Existuje nespočetné množstvo duchovných ciest, po ktorých sa môže človek vybrať pri hľadaní odpovedí na večné otázky zmyslu života, poslania či povahy sveta. Okrem tradičného kresťanstva si svoje miesto na náboženskej mape Slovenska našlo množstvo menších duchovných prúdov, vrátane budhizmu, islamu, indických náboženstiev, scientológie či moderného pohanstva. Práve posledné zmienené duchovno, moderné pohanstvo, vám bližšie predstavíme prostredníctvom rozhovoru s tromi jeho vyznávačmi. Dozviete sa, ako sa k pohanstvu (či presnejšie rodnej viere) dostali, čo pre nich znamená, akú má podobu a tiež aký majú vzťah ku kresťanstvu.
Ako ste sa dostali k pohanskej viere, konkrétne k prúdu známemu ako rodná viera či rodnoverectvo? Predsa len, Slovensko je stále dominantne kresťanská krajina. V každej dedine nájdeme kresťanský kostol a kaplnku, ale svätoháj venovaný Perúnovi nie.
Vlastimil: K tomu, ako som sa k rodnej viere dostal, sa nedá v mojom prípade vyjadriť presne. Na jednej strane som sa k tomu dostal ako slepé kura k zrnu a na druhej strane z vlastnej iniciatívy pri hľadaní informácií. Už na strednej škole mi vŕtalo hlavou, že na hodinách dejepisu sa učíme o rôznych náboženstvách predkresťanskej epochy v Európe, akurát informácie o tom našom slovanskom nám vo väčšej alebo menšej miere chýbali. Spočiatku som ich hľadal na internete, vďaka čomu som sa dostal aj k rôznym pavedeckým informáciám a nakoľko som ešte niektoré informácie nedokázal veľmi efektívne rozdeľovať na relevantné a na sci-fi, tak som v tom mal pomerne dobrý chaos. Neskôr sa mi cez rôznych známych podarilo dostať na prvý “pohanský” obrad (Vynášanie Moreny) a následne to už so mnou išlo prirodzenou cestou až k založeniu Mokošinho kruhu s Veleslavou a Zemislavom a príležitostnému vedeniu obradov. Čo sa týka svätohájov, tak možno samotný svätoháj nenájdeme nikde, ale postupne na území Slovenska pribúdajú rôzne obradiská, ktoré sú zasvätené viacerým bohom. Z pochopiteľných príčin sa o nich ale veľmi nerozpráva verejne. Bohužiaľ tu je riziko, že padnú za obeť rôznym premotivovaným jedincom, ktorí vyznávajú iné, často dosť xenofóbne náboženstvá, čo u nich vyvoláva absenciu rešpektu k iným vieram. Ako príklad môžem uviesť spúšť, ktorú takí ľudia zanechali v Kremnických vrchoch na obradisku na Smrečníku, neďaleko Velestúru.
Veleslava: Na to ako a prečo som sa dostala k rodnej viere a pohanstvu všeobecne, vplývali viaceré veci. Od detstva som nemala príliš dobrý vzťah ku kresťanstvu, keďže mi bolo od viacerých členov rodiny nútené. Na druhej strane tu však bola druhá časť rodiny, ktorá mi dala voľnosť v tom, aby som si hľadala svoju cestu (nielen) v otázke duchovna. Od mala ma zaujímali rôzne mytológie. Najskôr grécka a egyptská, neskôr fínska, severská a ďalšie, no podobne ako to mal Vlastimil, aj mňa postupne začalo zaujímať, čomu verili moji predkovia. V škole sme sa o tom veľa nenaučili, a tak som si o tom začala niečo hľadať sama. To bolo už niekedy na základnej škole. Na internete som sa stretla tiež s rôznymi pseudovedami a alternatívnou históriou, ale našťastie existujú knižnice. Samozrejme tiež som musela filtrovať všetky hlúposti o nadradenej rase a iné výmysly. Na môj prvý obrad ma zobral Vlastimil, keďže dovtedy som nepoznala nikoho, kto niečo podobné praktizuje. Boli to Dušičky. Aj to tak celkom často chodí, že človek sa o tom dozvie od kamaráta či kamarátky, čo ho potom zoberie na obrad a tak ďalej. A neskôr vznikol Mokošin kruh.
