Záhrada – malý kúsok raja

Prírodné zákony boli na počiatku civilizácií pre ľudí veľkou neznámou. Moc prírody bola najskôr pre ľudí neuchopiteľná. Niet sa preto čomu čudovať, že práve prvým božstvám bola prisudzovaná moc nad vetrom, vodou či vegetáciou. Postupne, ako sa človek učil ovládať svoje okolie, naučil sa aj kultivovať prírodu okolo seba. Zrod prvých záhrad tak nenechal na seba dlho čakať.

Prepojenie človeka a prírody bolo pre myslenie ľudí staroveku prirodzené. Záhrady však mali pre starovekého človeka špecifické postavenie: boli dôkazom schopnosti ľudí z časti ovládnuť neovládnuteľnú prírodu. Stali sa tak akýmisi ostrovčekmi bezpečia a usporiadanosti. Taká je aj biblická záhrada, Eden, symbolizujúca život, ktorá bola kolískou prvých ľudí a zároveň ich bezpečným domovom so všetkým, čo potrebovali.

Dôležitou súčasťou prvých záhrad bola voda. Tá umožňovala nielen vybudovanie záhrad v neobvyklých oblastiach, ale bola symbolom života samotného. V staroveku bol tak často v centre záhrady umiestnený bazén, prípadne doplnený fontánou. Starí Egypťania dokonca používali rovnaký pojem na označenie rybníka a záhrady. Vodná plocha nechýbala ani v záhradách v antickom Grécku či Ríme. Významné postavenie má voda aj v biblickom Edene, a to vo forme životodarnej rieky, ktorá sa neskôr delila na štyri toky: Gihon, Kuš, Eufrat a Tigris.

Nadpozemské miesto na zemi

Staroveké záhrady mali v živote vtedajšieho človeka výnimočné postavenie. Boli totiž výsledkom jeho vlastnej aktivity, pozornosti a znalostí. Na tomto mieste sa tak stretal človek s bohom. Záhrada bola miestom síce vytvoreným človekom, no niesla v sebe atmosféru nadpozemkosti a božej prítomnosti.

V starovekom Egypte zohrávala záhrada dôležitú úlohu v posmrtnom živote. Prírodné scenérie je možné nájsť na stenách hrobiek, pohrebné texty obsahujú pasáže opisujúce záhrady. A dôvod? Starí Egypťania verili, že mŕtvi prechádzajú po smrti práve do rozkvitnutej záhrady. Nemenej dôležité boli aj záhrady vysádzané popri chrámoch. Tie symbolizovali jednak božskú moc, ale taktiež poskytovali všetko potrebné na vykonávanie náboženských rituálov či obiet.

Záhrady mali svoje miesto aj v rámci uctievania rozličných božstiev. Táto úloha pripadla posvätným hájom, v ktorých sa nachádzali vyobrazenia bohov či oltáre. Xenofón napríklad založil posvätný háj na počesť bohyne Artemidy. Známy je aj olivový háj zasvätený mytologickému kráľovi a hrdinovi Akadémovi, z ktorého neskôr vznikla slávna platónska Akadémia.

Ukážka moci a požehnania

Záhrady sa odlišovali od divokej prírody nielen svojim pravidelným usporiadaním, ale taktiež rozmanitosťou rastlín a stromov. V mnohých starovekých záhradách bolo možné nájsť rastliny, ktoré neboli pre danú oblasť typické, prípadne boli považované za exotické. Schopnosť vypestovať a udržiavať netradičné kvetiny či stromy bola tak považovaná za prejav božej priazne a požehnania. V 15. storočí pred Kristom napríklad vládkyňa Hatšepsut vybudovala impozantnú záhradu pri chráme boha Amona, v ktorej boli vysadené cudzokrajné stromy. Podobne postupoval aj Thutmose III., ktorý nechal vysadiť popri vchode do chrámu boha Amona v Karnaku rastliny typické pre oblasť Palestíny a Sýrie, ako napríklad áron či kalanchoe. Popri nich boli pritom vysadené aj napríklad datľovník či figovník, čím sa symbolicky prepájala príroda podmanených území s územím Egypta.

Ďalším príkladom spojenia dvoch oblastí či kultúr v rámci jednej záhrady sú aj tie azda najznámejšie staroveké záhrady, Semiramidine záhrady v Babylone. Nabukadnesar II. nechal vybudovať visuté záhrady pre svoju manželku Amytis, ktorej sa cnelo za rodnou Médiou.

Záhrada s rozmanitými rastlinami či exotickými stromami nebola len symbolom božieho požehnania či spojenia oblastí do jedného celku. Perzské záhrady, ktoré niesli názov paridaiza (prekl. obohnaný múrmi), boli považované za výsledok dobrého panovania tamojšieho vládcu. Dobrý panovník sa tu tak opisoval ako dobrý záhradník, ktorý, ako ho opisuje Xenofón, venuje toľko času starostlivosti o záhradu, ako venuje prípadnému vojenskému ťaženiu.

Prvé civilizácie zanechali po sebe množstvo mimoriadnych pamiatok a fascinujúcich príbehov. Medzi neoceniteľné dedičstvo staroveku možno zaradiť aj kultúru budovania záhrad. Tie prvé boli nielen miestom božej prítomnosti, ale boli aj dôkazom panovníkovej moci či rozkvitajúcej vzdelanosti. Výsledkom snáh človeka vytvoriť na zemi malý kúsok raja v dobách vznikajúcich a zanikajúcich ríš boli rozmanité záhrady. Niet preto divu, že si našli aj svoje miesto medzi tými divmi svetovými.

Mgr. Gabriela Kováčová

Zdroje:

KALUSOK, Michaela. Záhradní architektura. Brno: Computer Press, 2004. 192 s.

HURYCH, Václav. Tvorba zelene. Praha: Grada, 2011. 304 s.

GLEASON, Kathryn. A cultural history of gardens in antiquity. London: Bloomsbury, 2013. 287 s.

ŠMERGLOVÁ, Michaela. Historie s vůní hlíny. In. Týden historie, 2020, roč. 3, č. 8, s. 6 – 15.