Ako a kedy prišli prví židia na územie dnešného Slovenska a aké historické udalosti na to mali vplyv? Ako sa vyvíjal osud židovskej komunity, kým dosiahla rovnoprávne postavenie v Uhorsku? Počiatky židovskej komunity v Európe siahajú do obdobia starovekej rímskej ríše. Keď sa židia stali obyvateľmi rímskej ríše, ich diaspóra sa rozšírila aj do miest v rímskych európskych kolóniách. V 2.storočí n.l., keď rímske vojská prekročili Dunaj a vstúpili na územie dnešného Slovenska, nie je vylúčené, že mohli mať so sebou v rámci expedícií aj židovských obchodníkov. Pre tento predpoklad však neexistujú historické dôkazy, tie máme o prítomnosti prvých židov na území dnešného Slovenska až od stredoveku.
Stredoveké začiatky
Vývoj židovského osídlenia na východnom Slovensku sa v mnohých ohľadoch líši od situácie na západnom a strednom Slovensku. Na územie dnešného západného a stredného Slovenska sa už od stredoveku sťahovali židia zo susedných krajín na západe, odkiaľ utekali pred protižidovskými pogromami. Už v stredoveku v 12. a 13.storočí rozvinuli významné židovské obce v slobodných kráľovských mestách Bratislave, Trnave, Trenčíne, Nitre a i., na územie súčasného východného Slovenska prichádzali sporadicky z krajín na severe a východe a žili v malom počte na vidieku. Jediným východoslovenským mestom, kde v období stredoveku historické zmienky zaznamenali prítomnosť osôb židovského pôvodu sú Košice. V roku 1484 sa spomína žid menom Mendel a z roku 1524 je záznam o menovaní žida Izáka za mincmajstra kráľom Ľudovítom II. Existencia židovskej obce v Košiciach v tejto dobe však nie je historicky doložená. Zhoršenie pomerov v Uhorsku po prehratej bitke pri Moháči malo dopad aj na spomínané rozvinutejšie židovské obce na západe Slovenska. Od 1. polovice 16.storočia už židia nesmeli sídliť v slobodných kráľovských mestách a presťahovali sa na vidiek.
Rozpad Poľska, útek pred pogromami
Židovská komunita na východnom Slovensku sa teda začala rozvíjať o niekoľko storočí neskôr než tá na západnom a zároveň boli obe skupiny odlišné v tom, že pôvodne pochádzali z dvoch rôznych kultúrnych okruhov ktoré sa po stáročia vyvíjali samostatne. O vzniku židovských obcí na vidieku a v malých mestách východného Slovenska hovoria historické zmienky až od polovice 17.storočia. V nasledujúcich storočiach – od konca 18. a počas 19. však v dôsledku imigrácie počet židovských obyvateľov na východnom Slovensku prevýšil počet židovských obyvateľov vo zvyšku krajiny. Dôvodom tejto vlny prisťahovalectva bolo rozvrátenie Poľska, ktoré bolo vtedy domovom najväčšej židovskej komunity v Európe. Zhoršenie životných podmienok a nové protižidovské pogromy viedli veľkú časť židov k odchodu a hľadania nového miesta pre život v tolerantnejšom Uhorsku. Pogromy v takom rozsahu ako v iných krajinách tu síce neprebiehali, ale k útokom tiež dochádzalo a židia boli takmer bezprávnou skupinou.