Zemislav:
Cez záujem o tzv. “národné tradície”. Postupné študovanie ich charakteru poodhaľovalo staré základy, ktoré sa na prvý pohľad od kresťanstva odlišovali. Nemenej dôležitý bol u mňa aj záujem o ochranu prírody, nakoľko tu ide o vieru oslavujúcu prírodné javy, videl som v tom možnú cestu, ako u ľudí vybudovať úctu ku prírodosvetu, ktorá povedie k jej ochrane. Oba tieto faktory sa podpísali pod to, že som si danú vieru vybral. Alebo si vybrala ona mňa?
Predstavte si, že ste sa počas túry na východnom Slovensku zastavili v krčme v rusnáckej dedine a miestni štamgasti sa vás pýtajú, že ta to čo je to pohanstvo a prečo nechodzite do cerkvi. Vedeli by ste v základných bodoch ozrejmiť čitateľom, o čom vaša pohanská viera je?
Vlastimil: Ak náhodou v rozhovore s “civilistami” príde reč na túto tému, spravidla to prezentujem ako koníček v rámci voľnočasových aktivít človeka, ktorý má rád dejepis. Málo ľudí dokáže pochopiť niektoré veci, a nakoľko to považujem za časť svojho súkromia, málokedy sa o tomto rozprávam s cudzími, pokiaľ si nie som istý, že to nepochopia správne.
Veleslava: Netajím sa tým, že som pohan, no ani to nezvyknem pred náhodnými ľuďmi bez dôvodu vyťahovať. Keď už však k tomu príde, tak vravím, že to je moja osobná voľba, pretože práve toto duchovno je mne osobne najbližšie a myslím si, že každý človek by si mal hľadať to svoje.
Zemislav: “Pohanská viera” je pre mňa oslavou prírody a života v čistejšej, resp. jednoduchšej podobe. Kým kresťanstvo napr. považuje úrodu za dar od boha sediaceho na mráčiku, novopohan by mal vidieť celý cyklus. Ten začína od najmenšej mikróby v pôde, cez plodonosný vzťah bohyne matky a hromovládcu /voda a pôda/, až po slnko, bez ktorého jasu by sa nezrodilo nič. Práve o tom cykle bol starý kalendárny obradový cyklus, ktorý potom prekrylo kresťanstvo životom Ježiša a udalosťami po jeho smrti, ktoré navonok súvisia s cyklom prírody.
Pre mnohých ľudí môže byť mätúce, ako je možné oživovať vieru, ktorú kresťanstvo postupne prebilo a nahradilo počas stredoveku. Vedeli by ste zvedavému čitateľovi vysvetliť, aký je vzťah medzi starým a moderným pohanstvom?
Vlastimil: Práve kvôli “postupnému prebitiu” pôvodného pohanstva kresťanstvom má súčasné pohanstvo spoločné s tým starým možno len uctievanie starých bohov. Pričom mnohé božstvá, či zvyky, sú vzhľadom k rôznym regionálnym rozdielom (a zároveň veľkej rozlohe samotného regiónu obývaného slovanským etnikom – aj keby sme sa bavili len o pravlasti a priľahlom okolí, ktoré slovanské kmene obývali po expanzii z pravlasti) sporné, respektíve je sporná ich existencia, poprípade diskutabilná. Takzvané novopohanstvo ponúka vyznávačovi útek od zažitej dogmy (v našom regióne prevažne tej kresťanskej) k niečomu novému, čo zároveň predstavuje pomyselný návrat k tomu, čo tu už bolo. V idealizovanom pohľade je to zároveň návrat k niečomu nepoškvrnenému. Nepoškvrnené je to práve “vďaka” prebitiu pôvodného duchovna kresťanstvom, alebo ako hovoria iní, tzv. “nanúteniu” kresťanstva našim predkom, čo je ale podľa mňa správny pohľad iba z istého uhla pohľadu, nakoľko christianizácia prebiehala na každom mieste ináč a spravidla išlo viac o politiku než o nejaké náboženské dôvody.
