Význam územia pre Nemeckú ríšu
Spiš mal svojím nerastným bohatstvom pre Nemeckú ríšu veľký hospodársky význam. Nachádzal sa tu mangán vo Švábovciach a Kišovciach, spracovávala železná ruda v Máriahute, Markušovciach a Dobšinej. Nemecký koncern Hermann-Göring-Werke sa počas druhej svetovej vojny kapitálovo a organizačne zmocnil železorudných baní v Koterbachoch (dnešné Rudňany) a výroby elektrolyticky rafinovanej medi v Krompachoch. Na Spiši bola jediná antimónová huta (spracovávali sa tu aj nemecké antimónové rudy), jediné nálezisko azbestu a 50 % výskytu ortuti v Ríši. Okrem toho na Spiši žila početná menšina karpatských Nemcov. Vojenské letisko v Spišskej Novej Vsi používala nemecká Luftwaffe.
Povstalecký stredný Spiš
Hoci centrom Slovenského národného povstania, ktoré vypuklo v auguste 1944, bolo stredné Slovensko, protifašistické povstalecké hnutie našlo na Spiši silný ohlas. Do Levočských vrchov prichádzali partizáni, ktorí sa sťahovali hlbšie do vnútrozemia, na územie Slovenského raja. Začiatkom septembra 1944 Spišskú Novú Ves, vtedy najväčšie mesto na Spiši, obsadila povstalecká armáda. Celý okres držala politicky i vojensky vo svojich rukách do 5. septembra. Jej obrana nestačila obrovskej prevahe nemeckých vojsk, ktoré obsadili mesto. V polovici septembra ríšske vojenské a bezpečnostné orgány nariadili evakuáciu niekoľkých tisícov príslušníkov nemeckej menšiny zo Spiša severnou cestou cez Zakopané ďalej na západ.
Slovenský raj – centrum diverzných akcií
Slovenský raj sa stal pre svoj lesnatý a kopcovitý terén ideálnym miestom pre organizovanie diverzných akcií. Nemecké jednotky sa do hlbokých hôr neodvážili. Prečesávali len okraje lesov. Na Kláštorisku sa usadili povstalci pod vedením kapitána Gindela. Svoju činnosť usmernili na zoskupovanie slovenských vojakov, skrývajúcich sa v okolitých lesoch. Po ich odchode 20. septembra si turistickú chatu vybrali za svoje sídlo velitelia starší lejtenant (nadporučík) Rachmanov a lejtenant (poručík) Petrov. Obaja patrili do osobitnej partizánskej brigády, ktorej veliteľom bol Vjačeslav Antonovič Kvitinskij. Spolu s nimi tu bolo šesť až osem ruských partizánov, jedna partizánka a 20 – 30 slovenských partizánov, ktorí tu mali svoju hlásnu a pozorovaciu službu. Partizánom sa podarilo poškodiť železničnú trať v chotári Spišských Tomášoviec a 6. októbra 1944 pri Letanovciach. Domáce obyvateľstvo poskytovalo veľké služby partizánom, ktorých podporovalo hlavne potravinami, šatstvom, obuvou i liehovinami. Dňa 11. októbra 1944 došlo k prestrelke medzi partizánmi a Nemcami v Spišských Tomášovciach. Dňa 13. októbra 1944 sa jedna nemecká jednotka vydala po starej kartuziánskej ceste z Letanoviec na Kláštorisko. „Pri letanovskom mlyne vyhodili most cez rieku Hornád, kadiaľ chodievali partizáni z Kláštoriska do Letanoviec a ďalších obcí.“ Nasledujúci deň na svitaní po veľkej prestrelke dobyli Kláštorisko a vypálili turistickú chatu. Partizáni pred nemeckou presilou ustúpili na Glac, no napriek tomu sa Nemci nemohli na Kláštorisku trvalo usadiť. Z Kláštoriska na Klauzy, kde sa ukrývali Židia, odišiel aj Tibor Gellert.
Zo spomienok pamätníkov
„V lesoch boli prevažne mladí chlapi, ktorí sa ukrývali, lebo nechceli ísť na front. V obci sa objavovali hlavne v noci. Chodili si pre proviant. Na jeseň 1944 sme zbierali zemiaky pod lesom. Podišli bližšie k nám a dali sme im ich do ruksaku. My sme mali doma navarené, aj chlebík sme im dali. Jeden sa mi aj prihovoril, že je z Huty, kde som chodievala. Tvár mal zašpinenú, preto som ho nespoznala. Slúžil na vojne, ale na front sa vrátiť nechcel. V lese Na Červenom mali vybudovaný bunker. Po vojne sme sa tam boli pozrieť. Boli tam prične a na nich veľa machu. Bolo to pod skalou a nebolo to vidno,“ spomína Anna Novotná zo Spišských Tomášoviec.
Povstalci v Slovenskom raji podnikli „niekoľko diverzných akcií“. Podľa posledných výskumov Katarína Bendíková, rod. Maniaková (1925 – 2014) vypovedala, že „niekoľkí muži pod vedením jej otca Jána Maniaka zo Spišských Tomášoviec, získali výbušniny pravdepodobne z kameňolomu na Ďurkovci a vyhodili betónový most na Čingove, aby zabránili vstupu motorizovaných nemeckých vojsk do Slovenského raja“. Súčasníci sa aj dnes mylne domnievajú, že to urobili Nemci. V rodine, kde sa po vojne zosobášili tri sestry Bendíkové s tromi bratmi Maniakovými, sa tiež tradovalo, že bunkre boli aj v lesoch na Kolískach. Partizáni dobre poznali cesty cez brody.
