Modrotlač sa na Slovensku udomácnila prvý krát v 18. storočí vplyvom vzniku cechov a po rozšírení textilného priemyslu. Na viaceré remeslá malo v tom čase vplyv práve nemecké obyvateľstvo. Samotné cechy boli zakladané podľa nemeckého vzoru, z dvoch dôvodov – po prvé, nemeckí remeselníci mali dominatné postavenie vo viacerých slovenských mestách v 18. storočí. Po druhé, sústavne prichádzali ďalší remeselníci, obchodníci, textilní odborníci z nemeckých miest, ktoré určovali vtedajší trend v textilnom priemysle.
Prvá písomná zmienka o modrotlači pochádza z roku 1798 z levočskej cechovej knihy. V tejto zmienke sa píše o Samuelovi Krauszovi, o majstrovi a tlačiarovi, ktorý ako prvý farbil plátno na holandský spôsob, teda studeným indigovým roztokom. Vznik modrotlače úzko súvisel s rozšírením tkania plátna na Slovensku, hlavne na Spiši. „Predpokladom toho, aby tlačený vzor na látke dobre vyzeral, aby bola farbená látka pevná, trvanlivá, mala dlhú životnosť a aby odev z nej ušitý vydržal bežné nosenie aj v náročných pracovných podmienkach, bol kvalitný materiál.“ V 18. storočí sa na Spiši vyprodukovala až tretina všetkého plátna vyrábaného na Slovensku. Preto nie je náhodou, že sa modrotlačiarske dielne zakladali hlavne v tomto kúte Slovenska.
Tak, ako prvé manufaktúry na výrobu plátna vznikali pod záštitou nemeckých remeselníkov zo Saska a zo Sliezska, tak mala aj modrotlač úzku súvislosť s obyvateľstvom nemeckého pôvodu. Jednou zo zásad prijatia do cechu bol totiž nemecký pôvod učňov. Zo zápisov z levočského cechu ale vyplýva, že medzi učnov často prekĺzli aj takí, ktorí mali slovenský pôvod. Ako sa modrotlač postupne rozširovala medzi široké vrstvy obyvateľstva, ako „ľudovela“, tak začali prenikať do cechov aj učni iných národností. V rovnakom období sa aj modrotlačiarske rodiny udomácňovali na Slovensku a začali splývať s domácim obyvateľstvom. Farbiari boli závislí od ľudu, ktorý nosil ich odev, a preto sa mu začali prispôsobovať a čiastočne poslovenčovať. „Prenikanie modrotlače do ľudového odevu a poslovenčovanie mnohých farbiarov sa časovo kryje.“
Látky potlačené modrotlačou pôvodne v 18.storočí slúžili prevažne na šitie odevov pre meštiacke vrstvy. Postupom času sa však móda obliekania meštianskych vrstiev menila a v 19. storočí sa farbiari začali sústrediť výrobu látok pre vidiecke obyvateľstvo. Modrotlačiarske dielne boli postupne potlačené vznikom manufaktúrnych a tlačiarenských kartúnok. V ľudovom prostredí sa však modrotlač dostala práve v 19. storočí do popredia. Nielen v odievaní, ale aj ako súčasť interiérových doplnkov, napríklad obliečok na periny. V storočí 20. sa už modrotlač tešila na Spiši obrovskej obľube vďaka zásterám, ktoré sa nazývajú šurce. Na okrajoch boli často lemované širšími rovnými čiarami. Pre modrotlačiarov to nebola jednoduchá záležitosť. Tým, že zástery boli skladané, pri potláčaní musel dávať výrobca obrovský pozor, aby formy na seba presne nadväzovali a kreslili súvislú líniu.
Vrcholom modrotlačiaskeho umenia však boli bohato riasené sukne. Na farbenie sa doručili už zošité polovice sukien, takže farbiar musel úplne presne vopred vedieť, ako bude otáčať vzor. Samotný vzor, ktorý sa otláčal na sukne, bol veľmi výnimočný a špecifický. Podľa vzoru sa dalo presne identifikovať, o akú lokalitu Slovenska pôjde. Vzory boli charakteristické maximálne pre jednu alebo dve obce. Vzory sa líšili aj farebným prevedením, čo umožnilo ešte bližšie špecifikovať oblasť, ktorej bola určená.
Ak modrotlač považujeme za ľudový a tradičný spôsob farbenia látok, môžeme sa mýliť. Ešte začiatkom 20. storočia sa objavovali rozličné názory na spomínanú problematiku. Ako môžeme modrotlač považovať za ľudovú, ak je pôvod pochádza z Holanska a na Slovensko bola prinesená nemeckými remeselníkmi? Karol Medvecký píše: „Spomedzi tu vypočítaných remesiel jedine farbiarom sa lepšie darí a títo odpredávajú svoj tovar mimo veľkej domácej spotreby v Honte, v Novohrade a vo Zvolene na trhoch a na jarmokoch, vytískajúc svojím dľa vzoriek medzinárodným tovarom starobylé trváce krojové látky.“
Modrotlač sa v tom čase hodnotila ako cudzí jav, škodlivý, ktorý znevažoval tradície. V 21. storočí sa však už modrotlač vníma ako súčasť našej kultúry a postoj k nej je v domácom aj zahraničnom priestore presne opačný. V roku 2018 bola modrotlač zapísaná do Reprezentatívneho nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO ako šiesty zápis Slovenska. Modrotlač bola spoločnou nomináciou Slovenska, Česka, Rakúska, Nemecka a Maďarska. Každý štát k prispel k jej rozvinutiu vyváženým spôsobom. A tak sa to, čo k nám bolo prinesené, stalo nám vlastným.
Katarína Hrnčiarová
Zdroje:
DANGLOVÁ, O.: Modrotlač na Slovensku. Blueprint in Slovakia. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2014.
HORVÁTHOVÁ, M.: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel a odievania. Komárno, Dunajská Streda: Fórum inštitút pre výskum menšín a Vydavateľstvo Lilium Aurum, 2002.
Foto: Zdenka Bencúrová