Veleslava: Medzi pôvodným pohanstvom a tým dnešným je tisíc rokov a preto je jasné, že je tam veľa rozdielov. Žijeme v inej dobe a aj náboženstvá sa vyvíjajú a prispôsobujú. Ja osobne sa nechcem hrať “na Veľkú Moravu”. Nadväznosť novopohanstva k tomu pôvodnému však spočíva hlavne v uctievaní božstiev a toho, čo reprezentujú,taktiež úcta k predkom, ktorá je dôležitým aspektom tejto viery. Zvyky a náboženstvo však bolo už u starých Slovanov rozdielne podľa regiónu, a tak je tomu vlastne aj dnes. Nemáme žiadne dogmy, a preto pohanstvo dáva každému človek priestor vysvetliť si to po svojom. Mne sa táto forma slobody páči, keďže je presne tým, čo ma odradilo od kresťanstva a dostalo k pohanstvu.
Zemislav: To, či kresťanstvo niečo prebilo je sporné tvrdenie. Stopy po pohanskej viere sa v prameňoch objavujú pravidelne a dokiaľ fungoval agrárny spôsob života, pretrvávali aj tradície vychádzajúce z pohanského dávnoveku. Čiže skôr možno povedať, že k vytrateniu došlo kvôli spriemyselneniu a urbanizácii krajiny a javom, ktoré na to priamo nadväzujú. Netreba však opomínať, že so silnejúcou technizáciou spoločnosti slabne aj svetové náboženstvo kresťanstvo, ak si odmyslíme rast v “menej rozvinutých krajinách”.
Čo sa týka samotného vzťahu, veľa ľudí tvrdí, že nové pohanstvo nadväzuje na staré. Len sa prispôsobilo pre 21. storočie, a teda poňalo do seba rôzne filozofické smery, či prvky indických náboženských prúdov. Rovnako je pohanstvo často preberané nacionalistami, ktorý v ňom vidia priame prepojenia na prastarú krv.
Bohužiaľ sa nám zachovalo len málo informácii o podobách predkresťanského náboženstva na území dnešného Slovenska. Vlastne skoro žiadne, ak nerátame Zakon sudnyj ľudem od Cyrila a Metoda, ktorý nám dáva nepriamo informácie o podobách pohanstva v popisoch zakázaných duchovných praktík. Odkiaľ čerpáte informácie napríklad o bohoch či rituáloch?
Vlastimil: Ja osobne len interpretujem spôsob vedenia obradov. Keď vediem nejaký obrad ja, snažím sa to robiť tak, ako ich viedol jeden, dnes už nebohý žrec, ktorý bol počas svojho života starešinom občiny Svätoháj Rodnej Viery. Pokiaľ vedieme obrad skupinovo tak, že sa v kruhu pohybuje viac žrecov, väčšinou to je vecou dohody a každý do toho vloží kus seba. Vo všeobecnosti sú ale informácie čerpané prevažne z ľudovej slovesnosti, poprípade z rôznych výskumov či odbornej literatúry, napríklad kniha Perun od Michala Téry, čo je jeho diplomovka, je celkom dobrý zdroj.
Veleslava: Je pravda, že zdrojov nie je až tak veľa, no keď sa človek pohrabe v knižnici či na internete, dá sa toho nájsť celkom dosť. Okrem toho sú tu ďalší pohania, od ktorých viem brať inšpiráciu napríklad na to, ako robiť obrady, či tipy na dobrú literatúru. Samozrejme, pri hľadaní akýchkoľvek informácií na túto tému odporúčam dávať si pozor na všetky “tajné dejiny” a iné hlúposti o utajenej histórii Slovanov. Vrátim sa ešte k tým obradom – je samozrejme fajn čerpať z toho, čo sa zachovalo, ale rovnako je pekné do obradu zakomponovať kúsok seba. Páči sa mi to spojenie starého a nového.
Zemislav: Prevažne z odbornej literatúry.
Keď už sa zmienili bohovia, novodobí pohania zvyknú byť polyteistami. Čo vám viera vo väčší počet bohov ako jeden dáva?
