„Len štát, v ktorom sú si všetci rovní pred zákonom, môže byť naozaj silný.“
Aristoteles
Maďari sú autochtónnym národom žijúcim na tomto území od 10.storočia. K uvedomeniu si etnicity významným spôsobom prispieva aj vnútorný vzťah jedinca, kde dôležitú úlohu zohráva pocit hrdosti na vlastnú národnosť, ktorý priamo súvisí a deklarovaním etnickej príslušnosti navonok, správaním ľudí, pohľadom na príslušníkov vlastnej alebo inej národnosti.
Postavenie maďarskej menšiny na Slovensku v slovenskej historiografii, ale ja v ďalších spoločenskovedných disciplínach je pomerne frekventovanou témou. Určite na to vplýva skutočnosť, že tento aspekt našich dejín, ale ja našej súčasnosti je predmetom mnohých sporov, problémov a otázok, ktoré hýbu a hýbali slovenskou spoločnosťou.
Maďarská menšina žijúca v južných okresoch Slovenskej republiky je najpočetnejšou minoritou nachádzajúcou sa na jej teritóriu. Maďari žili vo svojich sídlach na území dnešného južného Slovenska po stáročia, nie však v postavení menšinového spoločenstva. Geopolitické transformácie prebiehajúce na európskom kontinente po skončení prvej svetovej vojny priniesli so sebou nielen zmeny hraníc medzi jednotlivými krajinami, ale aj zánik Rakúsko–Uhorska a vznik nástupníckych štátov, medzi nimi aj Československa a Maďarska, ktoré získalo približne tretinu z pôvodnej rozlohy Uhorska. Uvedený zvrat niesol so sebou nevyhnutne potrebu vyrovnať sa s mnohými, dovtedy nepoznanými faktormi. Neboli len odlišné spoločenské, politické, ekonomické a kultúrne podmienky, ale aj samotný status minority, tzv. psychický aspekt dovtedy nepoznaného postavenia v polohe menšiny, z hľadiska ktorého nová úloha prinášala do tej doby neznáme pocity.
Viac ako štyri desaťročia totalitného režimu potlačili, prípadne odsunuli do pozadia i požiadavky maďarskej komunity a navonok utlmili aj jej etnickú identitu. Zmeny po roku 1989 zasiahli celú spoločnosť, Maďari začali vnímať demokratické zmeny aj ako východisko na riešenie existujúcich, ale dovtedajšou vládou väčšinou zakrývaných etnických problémov.
Po novembri 1989 sa začali na etnickom základe formovať organizácie a združenia rôznych typov – profesijné, umelecké, kultúrne, mládežnícke i záujmové spolky, nový priestor vyjadrenia etnickej identity dostala aj politika. Na slovenskej politickej scéne sa etablovali strany fungujúce na etnickom princípe, výsledky opakovaných sociologických výskumov uskutočnených viacerými inštitúciami dokazujú, že príslušníci maďarskej menšiny súhlasili s cieľmi, ktoré si maďarská politická reprezentácia kládla, že sa identifikovali s jej programom. Platí to v otázke všeobecného prístupu k národnostným vzťahom – uplatňovanie tolerancie, vzájomné poznávanie, postoj k školstvu, jazyku, kultúre.
Kultúrny a politický vývoj etnických menšín na Slovensku v 20.storočí poznačili aj ďalšie skutočnosti: sťahovanie do miest, a tým znižovanie počtu obyvateľov dedín. Po roku 1989 sa otvorili možnosti pre slobodný vývoj jednotlivých etník, zároveň však začal procesy, ktoré sa významnou mierou podpísali na počte obyvateľstva hlásiaceho sa k jednotlivým etnikám žijúcim v Slovenskej republike.
Právo na sebaurčenie národa rozhodnúť sa o svojom politickom statuse bolo základom organizácie medzinárodnej komunity v 19. a 20. storočí. Absolútnym prejavom vôle národa je samostatný národný štát. Organizácia politickej mapy na základe tohto princípu predpokladala koreláciu medzi hranicami štátu a národa. Vytvorenie etnicky homogénnych štátov sa však ukázalo ako nemožné. Množstvo malých národov zostáva odsúdených na život pod vládou odlišného národa. Najmä v dôsledku prekreslenia mapy strednej a východnej Európy po prvej svetovej vojne sa množstvo malých skupín ocitlo za hranicou svojho materského štátu.
Napriek tomu, že sú tieto národnostné menšiny menej početné, môžu celkom dôvodne argumentovať, že súčasný systém zakreslenia hraníc štátov a neuznanie ich štátnej suverenity je neférové. Rovnako ako dominantný národ sú nositeľmi odlišnej kultúry, a tak majú normatívne tú istú požiadavku na to, aby mohli rozhodovať o svojom osude ako dominantný národ. Medzinárodné právo však neuznáva právo menšín na tzv. externé sebaurčenie, t.j. vytvorenie samostatného štátu. Predpokladá, že takéto skupiny sa usilujú o presadzovanie požiadaviek, menšinových práv, ktoré im umožnia zachovanie odlišnej etno-kultúrnej identity a obmedzeného práva na rozhodovanie o vlastnom osude.
Významnú úlohu v etnickej skladbe Slovenska má aj regionálne rozvrstvenie obyvateľstva, rozloženie menšinového osídlenia sa v porovnaní s predošlým obdobím výraznejšie nezmenilo. Maďarská menšina obýva súvisle územie pozdĺž južnej hranice Slovenska, kde v dvoch okresoch tvorí majoritu – Dunajská Streda, Komárno. V každej spoločnosti, bez ohľadu na jej homogénnosť, resp. heterogénnosť, existujú menšinové skupiny, ktoré si vyžadujú osobitnú pozornosť a zaobchádzanie, nakoľko ich sociálne a kultúrne charakteristiky, fyzický vzhľad, či iný štýl života ich odlišujú od dominantnej skupiny a spôsobujú im nerovnocenné postavenie.
Kultúra tolerancie k inakosti nemá na Slovensku silné korene a to vzhľadom na donedávna slabú občiansku spoločnosť. Významnú úlohu zohráva fakt, že signifikantnú časť 20. storočia vládli na Slovensku totalitné režimy. Dôsledkom tejto skutočnosti môže byť do budúcnosti istá radikalizácia vzťahov minoritného a majoritného obyvateľstva. Na európskej úrovni budú trendy najvýraznejšie ovplyvňované procesom rozširovania sa Európskej únie. Na globálnej úrovni budú trendy vývoja v oblasti národnostných menšín ovplyvňované celkovým vývojom západnej civilizácie založenej na judaisticko-kresťanskej tradícii a prehlbovaním procesu globalizácie.
Bc. Radka Cardová
Zdroje:
LISZKA J.: Národopis Maďarov na Slovensku. 2003.
MÉSZÁROSOVÁ – LAMPLOVÁ Z.: Slováci a Maďari na južnom Slovensku – možnosť uplatnenia jazykových práv. 2009.
ŠUTAJ Š.: Národnostná politika na Slovensku po roku 1989. 2005.