Prvý africký laureát na Nobelovú cenu za literatúru, Wole Soyinka, raz povedal: „Knihy a všetky iné formy písania sú nebezpečenstvom pre tých, ktorých cieľom je potlačiť pravdu.“ V týchto pár slovách je vystihnutá moc slov v každej spoločnosti. Slová, ak majú niesť pravdu a vyznávať ju, musia byť slobodné. Právo toto posolstvo si pripomíname 3. marca, ktorý je Medzinárodným dňom boja spisovateľov za mier.
Problém slobody slova a prejavu nie je pre svetovú spoločnosť ničím novým. Samotná občianska spoločnosť od svojich začiatkov stojí na základoch práv a slobôd každého človeka. Už v Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789 sa nachádza Článok XI., v rámci ktorého právo zdieľať myšlienky a názory je považované za jedno z najdrahocennejších. Táto časť Deklarácie zároveň pripomína, že právo slobodne sa vyjadrovať ide ruka v ruke so zodpovednosťou za zneužitie tejto slobody.
Téma slobody slova bola jedna z najpálčivejších počas 20. storočia, plného rozličných totalitných režimov. Slobodné slovo sa v prostredí fašizmu, nacizmu či komunizmu stalo nepriateľom, ktorý musel byť kontrolovaný a, v prípade „potreby“, utláčaný. Zločiny druhej svetovej vojny, ako aj politiky totalitných režimov viedli v roku 1948 k podpísaniu Všeobecnej deklarácie ľudských práv, v preambule ktorej sa píše:
„Vo vedomí…, že neuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom, ktoré urážajú svedomie ľudstva, a že vybudovanie, v ktorom ľudia zbavení strachu a núdze sa budú tešiť slobode prejavu a presvedčenia, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudstva, že je nutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom…“
Na tento významný dokument nadväzuje iný dôležitý text, Európsky dohovor o ľudských právach z roku 1950. Ten zdôrazňuje právo každého človeka na slobodu prejavu. A to na slobodu prejavu „bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice“. Európsky dohovor je dodnes jedným z najdôležitejších a najurčujúcejších dokumentov pre krajiny Rady Európy, zdieľajúc tak hodnoty demokracie a humanizmu.
Sloboda slova a prejavu a jej zabezpečenie nájdeme aj v najdôležitejšom zákone Slovenskej republiky, v Ústave SR. V rámci článku 26 je všetkým občanom Slovenskej republiky zaručená sloboda prejavu v akejkoľvek forme, písanej či ústnej, nepripúšťajúc cenzúru. Časti Ústavy o základných právach a slobodách pritom vychádzajú z Ústavného zákona z roku 1991, v rámci ktorého sa ustanovila Listina základných práv a slobôd.
Sloboda slova a prejavu je bezpochyby jednou zo základných pilierov občianskej spoločnosti. O to pálčivejšia je téma jej nedodržiavania či potláčania. Práve snaha brániť slobodu slova je jedným z hlavných cieľov združenia spisovateľov PEN International. Už názov PEN nepomenúva iba najdôležitejší nástroj slúžiaci na šírenie slova, pero (ang. pen), ale je taktiež akronymom slov poets, esseyists, novelists (z ang. básnici, esejisti, prozaici). PEN bol založený v Londýne v roku 1921 a v priebehu svojej existencie podporuje spisovateľov v slobodnej tvorbe a upozorňuje na porušovanie práv slobodného vyjadrovania sa. Dejiny PEN v našom prostredí sa začali v roku 1925, kedy bola založená jeho pobočka v Prahe. V Bratislave bola pobočka PEN založená o 8 rokov neskôr.
PEN International upozorňovalo na krehkosť slobody slova počas celého svojho už takmer storočného účinkovania. V roku 1984, v časoch rozdelenia sveta studenou vojnou a veľmi komplikovanou spoluprácou medzi spisovateľmi z oboch strán, vznikol v rámci PEN výbor Writers for Peace (Spisovatelia za mier).
Cieľom výboru bolo spojiť spisovateľov rozdeleného sveta a umožniť tak šíriť tvorbu tých autorov, ktorých práce by inak ostali nepovšimnuté alebo zamlčané. A práve v tom istom roku PEN International vyhlásil 3. marec za Medzinárodný deň boja spisovateľov za mier. V centre pozornosti v tento deň nie je iba práca spisovateľov či tých, pre ktorých je slovo hlavným „pracovným nástrojom“, ale samotná sloboda vyjadrovania nás všetkých. Upriamuje sa pozornosť na cenu slova, jeho krehkosť, no najmä na jeho silu.
Napriek ukotveniu slobody slova a prejavu v základných právnych dokumentoch, realizácia tohto práva v praxi aj dnes v niektorých krajinách sveta naráža na rozličné prekážky, od cenzúry po prenasledovanie autorov.
Slovo, aj keď sa môže zdať neuchopiteľné, má moc niesť a šíriť pravdu. Schopnosť tvoriť ho, pretvárať a skrz neho šíriť idey, nápady či informácie je každodenným zázrakom. Aby však slovo splnilo svoj účel, nesmie byť oklieštené či prenasledované. Jeho sloboda je aj našou slobodou. 3. marec je dňom váženia si slobody a sily slova, 3. marec je dňom slobody nás všetkých.
Nezabúdajme, že
,,sloboda je pojem absolútny. Buď ju máme alebo nemáme. Nejestvuje nič medzi tým.“
Mgr. Gabriela Kováčová
Zdroje:
Deklarácia práv človeka
a občana: https://web.archive.org/web/20180131184228/http://www.historie.upol.cz/19/prameny/prava.htm
Európsky dohovor o ľudských právach. Dostupné online:
https://www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf
GRONSKÝ, Ján. Komentované dokumenty k ústavnímdějinám Československa IV. 2007.
MACOVEI, Monica. Právo na slobodu prejavu. Sprievodca na aplikáciu článku 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 2007.
Stránka českého PEN: https://www.penklub.net/home
Stránka PEN International: https://pen-international.org/
Ústava Slovenskej republiky: https://www.zakonypreludi.sk/zz/1992-460
Všeobecná deklarácia ľudských práv:
https://www.ohchr.org/EN/UDHR/Documents/UDHR_Translations/slo.pdf