Kým magister Sinka postupne budoval svoje panstvo a pripravoval pre svojich synov lepšiu budúcnosť, medzi oboma chlapcami panovala rivalita. Pramenilo to z ich vzájomného postavenia, pretože starší syn Pető bol nemanželským synom, vďaka tomu bol v slabšom postavení ako jeho brat Peter.
Je dosť možné, že už Petrova matka učila svojho syna hľadieť na svojho staršieho brata ako na menejcenného. Sinkovmu mladšiemu synovi sa ako právoplatnému dedičovi dostalo viac vzdelania než jeho prvorodenému synovi Petővi. Už v mladom veku, zrejme na prahu dospelosti (pred rokom 1304), sa starší z bratov Pető osamostatnil a odišiel bývať do Hašágu (dnes Obec Záborské). Mladší z bratov, Peter, zostal žiť v otcovom dome vo Svätom Petry (dnes Obec Petrovany). Obaja bratia boli ešte veľmi mladí, no ich spory prerástli do otvorených prejavov a dostali sa zo súkromia na verejnosť.
Pető bol obľúbeným, no hlavne nevlastným Sinkovým synom, preto chcel otec pre neho zabezpečiť budúcnosť. Vedel, že jeho dedičom sa stane jeho druhorodený syn Peter, a tak, aby zabezpečil Petőa, začiatkom roku 1317 mu oficiálne daroval majetok Hašág. Privilégiom oficiálne daroval Petővi majetok, ktorý mu jeho brat Peter, ako právoplatný dedič, nemohol vziať. Práve naopak. Aj on sám sa z otcovej vôle zúčastnil darovania a sám odsúhlasil otcove rozhodnutie. Pető sa v dedine usadil už pred rokom 1304 a žil tam vyše 40 rokov. Ešte v roku 1341 si odvodzoval predikát od tejto dediny: „…Pető z Hašágu…“. Hašág sa stal jeho sídelnou dedinou, aj vďaka tomu sa dedina rozrástla a nadobudla väčší význam. V dedine stál drevený Boží chrám, ktorý nechal vystavať zrejme už Petőv otec, magister Sinka, označovaný v roku 1304 ako kaplnka („…Capella…de Hasag…“). Comes Pető sa oženil so šľachtičnou Annou, dcérou šľachtica Dionýza, syna Peterka, pochádzajúcou z Vojky (v Zemplínskom comitate) a založil si s ňou v Hašágu rodinu.
Po otcovej smrti
Magister Sinka, kráľov rytier, veliteľ vojska a vlastník panstva a hradu Šebeš, položil základy rodu, ktorý v 14. storočí patril medzi najvýznamnejšie, pochádzajúce zo severu Uhorského kráľovstva. Sinka vybudoval rozsiahle panstvo, zanechal synom majetky a pôvod, na ktorý mohli byť hrdí. Roky sa snažil o to, aby po jeho smrti nenastal medzi jeho synmi boj kvôli ich vzájomnej rivalite, ktorá sa prejavovala už počas mladosti. Sinka cítil že starne a každý boj môže byť jeho posledným, preto sa krátko pred svojou smrťou snažil zabrániť, aby sa jeho synovia pobili o dedičstvo po ňom.
Po Sinkovej smrti sa jeho starší nevlastný syn Pető dostal do slabšej pozície voči svojmu bratovi Petrovi, ktorého nazývali Štrbavý (Csorba) a ktorý bol otcovým zákonným dedičom. Pető mal podľa vôle svojho otca zdediť majetok Hašág. Jeho nevlastný brat Peter sa rozhodol otcovu vôľu rešpektovať, no voči bratovi otvorene vyjadril svoje nadradené postavenie.
Peter bol v čase otcovej smrti ešte v pomerne mladom veku. Vďaka otcovi sa dostal na kráľovský dvor, získal vzdelanie i cenné skúsenosti, kráľ Karol ho v roku 1323 nazýval slovami: „…naše milé a verné páža…“. Pokračoval v šľapajach svojho otca. Stal sa z neho veľmi schopný bojovník. Kráľ jeho osobu vychválil slovami: „…zvážili sme odvahu tohto Petra, ktorý sa pustil v šľapajach svojho otca, ktorý odo dňa smrti spomínaného svojho otca, zdržujúc sa na základe svojho veku a schopností, zotrvával na dohľad nášho majestátu, vytrval v horlivosti a neustále sa navracal do našej priazne…“. Magister Peter síce nebol vernou kópiou svojho otca, najmä čo sa týka bojových schopností, no obratným bojovníkom nepochybne bol. Všade, kam šiel, či už to bolo v kráľovskom vojsku alebo na kráľovom dvore, niesol so sebou povesť svojho otca. Petrov život bol predsa len iný než život jeho otca. Nemusel bojovať o všetko, čo vlastnil, narodil sa v bohatej rodine s „veľkým menom svojho otca“. Zhostil sa viac úlohy chrániť rodové majetky, ktoré počas svojho života jeho otec nahonobil. Krátko po otcovej smrti bol nútený brániť ich proti snahám mešťanov z Prešova, ktorí chceli na úkor panstva Šebeš rozšíriť si svoje majetky.
