Rozsiahle majetky rodu Merše zostali v 30. rokoch 14. storočia v rukách štyroch bratov, synov magistra Benedikta. Najstarší Mikuláš a najmladší Dominik zostali v ústraní. Do popredia sa dostali magister Merše junior a magister Peter.
Magister Merše junior
Magister Merše svoju pozornosť upieral k rodine svojej babičky, rodu Aba, ktorého členovia aj napriek udalostiam v roku 1312 (bitke pri Košiciach), patrili k najzámožnejšej šľachte na Above. Ako vnuk členky rodu Aba používal ako svoj znak orlicu s rozprestretými krídlami a vytasenými pazúrmi v modrom poli. V priebehu 30. rokov 14. storočia sa Merše oženil. Podobne ako jeho dedo si za manželku vybral šľachtičnú, pochádzajúcu z rodu Aba. Volala sa Barbora a bola dcérou Mikuláša, syna Buduna zo Žehne. Narodila sa im dcéra Elena. Keď dospela Merše pre ňu vybral výbornú partiu. Vydal ju za magistra Vinčeslava z rodu Tekule z Dubovice. Vinčeslavové majetky a majetky Meršeovcov mali v horách pri prameni potoka Dubovice spoločnú hranicu, preto sa obaja dobre poznali. Vinčeslav bol nádejný mladý muž, oddaný rytier kráľa Ľudovíta, ktorý ho odmenil za verné služby z vojen dvoma rozsiahlymi majetkami, pôvodne patriacimi k hradnému panstvu Ľubovňa. Uplynulo niekoľko rokov, Merše sa nedočkal mužského dediča, a tak sa znova oženil. Meno jeho druhej manželky nie je známe, bola dcérou Petra, syna slávneho rytiera Sinku. Bola to dobrá partia, magister Peter vlastnil rozsiahle panstvo Šebeš, rozprestierajúce sa západne od Prešova, siahajúce hlboko do Slanských hôr. Meršeho druhej manželke sa okolo roku 1340 narodil vytúžený dedič, ktorému dali meno Vavrinec.
Magister Merše bol veľmi aktívny vo zveľaďovaní rodových majetkov. Bol jediným z bratov, ktorý sa v roku 1342 pokúsil o znovuzískanie pôvodných pradedových majetkov v Trenčianskom comitate, hlavne Bánoviec (dnes mesto Bánovce nad Bebravou). Pred súdom však neuspel.
Osídľovanie Meršeovských majetkov
Po strate rozsiahlych majetkov sa Benediktovi synovia zamerali na zveľaďovanie svojich zvyšných majetkov. Priaznivé podmienky v kráľovstve v 20. – 30. rokoch 14. storočia zabezpečili rýchly rast počtu obyvateľstva a zároveň rýchly rozvoj novozaložených dedín na panstve Svinia. S doosídľovacou aktivitou na meršeovských majetkoch začal magister Peter. Dohodol sa s istým Štefanom, ktorý mal na jeho majetku založiť dedinu na nemeckom práve. Štefan bol úspešný, severne od Hendrichoviec založil dedinu, ktorá po svojom lokátorovi dostala názov v podobe Štefanova dedina „…villam Steffani…“, a keďže ju založil na mieste, ktoré bolo zalesnené a následne vyrúbané, nazývali ju aj Štefanovou Porubou „…villa Stephanwagasa…“. Magister Peter sa snažil zhodnotiť svoj majetok, zvýšiť počet poddaných, zrejme aj na úkor susedov Abovcov, na ktorých majetkoch žili pôvodne poddaní Meršeovcov. Časť z nich zrejme využila výhody, ktoré plynuli z presťahovania sa na novú pôdu. Približne medzi rokmi 1320 – 1330 bola z podnetu Meršeho brata Dominika vo východnej časti majetku Víťaz založená dedina Jakubova Poruba („…Jacabuagasa…“). Podobne aj magister Merše rozvíjal svoje majetky. Dohodol sa s istým Mikulášom Šindliarom, ktorý mal podľa dohody založiť novú dedinu na jeho majetkoch, „…v lesoch medzi Štefanovou dedinou a oproti Spišským horám…“, teda medzi dnešnými Štefanovcami a Braniskom. Zmluvu vydal vo Svini 8. februára 1331, a bola spísaná „…podľa zvykov a práva Sasov…“ („…more et iure Saxonum…“). Obsahom dokumentu boli konkrétne podmienky, za ktorých mala byť nová dedina založená, a zároveň presne popisovala práva a povinnosti Mikuláša ako lokátora (človeka povereného založením dediny). Podobne podrobne stanovila povinnosti a práva novousadlíkov, ktoré prevzali saský vzor. Tento saský spôsob zakladania nových osád bol nastavený tak, aby vďaka správnemu určeniu práv a povinností nových hostí, a zároveň prvého richtára, podporil čo najrýchlejší rozvoj novozaloženej dediny.