Pre Nemcov prestali platiť akékoľvek výnimky
Nemci začali represálie proti domácemu obyvateľstvu za pomoc partizánom. Tých, ktorých zaistili, väznili na spišskonovoveskom letisku. Časť sa podarilo oslobodiť, časť bola surovo zavraždená a časť poslaná do koncentračných táborov. Medzi zavraždenými v hromadnom hrobe v lese pri Smižanoch na okraji Slovenského raja bola aj Marta Rosenthalová „ako zvlášť nebezpečná osoba, príslušníčka Protektorátu Čechy a Morava“, matka dvoch malých dcér: 11-ročnej Vierky a 8-ročnej Denisky. Niekoľko spišskonovoveských rodín bolo gestapom v sprievode uniformovaného domáceho Nemca Eugena Kežmarského ml. odvedených do súkromnej budovy, ktorá kedysi patrila židovskej rodine Wittmanovcov. Bolo v nej zriadené veliteľstvo gestapa. Zaistili asi 35 až 40 Židov a sústredili ich na dvore a v záhrade pri tejto budove. Tu urobili mennú registráciu. Medzi zaistenými boli aj 53-ročný Ľudovít Ornstein a 66-ročná Ida Gellertová. Zahynuli v novembri 1944 v koncentračnom tábore Ravensbrück neďaleko Berlína.
Miesto posledného útočišťa
Keď nemecké velenie a domáce úrady nariadili mobilizáciu a odvody pre mužov od 18 do 69 rokov a nikto sa nedostavil, Nemci násilne pobrali kone a povozy. Hnali ich smerom na Liptovský Hrádok. O niekoľko dní neskôr bola nariadená totálna evakuácia. Obyvatelia z okolitých dedín hľadali útočište na Čingove a v horách Slovenského raja. Mnoho Letanovčanov sa ukrylo v Jaskyni nad Hornádom povyše Letanovského mlyna (pravdepodobne jaskyňa Tunel). V posledných dňoch vojny našla svoje útočište v horách aj rodina Gärtnerová z Popradu, ktorá sa ukrývala u Ondreja Dugasa na píle v Smižanoch. Keď gestapo začalo hľadať Židov, Dezidera Gärtnera (*1898), pracovníka firmy J. Ph. Glesinger, jeho manželku Oľgu, rod Neuovú (*1907) a ich 14-ročnú dcérku Veroniku odviedol O. Dugas do jedného z bunkrov v Slovenskom raji. Tu všetci za najtuhšej zimy do konca januára 1945 vyčkali príchod Červenej armády. Podľa archeológa Mariána Sojáka, ktorý robil výskumné práce v jaskyniach Slovenského raja, boli počas druhej svetovej vojny využité partizánmi a prenasledovanými obyvateľmi viaceré jaskyne v katastri Letanoviec, napr. Ružová jaskyňa, Kláštorná jaskyňa a dve neveľké jaskyne s názvom Zbojnícke diery. V jaskyni Tunel (Dufart, Hrabušická diera) na stranách vápencového hrebeňa Ihrík objavil tiež guľometné hniezdo.
Ružena Kormošová
Zdroje:
Súkromný archív Igora Zelinu. Príbeh Gärtnerovcov spracovala Alexandra Špaková v rámci 6. ročníka súťaže DSH Susedia, na ktorých sme nezabudli, 2021.
Spišské Tomášovce – Obecná kronika. 273 s. Za sprístupnenie patrí vďaka starostke Mgr. Zuzane Nebusovej.
Spomienky Anny Novotnej, rod. Kupčíkovej (* 1930), 22. júl 2021.
Spomienky Kataríny Bendíkovej, rod. Maniakovej (1925 – 2014). Výpoveď potvrdili Ing. František Čapla a RNDr. Martina Čaplová, 16. júl 2021.
BÄCKEROVÁ, Eva. Muži, ženy a deti zo Slovenska v koncentračnom tábore Ravensbrück 1942 – 1945. Gelnica: G-Atelier, 2015, s. 24 a 44.
FRANKOVIČ, Peter – KUŠNYER, Miroslav – PETRÍK, Ján. Kláštorisko. Spišská Nová Ves: Miroslav Števík – SCEPUSIUM, 2021, 34 s.
KORMOŠOVÁ, Ružena. Cena života. Zo spomienok Waltera Morgenbessera. Spišská Nová Ves: Gymnázium Školská, 2007, s. 27-31.
SOJÁK, Marián. Osídlenie spišských jaskýň od praveku po novovek. Nitra: AÚ SAV, 2007, s. 86-92, 97, 99-101, 107-108.
Spišské Tomášovce (1217 – 2017). Kežmarok: JADRO, 2017, s. 73-75, 261-262, 374-375.
Víťazná cesta 2. Zborník príspevkov k dejinám národnooslobodzovacieho boja v okrese Spišská Nová Ves. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1976, s. 22-24, 30-31.
VRONČ, Jozef, A. Letanovce – môj rodný kraj. Levoča: Polypress, 2000, s. 76-77, 212-217.
Titulná fotografia: Replika starého kamenného mosta, ktorý vystaval Urbariát obce Letanovce v roku 1995 (Zdroj:www.slovenskyraj.sk)