Právo meča
V roku 1327 sa magister Peter zúčastnil bojov o Bratislavu, proti rakúskemu vojvodovi Albrechtovi. Kráľ sa rozhodol jeho zásluhy z vojny obdariť výsadou práva meča („..ius gladii…“): „…urobili sme dohodu, týkajúcu sa ľudí akéhokoľvek postavenia a oboch pohlaví, z kráľovskej plnej moci mu na veky dávame slobodu (v súdení), a cez neho aj jeho synom…“. Kráľ obyvateľov žijúcich na majetku magistra Petra ponechal vo výhradnej súdnej právomoci magistra Petra. Darovanie výsady tzv. práva meča sa stalo obľúbeným prostriedkom kráľa Karola, ktorý takto obdaroval svojich verných rytierov významnou výsadou, no zároveň im nemusel darovať ďalší z korunných majetkov.
Magister Peter počas svojho života žil v kúrii v dedine Nižný Šebeš a občasne pobýval aj na hrade Šebeš, ktorý vystaval jeho otec. Staral sa o rodinné majetky a zveľaďoval ich dosídlením. Počas jeho života na nich vznikli nové dediny Mulyat, Gregorova dedina a Keuresfő (dnes Obec Okružná). Roky bojoval so svojimi príbuznými a susedmi, šľachticmi zo Sóváru (dnes Solivar, miestna časť mesta Prešov), o právo na užívanie soľného prameňa, ktoré kedysi daroval magister Juraj (Sinkov strýko) jeho otcovi Sinkovi. Šľachticom zo Sóváru sa nepáčilo, že sa majú deliť o bohatstvo, ktoré im vyvieralo na ich majetku. Magister Peter zo Sóváru dokonca svoju vôľu presadzoval aj násilím, pričom so skupinou svojich mužov prekročili potok Šebeš, prišli „…k spomínanej studni, a voľne tečúcu vodu z nej odviedli na svoj majetok…“. Totiž potok, ktorý viedol od soľnej studne sa kľukatel aj po majetku magistra Petra zo Šebeša. Peter zo Sóváru nechal vykopať kanál („…fosso canali…“), ktorým odviedol vodu alebo časť z vody z potoka Šebeš na svoj majetok.
Vďaka týmto sporom získal Peter mnoho nepriateľov vo svojom okolí. Postavili sa proti nemu šľachtici zo Sóváru, čo využil jeho nevlastný brat Pető a postavil sa na ich stranu. Vstúpil do ich služieb, pričom využil svoje schopnosti a stal sa ich právnym zástupcom. Spolu s nimi sa proti Petrovi postavili aj ich príbuzní, šľachtici z Kelemeša (dnes Obec Ľubotice) a šľachtici z drienovskej línie rodu Aba.
Magister Peter sa proti rozširujúcej sa opozícii spojil so svojim švagrom Tomášom, nazývaným Csirke (Kurča) z Malej Idy, ktorého otec pred rokmi zavraždil jedného z členov rodu z Delne. To šľachticov z Delne priviedlo na stranu šľachticov zo Sóváru, čím sa opozícia proti Petrovi ešte viac rozrástla. Magister Peter hľadal silného spojenca, preto svoju dcéru (jej meno nie je známe) vydal za magistra Meršeho z Meršeho rodu, jedného z vlastníkov panstva Svinia, nachádzajúceho sa v juhovýchodnej časti Šariša.
Aj počas takmer 15 ročného sporu, ktorý vznikol o majetky medzi šľachticmi zo Sóváru a Abovcami z Lipovca (dnes Obec Kecerovský Lipovec), bolo zreteľné, ako bratia vstupovali do služieb zámožnejšej šľachty, aby z toho ťažili. Peter a Pető spočiatku spojili svoje sily a pridali sa na stranu magistra Demetra z rodu Aba. Neskôr Pető prešiel do služieb šľachticov zo Sóváru, a kým sa v roku 1347 spor medzi šľachticmi zo Sóváru a z Lipovca ukončil, obidvaja bratia zastupovali záujmy magistra Ladislava zo Sóváru. Čiže zmeny v miestnej regionálnej politike ovplyvňovali aj ich orientáciu do tej miery, že boli ochotní stáť proti sebe, ale aj postaviť sa za tú istú stranu podľa toho, ako to bolo pre nich výhodné.
Magister Peter si nikdy nezískal obľubu medzi šľachtou na Šariši. Ubúdajúce sily starnúceho Petra využili jeho susedia a opäť sa v roku 1351 proti nemu spojili šľachtici zo Sóváru, Abovci z Drienova a magister Peter, nazývaný Pohár z Kapušan. Každý z nich mal vlastné záujmy, šľachtici zo Sóváru chceli získať všetky práva na soľný prameň a zisky zo soli, šľachtici z Drienova chceli získať časť z majetku Svätý Peter a magister Peter z Kapušian chcel získať časť z územia Šebešského panstva a z majetku Ašgút, ktoré susedili s jeho majetkami. Dlhé roky sporov magistra Petra unavili, preto začal starostlivosť o rodinné majetky prenechávať najstaršiemu synovi Jánovi.