Mikulášova iniciatíva sa počas výstavby novej dediny stretla s nevôľou majiteľov majetku Fričoviec i Širokého, šľachticov z rodu Aba. Výstavbu a klčovanie okolia vnímali ako protiprávne. Nedôveru vyvolala skutočnosť, že v tejto oblasti neboli vymedzené presné hranice majetkov. Trinásť dní po vydaní Meršeho privilégia pre Mikuláša Šindliara, stáli šľachtici Egíd a Peter pred comitatnym súdom vo Veľkom Šariši. Pred magistrom Demeterom vicecomesom a štyrmi slúžnymi comitatu protestovali („…protestando…“), že „…Merše, syn Benedikta zo Svinnej medzi ich dedinami Fričovcami a Širokým, v akomsi lese zakladal dedinu, začal s jej výstavbou a úpravou pôdy na siatie, a že v tomto mieste neboli vytýčené hraničné medzníky ani za (vlastníctva) Viliama (Drugeta)…“. Abovci sa obávali, že sa noví usadlíci roztiahnu až na ich majetky, preto požiadali úrady o rýchle konanie v tejto veci. Magister Demeter vyslal svojich ľudí, Comesa Matúša a Dominika so zabraňovacou listinou, aby na mieste „…oprávnene zabránili Meršemu s výstavbou dediny...“. Vo výstavbe sa však pokračovalo a novozaložená dedina bola pomenovaná podľa Mikuláša Šindliara menom Šindliar. Krátko na to bol v dedine vybudovaný kostol, ktorý zasvätili svätému Michalovi Archanjelovi. Obyvatelia dediny začali v blízkom okolí zakladať ďalšie dediny. Neďaleko Šindliara vznikli dediny Dechnen, Pelch a Kolch (dnes všetky tri zaniknuté).
Magister Peter, nazývaný Slovák
Magister Peter, nazývaný Slovák bol veľmi schopný muž. Na verejnosti vystupoval ako „…magistri Petri filii Benedicti…“. Titul poukazuje na jeho pôsobenie na kráľovskom dvore a zároveň na jeho vyššiu vzdelanosť. Po tom, čo sa vďaka svojim obchodníckym schopnostiam otriasol zo straty väčšiny svojich majetkov, v 30. rokov už znovu vystupoval ako popredná osobnosť v kraji. Palatín Filip Druget ho vzal do svojich služieb, zveril mu starostlivosť o majetky, ktoré získal z pôvodného Meršeovského panstva. Po Filipovej smrti Peter prešiel spolu s bratom Meršem do služieb Filipovho synovca palatína Viliama Drugeta, ktorý ich oboch menoval za svojich zástupcov v Zemplínskom comitate. Bratia zastávali úrad spoločne v rokoch 1339 – 1342, vystupovali ako: „My Peter a Merše zástupcovia zemplínskeho comesa…“. Úlohou bratov bolo zastúpiť zaneprázdneného palatína Viliama v jednoduchších súdnych úkonoch. Petrove pôsobenie v službách Drugetovcov mu postupne vrátilo zámožné postavenie v comitate.