Vlastimil: Ako odpoveď použijem vlastnú teóriu, ktorou ale spravidla iba “trollujem” zarytých kresťanov, ak s nejakým náhodou vediem teologickú debatu: Pokiaľ Boh stvoril človeka k obrazu svojmu, tak aj Boh je len človek. Nakoľko človek nie je všemohúci, a zároveň je len obrazom Boha, tak ani Boh nemôže byť všemohúci. Keďže Boh tým pádom nie je všemohúci, nemôže zvládať starať sa o všetko tak, ako to popisujú monoteisti. Keďže tak nemôže byť nastavený ani človek, tak má každý človek v živote a spoločnosti svoju úlohu. Práve preto musí existovať viac bohov, ktorí sú osobitne zameraní na svoju oblasť a majú svoje atribúty. Ináč by zavládol veľký chaos. Na základe tejto teórie mi príde polyteizmus viac logický, ako monoteizmus.
Veleslava: Mne osobne pripadá viera v jedného všemocného, a zároveň dobrého boha, nelogická, a zároveň aj veľmi nesympatická. Ako môže byť niekto všemocný a zároveň dobrý, keď je na svete toľko zla? Je to buď jedno alebo druhé. (Čo je ale iba môj osobný názor a rešpektujem právo všetkých ľudí veriť, čomu chcú.) Pre mňa osobne sú naše božstvá svojím spôsobom personifikáciou javov či síl, ktoré reprezentujú. Potom je už jedno, aké mená a podoby týmto silám dáme. Božstvá nie sú ľudia, nie sú to ženy alebo muži, ale pre nás ľudí je prirodzené dať silám, ktorým nemôžeme porozumieť, ľudskú (alebo zvieraciu) podobu. To je, myslím si, niečo, čo majú spoločné takmer všetky duchovná na svete. Taktiež si nemyslím, že tieto sily sú vyslovene dobré alebo zlé.
Zemislav: Lepší predpoklad pre pochopenie veľkosti a mnohorakosti sveta. Človek ľahšie uvidí v mnohosti jednotu a v jednote mnohosť. Ak by toto pochopil každý človek na zemi, nevznikalo by toľko priestoru pre násilie.
Čo vy a ľudová kultúra, aký k nej máte vzťah? Keď sa človek dopátra k fotkám zo stretnutí pohanov, často bývajú oblečený v krojoch.
Vlastimil: Ľudová kultúra je veľkou časťou mojej osobnosti, aj keď to tak občas nemusí vyzerať. Nie som síce zarytý folklorista, avšak o folklóre predo mnou nikto nemôže hovoriť v zlom. Považujem to za nedotknuteľnú časť nášho dedičstva, ktorá sa vyvíjala už od pohanských čias. Síce dnešný folklór už nemusí mať s dávnejšou minulosťou veľa spoločného, niektoré prvky pohanstva vo folklóre pretrvali dodnes, hoci sú už v mnohých prípadoch udržiavané umelo a nie spontánne. Ako príklady takých reliktov je možné uviesť Vynášanie Moreny, Noc Svätojánsku alebo niektoré vianočné či veľkonočné zvyky. Ihličnan má s narodením malého dieťaťa na Blízkom východe pramálo spoločné, rovnako ako má oblievanie a šibanie pramálo spoločné s jeho neskorším ukrižovaním.
Veleslava: Nepovedala by som, že som folkloristka, no naša ľudová kultúra je dôležitá a krásna súčasť nášho dedičstva. Stáročia sa vyvíjala a menila, no niektoré zvyky zase prežili stáročia a zachovali sa dodnes, aj keď nie v úplne pôvodnej podobe. Určite nie som tradicionalistka v tom zmysle, že by som nechala tradície ovplyvňovať môj život a nejako obmedzovať mňa či moje práva (alebo iných). Nebudem niečo robiť a nejako žiť len preto, že to je tradícia. Napriek tomu si myslím, že si určité tradície treba chrániť, hlavne umenie, remeslá, hudbu, príbehy, zvyky na sviatky a podobne. Hlavne tá hudba je pre mňa osobne veľmi dôležitá.
