tvrdú realitu Uhorska, maďarizáciu národnostných menšín. Časť rusínskej inteligencie medzi gréckokatolíckymi duchovnými dokonca prešla na maďarské pozície, čo sa stalo spúšťačom masových protestov proti gréckokatolíckej cirkvi, vysťahovalectva do USA a zárodkom hnutia za obnovenie cirkvi pravoslávnej (ruskej).
Bc. Radka Cardová
Zdroje:
Mistrík E.: Slovenská kultúra v multikulturalizme, UKF v Nitre, FF, 2006.
Šulavíková B., Višňovský E. a kol.: Ľudská prirodzenosť a kultúrna identita.
http://www.slovakia.culturalprofiles.net
http://www.statpedu.sk/documents//21/cangar/Rómske_reálie_-_Rozvoj_sociálnych_kompetencií.pdf
Foto: wikimedia.org