Už túto stredu, 8. apríla, začne židovská náboženská obec sláviť Pesach, sviatok výnimočný svojim pôvodom i zachovávanými tradíciami. Je časom pre rodinu a pripomenutie si svojich koreňov oživením si veľkého príbehu židovských dejín.
Pesach je jeden z troch výročných pútnických sviatkov (Šaloš regalim), ktoré sú určené Bohom v knihe Exodus (23,14 – 23,18). Týmto sviatkom, ktorý začína večer 14. nisana a trvá osem dní, sa pripomína udalosť vyslobodenia židovského národa z egyptského zajatia. Židia v ňom boli podrobení nielen útlaku a ťažkej práci, ale aj snahe o ich úplnú likvidáciu. Boh preto zoslal na egyptský ľud desať rán, pričom poslednou z nich mala byť smrť prvorodených. Aby Anjel smrti rozpoznal židovské príbytky a táto pohroma sa Židom vyhla, prikázal Boh označiť rámy dverí krvou baránka. Takto označené domy Anjel smrti obišiel, preto sa tento sviatok nazýva pésach, čiže „obchádzanie“, „obídenie“ alebo „vyhnutie sa“.
Tesne na túto udalosť nadväzuje útek Židov z Egypta, čo sa pripomína najmä pri sviatočnej rodinnej večeri, kedy všetko konzumované jedlo má svoju symboliku. Podáva sa napríklad maces, čiže nekvasený chlieb na znázornenie rýchleho odchodu z Egypta, kedy chlieb nestihol vykysnúť. Hĺbka jeho významu je predovšetkým v zázraku, ktorý sa udial z Božej vôle, a teda v oslobodení sa, ale aj v hlbokej viere. Hoci židovský národ nebol na túto udalosť pripravený zásobami, dôveroval Bohu, že sa oň pri prechode cez púšť postará.
Čo sa týka ďalších podávaných jedál, spomenúť môžeme aj maror – horké byliny (ako napr. chren) predstavujúce trpkosť otroctva, jahňacie stehno z´roa symbolizujúce obetovaného baránka, vajíčka bejca na obraz plodnosti a prežitia napriek pokusu vyhubiť židovský národ, zeleninu ako symbol jari a znovuzrodenia, či orechovo-ovocný zákusok charoset pripomínajúci tehly a maltu, z ktorej Židia v rámci svojho otroctva stavali egyptské mestá.
Každá z potravín, ktorá je súčasťou tejto veľkolepej večere, podlieha prísnej kontrole. Pod drobnohľadom je nielen podávané víno, ktoré musí byť zapečatené pod dozorom odborníkov, ale aj maces, ktorý má byť pripravený s ohľadom na špeciálne predpisy. Okrem toho sa jedlo konzumuje z vyčlenených riadov, tzv. pesachových riadov, ktoré nikdy neprišli do kontaktu s kvaseným jedlom. Kvasené jedlo je totiž počas celého trvania sviatku zakázané.
Každá židovská domácnosť má preto povinnosť ešte pred začatím Pesachu dôkladne prehľadať svoj príbytok a zbaviť sa všetkých kysnutých potravín ich spálením najneskôr do piatej hodiny popoludní 13. nisana. V prípade, že veriaci vlastní napr. pekáreň, kvasené potraviny sa symbolicky predajú, pričom po skončení sviatku sa vlastníctvo opäť vráti do rúk pôvodného majiteľa. Zaujímavosťou je aj to, že stôl sa prestiera o jedno miesto navyše. Je určené pre proroka Eliáša, pretože sa očakáva jeho skorý príchod so zvesťou o Mesiášovi.
Najdôležitejším charakteristickým znakom pre celý sviatok je však stretnutie sa rodiny pri jednom stole, pričom počty často dopĺňajú aj priatelia a známi. Celý večer potom prebieha podľa tzv. sederovej hagady, čiže pravidiel týkajúcich sa prestierania, poradia jednotlivých jedál a tiež diskusie, ktorú by mali iniciovať najmladší členovia rodiny. Týkať sa má histórie a významu Pesachu, a teda sleduje výchovný cieľ, ktorý sa opiera aj o odporúčania zapísané v Tóre, posvätnej knihe Židov. K večeri má každý pristupovať rituálne čistý, preto je zvykom sa ešte dopoludnia ponoriť do rituálneho kúpeľa mikve, či nechať sa ostrihať.
Pesach sa niekedy nazýva aj Sviatkom nekvasených chlebov a pôvodne, za čias existencie Jeruzalemského chrámu, mal aj svoj poľnohospodársky význam. Preto je možné zaradiť ho aj k tzv. k pútnickým sviatkom, pretože práve do Jeruzalemského chrámu sa kedysi na druhý deň Pesachu prinášala prvá úroda jačmeňa vo forme obety.
Mgr. Andrea Sotáková
Zdroje:
FRANEK, J.: Judaizmus. Bratislava, 1991.
KYSELICOVÁ, Z.: Život je najlepšia kúpa – Zvyky, obrady, sviatky, odev… židovských spoločenstiev. Bratislava, 2002.
LAU, J. M.: Praktický judaismus. Praha, 2012.
NOSEK, B. – DAMOHORSKÁ, P.: Židovské tradice a zvyky. Praha, 2016.
Foto: wikimedia.org