Zemislav: Často bývajú odetí aj v maskáčoch. Kroj však možno považovať za nástupnícky odev starých Slovanov, avšak dnešné odevy nemožno považovať za nástupnícke odevy toho, čo nazývame krojmi. Ak máme na starom budovať nové, mali by sme sa, aj kvôli klimatickej zmene, poohliadnuť za minulosťou a pokúsiť sa nadviazať minimálne na materiály využívané v odevoch tradičnej kultúry, ideálne aj na relatívnu stálosť štýlu odievania, dnešným jazykom slow fashion. Mladí ľudia sa často snažia práve módou odlíšiť, ale nevidia už to, že všetci na svete sa obliekajú rovnako. Avšak v ľudovej kultúre sa líšila každá dedina. Môj vzťah je teda taký, že ľudová kultúra by nám mohla byť v mnohom učiteľkou.
Kresťania sa chodia do kostola modliť, vyspovedať a na omše. Pohania žiadne chrámy nezvyknú mávať. Ako to je u vás? Kde oslavujete svoje sviatky?
Vlastimil: U väčšiny pohanov sa stretnete s takým nepísaným pravidlom, že „náš chrám je príroda“. Vzhľadom k tomu, že v našom regióne neboli nájdené pozostatky nejakej väčšej náboženskej stavby, ako bolo obradné miesto pri dnešnom Moste pri Bratislave, môžeme zaujať stanovisko, že pre náboženské účely s veľkou pravdepodobnosťou neboli na území dnešného Slovenska v dobách pred prijatím kresťanstva stavané veľké stavby, ako napríklad u Polabských Slovanov. To však pravdepodobne aj tak prebiehalo až v neskoršom období. Pokojne na to stačila nejaká modla postavená uprostred prastarého lesa alebo na vrchu nejakého významnejšieho kopca. Rovnako sa teda aj my v Mokošinom kruhu snažíme vyhľadávať obradiská s modlami, pokiaľ ideme oslavovať nejaký sviatok. V čase núdze ale nie je problém nájsť nejaké zašité miesto pod prastarým dubom niekde v lese a podobne. V najhoršom prípade je možné sviatok osláviť aj individuálne doma, pokiaľ domácnosť disponuje nejakým domácim oltárom.
Veleslava: Možno nemáme chrámy, ale to vôbec nevadí. Myslím si, že žiadny chrám, nech je akokoľvek krásny, sa nevyrovná vatre pod oblohou plnou hviezd niekde ďaleko od svetelného smogu mesta či zelenému lesu. Samozrejme aj my máme miesta, kde sa stretávame. Sú to obradiská s jednou alebo viac modlami. Aj ja som už jednu vyrábala. Ale kreativite sa medze nekladú. Je mnoho krásnych miest, kde sa dá obrad spraviť. A nielen vonku, ale pokojne aj doma. Na malý domáci oltár netreba veľa, stačí trochu predstavivosti a je to.
Zemislav: Kedysi vraj bolo hriechom boha zavrieť medzi steny chrámu. Sviatky oslavujeme v spoločných svätyniach, ktoré sú pod holým nebom. Okrem toho mám malé svätyne aj v okolitých lesoch. Taktiež si bohov zvyknem uctiť aj doma.
Apropo, aké sviatky oslavujete a ktoré sú pre vás najzásadnejšie?
Vlastimil: Ja osobne považujem za hlavné sviatky, ktoré sa snažím v rámci svojich možností oslavovať (chronologicky zoradené) tieto sviatky: Hromnice, Vynášanie Moreny, Vajano, Deň Perúna, Deň Mokoše, Deň predkov a Kračúň.
Veleslava: Ja osobne považujem za najdôležitejšie sviatky slnovraty. Okrem nich sú tu samozrejme všetky tie, ktoré spomínal Vlastimil. Ešte by som pridala Deň Živy.
Zemislav: Zásadné sú všetky. Každý má svoje čaro. V lete sa teším na veľké spoločné slávnosti, v zime sú obrady zväčša menej početné a konajú sa na lokálnych miestach, na východe Slovenska. Všetky majú svoje čaro. Avšak bytostne radšej mám letné, keďže sú spojené so stanovaním mimo civilizácie, čo tvorí inú atmosféru.