Uhorsko na ceste k tolerancii
Na zlepšenie postavenia židovskej komunity mali zásadný dopad osvietenské reformy cisára Jozefa II. V rámci svojich reforiem vydal v roku 1783 patent „Systematica Gentis Judaicae regulatio“, ktorým dovolil židom slobodne sa usadiť kdekoľvek okrem kráľovských banských miest, mohli sa začať neobmedzene venovať obchodu a remeslám ktoré patrili pod kontrolu cechov, mohli si prenajímať a obrábať pôdu, nemuseli viac nosiť rozlišovacie oblečenie a znaky, a ďalšie práva týkajúce sa školstva. Okrem udelenia mnohých práv im však napríklad zakázal používať jazyk jidisch a s výnimkou bohoslužieb aj hebrejčinu, namiesto nich museli začať používať nemčinu. Keď v roku 1790 Jozef II zomrel, mestá chceli tento patent zrušiť. Šľachta a kráľovský dvor však na sneme v roku 1791 schválili zákon č.XXXVIII „De Judaeis“ ktorý potvrdzoval, že židia môžu zostať vo všetkých slobodných kráľovských mestách a iných obciach okrem banských miest v stave ako boli k 1.1.1790. Približne o päťdesiat rokov potom, na sneme na prelome rokov 1839/40 bolo navrhnuté zrušenie tolerančnej dane, zrovnopránenie judaizmu s inými povolenými cirkvami a úplné zrovnoprávnenie židov s ostatným nešľachtickým obyvateľstvom. Nieto návrhy neboli prijaté, iba zákon z roku 1840 č. XXIX „De Judaeis“ ktorý rozširoval spomínaný zákon z roku 1790. Evidentne mestá nedodržiavali zákon z roku 1790 a nedovoľovali židom usadzovať sa v mestách. Podľa tohto nového zákona bol považovaný za protiprávny akýkoľvek odpor miest s výnimkou banských proti usadzovaniu židov. Na území mesta mali mať zaručené neobmedzené hospodárske a spoločenské aktivity, vrátane kupovania a vlastnenia nehnuteľností a pozemkov, zakladať a vlastniť továrenské podniky, školy. Okrem toho získali možnosť vykonávať živnosť takže sa mohli začať venovať remeslám, slobodným povolaniam ako lekár či advokát, obchodu a priemyslu. V mnohých mestách dovolili usadiť sa židom až po vydaní tohto zákona.Proces emancipácie židovského obyvateľstva vyvrcholil v roku 1867 zákonom o zrovnoprávnení židov s kresťanským obyvateľstvom v oblasti občianskych a politických práv. Tieto nové priaznivé podmienky viedli k veľkému sťahovaniu židovského obyvateľstva do miest za novými pracovnými príležitosťami a lepším životom. Časť z prichádzajúcich ľudí bola z radov miestnej židovskej komunity ktorá žila v malom počte na slovenskom vidieku už od stredoveku. Okrem nich, prevažná väčšina nového obyvateľstva ktorá prichádzala na územie východného Slovenska od konca 18.storočia a po celé 19.storoči však pochádzala priamo z Haliče a Poľska. Niektorí z tých ktorí opustili Halič a Poľsko sa najskôr usadili v zemplínskej oblasti v súčasnom Maďarsku a následne sa presťahovali na územie východného Slovenska.
Náboženský rozkol
Čo sa týka náboženskej organizácie, po rozkole v uhorskom židovstve sa na východnom Slovensku stali najpočetnejšími ortodoxné obce, bolo tu niekoľko obcí status quo a len dve významné neologické komunity ktoré sídlili v Košiciach a Prešove, menšia neologická obec bola napr. vo Spišskej Novej Vsi. Niekoľko chasidských komunít existovalo na vidieku, ale neskôr aj v mestách napr. Košiciach a Prešove. Prítomnosť chasidskej komunity je práve dôsledkom príchodu obyvateľstva z regiónu jeho vzniku. Chasidizmus je mystické náboženské hnutie ktoré vzniklo v polovici 18.storočia na juhovýchode Poľska a postupne sa rozšírilo medzi židmi v strednom Poľsku, a na juh a východ do Ukrajiny, Haliče, Bielej Rusi, Litvy a Uhorska. Tieto centrá zanikli dôsledkom holokaustu a novými centrami sú v súčasnosti USA a Izrael. Svojim učením bolo hnutie skôr blízke ortodoxnému judaizmu a spolu s ním bolo v opozícii voči neologickému prúdu.