Peter mal prchkejšiu povahu ako jeho brat Merše. Spory medzi členmi rodov Merše a Aba neutíchali ani začiatkom 40. rokov. Meršeovci boli na svojich majetkoch čoraz odvážnejší. Na jar 1339, keď sa na poliach roztopil sneh poddaní magistra Petra z Novej Vsi (dnes obec Chminianskej Novej Vsi) zorali okrem vlastných polí aj kus zeme, ktorý bol podľa všetkého na majetku magistra Egida, majiteľa majetku Bertotovce. Egíd proti zásahu do jeho majetkov protestoval pred comitatnym súdom: „…poddaní magistra Petra, syna Benedikta z Novej Vsi existujúce hraničné medzníky medzi dedinami Nová Ves a Bertotovce zničili, a hranice na jeho územie posunuli, a zem magistra Egida zorali.“ Súd dal Egídiovi za pravdu, no napriek tomu magister Peter arogantne vystupoval proti susedovi. Na jar 1341 sa magister Egíd opäť sťažoval pred súdom, že: „…majetok Bertotoviec od majetku Novej Vsi oddeľuje osem hraničných medzníkov. No tri z nich magister Peter, syn Benedikta (myslelo sa jeho poddaní) zničil a zoral, pričom aj keď mu o tom predložil dôkazy a domáhal sa nápravy, ten ho ignoroval…“. Súd vyslal Comesa Tomáša, aby záležitosť prešetril. Po vykonaní obhliadky Tomáš vypovedal, že: „…samotné zničené hranice videl na vlastné oči…“.
Rázna povaha magistra Petra sa prejavila aj začiatkom 40. rokov 14. storočia, kedy Ladislav zo Slivníka porušil dohodu, ktorú pred 20 rokmi uzavreli magister Peter a Ján z Méry (majiteľ slivnického majetku). V dohode stálo, že ak niektorá strana poruší dohodu, druhá strana bude oprávnená obsadiť jej majetok. Magister Peter neváhal, so skupinou ozbrojených mužov vpadol na Ladislavov majetok a uväznil ho. Zmierovací súd, ktorý následne zasadal rozhodol, že sa má Ladislav, syn Becheho do roka vysťahovať zo svojho majetku Drienica. Vďaka incidentu Peter v roku 1343 získal južnú časť Drienického majetku. Tvrdý zákrok a dokonca väznenie Ladislava sa nepáčilo jeho príbuznému Jánovi z Nižnej Méry, ktorý porušil dohodu a „..dopustil sa násilia…“. Magister Peter na útok reagoval útokom, počas ktorého so svojimi mužmi obsadil aj druhú polovicu majetku Slivník, ktorá patrila šľachticom z Méry.
Magister Peter a jeho brat Merše sa museli brániť aj proti svojmu južnému susedovi Mikulášovi z Perína, ktorý v roku 1318 odkúpil panstvo Krížovany, vďaka čomu sa stal ich novým susedom. Meršeovci vlastnili na južných hraniciach svojich majetkov dva mlyny, jeden na rieke Svinka na majetku Novej Vsi a druhý na majetku Chmiňany. Mikuláš pokladal majetok, na ktorom stál mlyn, za svoj, preto ho prepadol so svojimi synmi a zaiste aj vojakmi a zničili jeden z mlynov. Šľachtici sa dostali pred súd palatína Mikuláša, ktorý rozhodol v prospech Meršeovcov, magistrovi Petrovi prisúdil 17 mariek odškodného a magistrovi Meršemu 100 mariek.
Peter sa v priebehu 40. rokov oženil. Už nebol najmladší, mal zhruba po štyridsiatke. Za manželku si vzal šľachtičnú Margarétu, dcéru Jána z Janoviec na Spiši. Krátko po sobáši sa Petrovi a Margaréte narodili dve dcéry Alžbeta a Anna. Okolo roku 1350 sa dočkal vytúženého dediča, ktorého pomenovali Vavrinec.
Šľachtic – podnikateľ
Magister Peter bol vzdelaný a všestranne schopný človek, rôznorodo rozvíjal svoje podnikateľské aktivity. Jarovnice, ako centrum severovýchodných majetkov, pokladal za výhodné miesto pre rozvoj svojich obchodných aktivít. Výhodou v tomto kraji bola rieka Svinka, ktorej koryto bolo široké a tok vody mohutný, preto na nej bolo možné stavať vodné mlyny bez rizika, že rieka vyschne. Navyše dedina bola na obchodnej ceste spájajúcej Spiš a blízke rozvíjajúce sa mesto Sabinov. Peter investoval do rôznych sfér, len aby zhodnotil svoj majetok. V roku 1351 získal od Gregora z rodu Tekule jeho majetky v Pekľanoch (dnes obec Uzovské Pekľany) a v Malej Ide do záložnej držby. Znamenalo to, že za požičanú sumu z nich poberal úžitky do doby, kým mu Gregor nevrátil požičané peniaze. Ak by sa tak nestalo, majetky by získal do vlastníctva.