Ste členmi rodnovereckej občiny Mokošin Kruh. Aká je jej história?
Vlastimil: Občina bola založená v roku 2018 na deň Živy. Pôvodný cieľ bol fungovať ako košická odnož občiny Svätoháj Rodnej Viery. Nakoľko však aktivita Svätohája mierne klesla po smrti jej vtedajšieho starešinu, začali sme fungovať ako samostatná občina.
Aké aktivity ako občina vyvíjate? Je možné vás nájsť na sociálnych sieťach? Máte svoj web(y)?
Vlastimil: Našou hlavnou aktivitou je osveta prostredníctvom našej stránky na Facebooku, no naše články zverejňujeme aj na našom oficiálnom webe /. Stretnúť nás však ľudia môžu aj na rôznych obradoch naprieč Slovenskom, avšak kvôli pandémii a opatreniam, ktoré s ňou súvisia v súčasnosti mierne utlmujeme.
Na záver som si nechal jednu kontroverznú otázku. Aký je váš vzťah ku kresťanstvu? Nie je žiadnym tajomstvom, že sa v minulosti kresťania bojovali s pohanmi kvôli ich viere. Zmieňme napríklad násilnú christianizáciu Sasov, polabských Slovanov a nábožensky motivované vojny Rádu nemeckých rytierov na Pobaltí proti miestnym pohanom. Cítite sa dedičmi starých krívd alebo odlišujete súčasných kresťanov od kresťanov stredovekých?
Vlastimil: Voči náboženstvu ako takému nemám v zásade nič. Voči súvisiacim náboženským organizáciám mám ale výrazne negatívny vzťah, hlavne k jednej frakcii, ktorá prostredníctvom svojho štátu ovláda, alebo má výrazný vplyv na politiku a spoločenské dianie v iných štátoch sveta. Ako dedičom starých krívd sa necítim byť, rovnako ako prípadným vinníkom krívd, ktoré mohli spáchať moji predkovia.
Veleslava: Som zásadný odporca kolektívnej viny. Nikto nemôže za chyby ani za úspechy svojich predkov a žiadna skupina ľudí by nemala byť posudzovaná kolektívne za niečo, čo spravil niekto iný z rovnakej skupiny ľudí. Či to už je farba pleti, národnosť, náboženstvo a podobne. Ani moji predkovia neboli svätí. Preto nemám absolútne žiadny dôvod odsudzovať kresťanov alebo kohokoľvek iného. Rešpektujem právo na vierovyznanie každého človeka. Hlavne ak chcem, aby ostatní ľudia rešpektovali to moje. Taktiež rozhovory medzi ľuďmi vyznávajúcimi rôzne duchovno vedia byť veľmi zaujímavé a poučné, keď sú všetci zúčastnení ochotní byť otvorení k iným vieram. S čím problém však mám, je, keď je akékoľvek náboženstvo ľuďom vnucované a zneužíva sa pre mocenské záujmy a nenávisť k iným. Preto mám problém s náboženskými organizáciami. Za celé dejiny napáchali strašne veľa zla. Presne aj to je dôvod, prečo nechcem, aby sme boli my pohania registrovaní.
Kresťanstvo ako také mne osobne nie je veľmi sympatické (tým myslím náboženstvo ako také, nie kresťanov ako osoby) hlavne kvôli tomu, že mi ho časť rodiny vnucovala a táto moja história s kresťanstvom vo mne vybudovala určitý odpor. Taktiež mi veľmi vadí, ako sa cirkev u nás mieša do politiky a snaží sa obmedzovať ľudské práva. To sa ma osobne dotýka. Poznám aj viacero kresťanov, ktorí s tým tiež majú problém. Rovnako by sa mi nepáčilo, keby sa do politiky a spoločenského diania miešala rodná viera a vôbec nezáleží na tom, že to je moja viera.
Moja sloboda sa končí tam, kde začína sloboda druhého človeka.
Zemislav: Ku krivdám sa vyjadriť neviem, avšak zaujímalo by ma, ako by sa to všetko bolo vyvinulo, keby nedošlo k príchodu kresťanstva.
Michal Puchovský
Foto: Mokošin kruh, Petra Stolárová