Štruktúra osídlenia a uplatňovanie zákonov
Kým židia nesmeli trvalo sídliť v slobodných kráľovských mestách a ani v blízkosti banských miest, usídľovali sa v ich okolí na vidieku vo vzdialenosti ktorú bolo možné viac či menej pohodlne prejsť pri ceste do mesta za obchodom a ešte sa stihnúť vrátiť večer domov. Takéto satelitné komunity boli napr. v okolí Prešova Šebeškelemeš (Šarišské Lúky), v okolí Košíc Rozhanovce, do Bardejova dochádzali z mestečka Zborov, pri Sabinove bola komunita v dedine Pečovská Nová Ves. Na rozhodnutie kde sa usídliť mohli vplývať aj bohatí pozemkoví vlastníci – zemepáni. Židia teda občas zakladali nové obce (jišuvy), ale častejšie sa usadili v už existujúcich dedinách po boku miestneho obyvateľstva. Okrem komunít v blízkosti miest existovalo množstvo ďalších v menších mestách, ktoré boli strediskami pre židov z okolitých dedín. V banských mestách začali vznikať židovské obce až po prijatí zákona v roku 1867 – boli to napr. obce v Kežmarku, Poprade, Gelnici, Levoči, Smolníku a Krompachoch.
Aj napriek vydaniu zákona z roku 1783 a z roku 1790, ktorý ho potvrdzoval, mestá k ich uplatneniu pristupovali rôzne. Napríklad Bardejov dovolil židom usídliť sa v meste už v roku 1735. V Prešove sa bohatému obchodníkovi Marekovi Holländerovi aj napriek odporu mestskej rady a prešovských obchodníkov, ktorí ho vnímali ako veľkú obchodnú konkurenciu, podarilo usídliť v meste v 80-tych rokoch 18.storočia. Opačnou situáciou bolo, keď sa mesto aj potom ako bol schválený zákon v roku 1840 bránilo trvalému osídleniu a taktiež nocovaniu židov v rámci mesta, a to bol prípad Košíc. Tak ako v prípade Prešova, aj v Košiciach boli odporcami mestská rada a cech obchodníkov, ktorí nechceli mať v meste novú konkurenciu a preto sa snažili nechať uznať Košice ako banské mesto, na ktoré by sa vzťahovala výnimka a zákaz usídlenia pre židov. Židia sa odvolali proti porušovaniu zákona a vláda im dala za pravdu. Od roku 1841 mesto muselo rešpektovať zákon a povoliť židom usídliť sa v meste, hoci ešte nejakú dobu pokračovalo v kladení rôznych prekážok židovským obchodníkom. Najvýznamnejšie židovské obce na východnom Slovensku sa začali rozvíjať od polovice 18. storočia a počas 19.storočia. Boli to najmä obec v Košiciach, Prešove, Bardejove, Spišskom Podhradí či v Spišskej Novej Vsi kde sa dodnes zachovali a boli zrekonštruované budovy synagóg, cintorínov a niekoľko ukážok ostatných židovských stavieb.
Post scriptum
Väčšina židovského obyvateľstva ktoré žilo na území dnešného východného Slovenska bolo v rámci deportácii odvezených cez Košice v máji až júny v roku 1944 do koncentračného tábora Auschwitz kde takmer všetci zahynuli. Viditeľným odkazom týchto ľudí sú nápisy vyryté do stien synagógy na Puškinovej ulici v Košiciach, kde bolo zriadené jedno zo zberných miest pred transportmi. Iba málu sa podarilo vyhnúť deportácii či prežiť v koncentračnom tábore a vrátiť sa domov – z 15 707 ľudí odvezených z Košíc sa dokázalo vrátiť asi len 600.
Tatiana Votroubeková
Zdroje:
Borský, M.: Slovenská cesta židovského kultúrneho dedičstva – The Slovak Jewish Heritage Route, Novart, Bratislava, dostupné online: http://www.slovak-jewish-heritage.org/fileadmin/www_files/images/Slovak_Jewish_Heritage_Route.pdf
Borský, M.: Židovské pamiatky na Slovensku – Jewish Monuments in Slovakia, Novart, Bratislava, 2003.
Konya, P.: Dejiny židov na východnom Slovensku v kontexte celoeurópskeho vývinu, Metodické centrum v Prešove, 1997.
Pavlincová H., Horyna B. (eds.): Judaismus, křesťanství, islám, Nakladatelství Olomouc, Olomouc, 2003.
Foto: pixabay.com