Niekedy pred rokom 1358 dal na rieke Svinka vybudovať vodný mlyn. Bol to už tretí mlyn na území jarovnického chotára. Je možné, že aj územie, ktoré vzal Peter do zálohu v Pekľanoch úzko súviselo s týmto jeho projektom. Pri výstavbe vodného mlyna boli urobené rozsiahle terénne úpravy, čo výrazne zasiahlo do toku rieky. V súvislosti s tým vznikol spor medzi magistrom Petrom a Mikulášom z Močidlian. Mikuláš sa sťažoval, že zemné úpravy znížili tok rieky, ktorá pretekala cez Močidľany. Obrátil sa so sťažnosťou na vicecomesa Šarišského comitatu magistra Michala, pred ktorým žiadal, aby magister Peter urobil zemné úpravy a to tak, aby neznižoval tok vody a zároveň, aby odstránil úpravy v teréne za riekou Svinkou, ktoré presahovali na jeho majetky, keďže rieka bola hranicou. Prípad zaujímavo dokladuje Petrove aktivity na jeho majetkoch. Hovorí o problémoch spojených s výstavbou vodného mlyna. Rieky boli častými hranicami medzi majetkami šľachticov a výstavba mlyna a zároveň úprava vodného toku pre lepšiu efektivitu chodu mlyna bola potrebná takmer vždy, najmä ak nešlo o rieky s podstatne mohutnejším tokom.
Magister Peter a jeho brat Dominik sa rozhodli sceliť svoje majetky, aby sa im efektívnejšie spravovali. V máji 1355 urobili medzi sebou vzájomnú výmenu niektorých svojich majetkových častí. Urobili tak „…v mieri a svornosti, jednotne a jednomyseľne…“, čím sa zdôraznilo, že výmena nebola urobená pod nátlakom jednej zo strán. Magister Peter dal Dominikovi majetky Štefanovce a Chmiňany, okrem jedného lánu, ktorý si ponechal pre svojho poddaného v Chmiňanoch. Dominik takto vytvoril súvislý majetok s centrom v Novej Vsi, zahrňujúci majetky Chminian, Pankovca, Daletíc, Vyšných Hermanoviec, a jeho majetky siahali až po Štefanovce. Na oplátku mu Dominik dal svoj majetok v Jarovniciach, Veľké (Nižné) Hermanovce a časť z Jakubovej Poruby (dnes obec Chminianske Jakubovany). Peter sa snažil rozšíriť svoj majetok v Jarovniciach, kde už predtým vlastnil značný podiel a mal svoju sídelnú kúriu. Peter preukázal svoje schopnosti aj v tomto prípade, pred 20 rokmi doosídlil svoj ľudoprázdny pozemok a založil na ňom dedinu Štefanovce. Počas výmeny mal jeho majetok už podstatne inú cenu (najmä vďaka dedine, ktorá na ňom existovala) a získal zaň pre seba výhodné, cennejšie majetky.
Magister Peter mal svojskú povahu, v mladosti bol prchký, naučil sa byť trpezlivý a veľmi zdatný obchodník. Oženil sa v pomerne vysokom veku a jeho ďalšie životné kroky boli opäť turbulentné. Zrejme pod vplyvom svojej manželky sa rozhodol opustiť kúriu v Jarovniciach, prirodzenom obchodnom centre jeho majetkov, a presťahoval sa so svojou manželkou Margarétou a malým synčekom na perifériu, do Hermanoviec, kde si nechal vystavať novú kúriu. Od dediny si začal odvodzovať aj predikát: „…magister Peter, nazývaný Slovák z Hermanoviec…“. Tieto zmeny zrejme súviseli s Petrovou povahou a súkromím, odchod z Jarovníc problémy v manželstve nevyriešil. Na staré kolená (mal okolo 55 rokov) si magister Peter našiel milenku. Jej meno nepoznáme, bola dcérou akéhosi Mateja, syna Tekliniho, a pochádzala z Demjaty. Jeho nová favoritka bola od neho podstatne mladšia, evidentne ju zaujímal kvôli postaveniu a peniazom. Peter sa so svojou novou favoritkou oženil, syna Vavrinca vzal so sebou. Petrova nová manželka sa stala jeho macochou („…nouerca sua…“). Prvú manželku Margarétu pravdepodobne nechal žiť v kúrii v Hermanovciach. So svojou novou manželkou sa odsťahoval na svoj majetok do Novej Vsi.