Obaja bratia Peter i Pető sa dožili pomerne vysokého veku (Peter zomrel približne 70 ročný). Takmer celý život strávili škriepkami medzi sebou. Spôsobovali si rôzne príkoria, útočili na svoje majetky, kradli si kone a vláčili sa po súdoch. Aký obrovský kontrast vytvorili oproti tomu, o čo sa snažil ich otec, neuveriteľne schopný bojovník, ktorého mali všetci súčasníci vo veľkej úcte. Obaja synovia získali vďaka otcovi vyšie vzdelanie a vojenské schopnosti, no nevyužili ich na správnu vec.
Petrovi synovia boli v kraji vnímaní ako „…šľachtici zo Šebeša…“ („…nobilibus de Sebes…“). Pomenovanie šľachtici (nobiles) vyjadrovalo postavenie celej rodiny, ktorá nosila toto honosné označenie vyjadrujúce vlastnosti jej členov, povinnosti a práva, ktoré z tohto sociálneho postavenia vyplývali voči korune, ale aj voči jej okoliu. Magister Peter mal štyroch synov, ktorí pokračovali v otcovej politike a v starostlivosti o rodinné majetky. Najstarším bol Ján, ktorý spravoval otcove záležitosti v čase, kedy už magister Peter nevládal. Druhorodenému dal meno Mikuláš, zabezpečil mu dobré vzdelanie. Magister Mikuláš, ktorého prezývali Ryšavý (Rufus), sa zameral na majetky panstva Svinia, ktoré neskôr získal do správy ako správca majetkov a tútor neplnoletých dedičov („…tutoris et conseruatoris possessionum…“). V 70. rokoch sa snažili bratia zo Šebeša nezákonne získať časť z panstva Svinia skôr, než dospejú zákonní dediči. Napokon sa im ich zámer podaril. V 1372 kúpila šľachtičná Školastika, dcéra magistra Sinku, žijúca ako mníška v kláštore Panny Márie v Budíne, majetok Veľké (Nižné) Hermanovce. Bol to majetok patriaci predtým magistrovi Petrovi, vnukovi Comesa Meršeho, ktorý v čase predaja spravoval jej synovec magister Mikuláš. Takto šikovne využili šľachtici zo Šebeša svoju pozíciu na zisk zaujímavého majetku.
Sinkovi synovia si preniesli škriepky z detstva do svojho života. Stratili tým roky života a stali sa z nich šľachtici, ktorých zaujímala miestna regionálna politika. Napriek ich účastiam na niekoľkých vojenských ťaženiach, nevynikli ako ich otec a nezískali tak ďalšie majetky, ktorými by ich králi obdarili. Preto sa pokúšali zveľadiť svoje majetky inými, žiaľ nie príliš šľachetnými spôsobmi.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Štátny archív v Prešove, fond rodu Drugeth.
Štátny archív v Prešove, fond rodu Usz.
Výberová literatúra:
CSUKOVITS, Enikő. 2017. Karol I. a obdobie jeho vlády (1301 – 1342). Bratislava, Pro historia 2017. 153 s. ISBN 978-80-89910-00-7.
MARSINA, Richard a kol. 1986. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1986. 531 s.
NOVÁK, Jozef. 1955. Residencia exercitus regis, špeciálny spôsob datovania v Uhorsku. In Historické štúdie I. Slovenská akadémia vied 1955, s. 205 – 229.
RÁBIK, Vladimír. 2006. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia ACTO CARPATHO – GERMANICA XIX. Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006. 434 s. ISBN 80-8060-197-6.
SALANCI, Michal. 2008. Kecerovci z Kecerovského Lipovca – pôvod rodu. In Genealogicko-heraldický hlas, 2008, č. 2, s. 3 –18.
SEDLÁK, Vincent a kol. 2002. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Literárne informačné centrum, Bratislava 2002. 375 s. ISBN 80-888-78-72-1.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. 2018. Rod Aba I. Šľachtici z Drienova. Uhorská šľachta v období stredoveku III. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2018. 301 s. ISBN 978-80-8198-017-6.
SMOROŇ, Matúš. Magister Juraj a šľachtici zo Sóváru. Uhorská šľachta v období stredoveku VI. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1965. Prešov v období feudalizmu. Vznik a vývoj mesta do začiatku 16. storočia. In Dejiny Prešova I. Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach 1965. 287 s.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1990.520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1995. Dejiny osídlenia Užskej župy. Filozofická fakulta v Prešove univerzity P. J. Šafárika v Košiciach 1995. 339 s. ISBN 80-88722-11-x.
ULIČNÝ, Ferdinand. 2001. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce: Zemplínska spoločnosť,
2001. 600 s. ISBN 80-968579-1-6.
VARSIK, Branislav. 1973. Dejiny osídlenia Košickej kotliny II. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1973. 604 s.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977. 582 s.
Titulná fotografia: Hrad Šebeš (Foto: Matúš Smoroň )