Teta magistra Petra, Elena si pred rokmi vzala za manžela Jána, nazývaného Tompa z Kožuchova. Jej syn Šimon nebol spokojný s tým, ako sa pred päťdesiatimi rokmi Petrov otec Benedikt vysporiadal so svojou sestrou, preto v matkinom mene žiadal pred cirkevným súdom o spravodlivosť. Očividne sa snažil z bohatej rodiny vytrieskať peniaze. Práva členov Meršeho rodu obhajovali magister Peter a jeho brat Dominik. Súd sa konal na oktávu sviatku Zjavenia Pána (13. januára) v roku 1358, predsedal mu ctihodný muž Pán Mikuláš, správca kostola v Jágri, ktorý pôsobil zároveň aj ako vikár Jágerského biskupa Mikuláša. Meršeovci dosiahli odvolanie súdu na základe predloženia svojich listín. Táto opovážlivosť magistra Petra zrejme rozčúlila. Pri jeho prchkej povahe to bola zrejme posledná kvapka. Vyhrotená situácia spojená so súdnym pojednávaním, možno aj hádka medzi aktérmi, Petrovi privodila smrť.
Petrová druhá manželka, ktorá si ho evidentne vzala pre peniaze, ihneď po jeho smrti podala žiadosť k súdu o vysporiadanie jej dedičstva po manželovi. Vystúpila v osobe svojho nevlastného syna Vavrinca a žiadala svoje svadobné dary a tzv. vdovské. Zvykom bolo vyplatiť vdove peniaze, no ona žiadala podiel z majetku Novej Vsi, v ktorej do toho času žila s Petrom a nevlastným synom Vavrincom. Bol to lukratívny majetok, nachádzajúci sa na hlavnej cestnej trase v dedine, ktorá ako jediná na Meršeovských majetkoch pripomínala mestečko. Šľachtičná predostrela svoje požiadavky priamo pred kráľom vo Vyšehrade. Kým sa prípad prešetril, bol stanovený poručník pre Petrovho syna Vavrinca. Jeho opatera bola zverená do rúk magistra Mikuláša nazývaného Červený, syna magistra Petra, vnuka Sinku zo Šebeša. Stal sa chlapcovým zákonným opatrovateľom, a zároveň správcom jeho majetkov („…tutoris et conseruatoris possessionum…“). Magistrovi Mikulášovi bol zároveň zverený do opatery aj Mikuláš, syn Vavrinca, vnuk Meršeho juniora. Okrem starostlivosti o majetkové záležitosti chlapcov, Mikuláš vystupoval pred súdom aj ako zákonný obhajca ich práv. Súd nakoniec povolil magistrovi Mikulášovi podľa uhorských zvykov vyplatiť šľachtičnú v peniazoch, pričom jej dedičstvo bolo ohodnotené na 150 zlatých florenov. Petrova prvá manželka Margaréta požiadala o svoje dedičstvo po manželovi až o tri roky po jeho smrti. Zrejme aj napriek tomu, čo jej Peter urobil, trúchlila. Jej dedičstvo, svadobnú výbavu a dary ohodnotili na 120 florenov.
Súčasne s riešením dedičských nárokov vdovy po Petrovi obhajoval magister Mikuláš zo Šebeša, ako zákonný poručník oboch detí, Mikuláša i Vavrinca, ich práva proti šľachticom z Kožuchova. Súdne pojednávanie bolo niekoľko krát odročené. Až v roku 1363 predstúpili vo Vyšehrade šľachtici pred súd Štefana z rodu Bubek, sudcu kráľovho dvora. Posledného zo žijúcich Benediktových synov Dominika obhajoval šľachtic Jakub, syn Benedikta. Proti nim sa postavil Šimon, nazývaný Tompa a jeho príbuzný Ladislav, syn Boda. Súd napokon rozhodol v prospech Meršeovcov, podľa výroku súdu bol majetok zverený Dominikovi, Mikulášovi a Vavrincovi.
Magister Peter a magister Merše boli počas svojho života veľmi aktívni. Budovali, doosídľovali a rozširovali svoje majetky, bránili ich voči iným, ktorí sa snažili pre seba utrhnúť kúsok z nich. Obaja mali komplikované rodinné vzťahy. Napriek ich dlhoročnej snahe nezostal po nich dospelý dedič, ktorý by sa ihneď ujal správy majetkov. To uvrhlo Meršeovské majetky do zmätkov.
Matúš Smoroň
Archívy:
Maďarský krajinský archív.
Štátny archív Prešov, fond Usz z Uzoviec.
Slovenský národný archív Bratislava, Jasovský konvent, archív hodnoverného miesta.
Výberová literatúra:
BODNÁROVÁ, Miloslava. 2007. Mesto Humenné a Drugethovci v 14. – 16. storočí. In Šľachtický rod Drugetovcov a Humenné. Humenné 2007. 55 s. ISBN 978-80-969803-0-7.
DVOŘÁKOVÁ, Daniela. 2004. Život ženy – šľachtičnej v Uhorsku na prelome 14. a 15. storočia. In Žena a právo. Právne a spoločenské postavenie žien v minulosti. Bratislava 2004. s. 9 – 21.
KÁRACSONYI, János. 1900. A Magyar nemzetségek a XIV. I-III. Század közepéig. Budapešť 1900 – 1901.
LABANC, Peter. 2013. Vývoj šľachty na Spiši do začiatku 14. storočia. Trnava 2013 Kraków. 155 s. ISBN 978-83-7490-604-3.
LENČIŠ, Štefan. 2003. Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné 2003. 182 s. ISBN 80-967302-5-8.
LUBY, Štefan. 2002. Dejiny súkromného práva na Slovensku. Vydavateľstvo právnej literatúry IURA EDITION, spol. s r. o., Bratislava 2002. 626 s. ISBN 80-89047-48-3.
MAREK, Miloš. 2006. Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin: Matica Slovenská 2006, 520 s. ISBN 80-7090-822-X.
MARSINA, Richard a kol. 1986. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1986. 531 s.
MESÁROŠ, Anton. 2015. Jarovnice. Tlačiareň Kušník, Prešov 2015. 383 s. ISBN 978-80-970390-0-4.
MÚCSKA, Vincent. 2004. Uhorsko a cirkevné reformy 10. a 11. storočia. Vydal STIMUL – Centrum
informatiky a vzdelávania FiFUK Bratislava 2004. 139 s. ISBN 80-88982-84-7.
MÚCSKA, Vincent. 2004. Vývoj manželského práva na území Slovenska. Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí. Slovenská genealogicko – heraldická spoločnosť, Martin 2004. 245 s.
NOVÁK, Jozef. 1955. Residencia exercitus regis, špeciálny spôsob datovania v Uhorsku. In. Historické štúdie I. Slovenská akadémia vied 1955, s. 205 – 229.
RÁBIK, Vladimír. 2006. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia ACTO CARPATHO – GERMANICA XIX. Bratislava : Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006, 434 s. ISBN 80-8060-197-6.
SIEBMACHER, J., CSERGEHO, G. 1885 – 1892. Wappenbuch des Adels von Ungarn sammt den Nebenlandern der St. Stephans – Krone. Nurnberg 1885 – 1892. DVD.
SMOROŇ, Matúš. 2015. De genere Thekule. Uhorská šľachta v období stredoveku I. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2015, 314 s. ISBN 978-80-7165-970-9.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1971. Osídlenie Šariša v 13. – 14. storočí. Dolina Svinky. In Nové obzory 13, 1971, Vydavateľ: Múzeum Slovenskej republiky Rád v Prešove, s. 133 – 211.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1990, 520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 2001. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce : Zemplínska spoločnosť, 2001. 600 s. ISBN 80-968579-1-6.
Titulná fotografia: Jarovnický kostol (Foto: Matúš Smoroň)