Dňa 11. novembra 1918 bolo podpísané vo vojenskom vozni v Le Francport v severofrancúzskom meste Compiègne prímerie medzi Spojencami a Nemeckom, ktoré ukončilo viac ako štyri roky trvajúcu prvú svetovú vojnu. Podpísali ho hlavný veliteľ spojeneckých vojsk francúzsky maršál Ferdinand Foch a nemecký zástupca Matthias Erzberger. Hrôzy a straty na životoch vo Veľkej vojne, ako ju historici nazvali, tak poznačili ľudstvo, že 11. november bol bezprostredne po skončení vojny vyhlásený za Deň vojnových veteránov. V deň 103. výročia ukončenia prvej svetovej vojny sme mali možnosť vidieť aj v uliciach našich slovenských miest ľudí, ktorí mali na klope kabáta pripnutý kvet červeného vlčieho maku.
Autor básne a symbol červeného maku
Myšlienka použiť červený mak ako symbol padlých v prvej svetovej vojne pochádza z básne vojenského chirurga majora Johna McCraea. Narodil sa 30. novembra 1872 v meste Guelph v provincii Ontário v Kanade. Narukoval do prvej svetovej vojny a zúčastnil sa na západnom fronte druhej bitky pri belgickom meste Ypres (prebiehala od 22. apríla do 25. mája 1915) v rámci armád Britského spoločenstva národov. Na útrapy a bolesť ranených vojakov, ktorých videl na bojisku, si nemohol zvyknúť. Tlmil ich písaním básní. Napísal okolo stovky veršov. V nedeľu 2. mája 1915 výbuch granátu zabil jeho blízkeho priateľa poručíka Alexisa Helmera, pôvodom z Ottawy, príslušníka kanadského kráľovského delostrelectva. Na druhý deň sediac na kapote sanitky z tohto smútku zložil báseň s názvom Na Flámskych poliach – In Flanders´ Fields, ktorá začínala nasledovne: „Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu…“ Očitý svedok seržant Cyril Allison opísal, že toho rána vial jemný východný vietor a červené maky sa medzi hrobmi akoby vlnili. Autor McCrae vpísal do svojich veršov bolesť, ktorú prežíval. Papierik však zahodil. Okoloidúci dôstojník ho zodvihol a poslal báseň do Anglicka, kde bola 8. decembra 1915 publikovaná v časopise Punch. Major J. McCrae bol z fronty odvelený, pretože trpel astmou. V decembri 1917 ochorel na zápal pľúc. Chorobe podľahol vo veku 45 rokov 28. januára 1918 v Britskej vojenskej nemocnici pre dôstojníkov č. 14 vo Wimereux neďaleko Boulogne-sur-Mer pri Lamanšskom prielive. Netušil, akou slávnou sa stane jeho báseň po skončení vojny.
(Foto: wikimedia.org)
História vzniku Dňa vojnových veteránov
Koniec prvej svetovej vojny sa prvýkrát pripomenul v roku 1919 v Londýne, Paríži a ďalších mestách štátov dohody. Americký prezident Woodrow Wilson 11. november vyhlásil za Deň prímeria. Oficiálnym sviatkom sa stal v roku 1926. V roku 1954 ho americký Kongres premenoval na Deň veteránov. V západnej Európe je 11. november označovaný ako Deň pamäti alebo Deň prímeria. Vtedy v centre Londýna na triede Whitenhall panovník (v súčasnosti Alžbeta II.) ako prvý kladie pri kenotafe (náhrobok mŕtveho, ktorého telo je nezvestné, pretože bolo pochované inde) veniec papierových červených makov a vo Veľkej Británii sa na dve minúty zastaví život, držia sa dve minúty ticha.
(Foto: wikimedia.org)
Červený mak – symbol spomienky
Pre americkú profesorku a humanitárnu pracovníčku Moinu Michaelovú (1869 – 1944) sa kvet flámskeho červeného maku stal symbolom spomienky na tých, ktorí slúžili vo vojne a prostriedkom zbierky. V novembri 1918 si na šaty pripla hodvábny mak a z predaja červených makov získavala finančné prostriedky na pomoc vojnovým invalidom-veteránom. Americkí veteráni kvet maku prijali za svoj symbol v roku 1920. O rok neskôr Francúzska Anne Guerin červený mak ako symbol nového života rozšírila medzi kanadských a britských legionárov. Tradícia „Dňa červených makov“ sa postupne rozšírila do viacerých demokratických krajín sveta, ktoré boli zasiahnuté vojnovými konfliktmi.
Tradícia pripomienky veteránov u nás
V Československu bola pamäť prvej svetovej vojny prekrytá vznikom Československej republiky, ktorá sa od roku 1919 pripomínala 28. októbra. Vojnové udalosti sa pripomínali 2. júla ako významný deň bitky pri Zborove. Bitka z 1. až 2. júla 1917 bola súčasťou tzv. Kerenského ofenzívy a predstavovala prvé významné vystúpenie česko-slovenských légií na východnom fronte prvej svetovej vojny. Pre česko-slovenský zahraničný odboj vedený Tomášom Garrigue Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom a Edvardom Benešom znamenala zásadný význam, pretože urýchlila budovanie česko-slovenského vojska v Rusku. Stala sa základom bojových tradícií armády nového štátu. Okrem toho sa vojna pre zanikajúce Rakúsko-Uhorsko skončila 3. novembra 1918, kedy bol podpísaný separátny mier s dohodovými štátmi v Taliansku. Ten vstúpil do platnosti 4. novembra 1918.
Svoju tradíciu Deň vojnových veteránov alebo Deň červených makov nadobúda na Slovensku spomienkovými aktami a ceremóniami hlavne v posledných rokoch. Znak červeného vlčieho maku má vo svojom znaku aj Únia vojnových veteránov SR. Počas uvedeného dňa si pripomíname tisícky zmarených ľudských životov Slovákov v prvej svetovej vojne. Ich mená sú vytesané na pamätníkoch v centrách mnohých miest a obcí. Pripomíname množstvo ranených i zmrzačených, útrapy civilistov i materiálne škody. Pripomíname tiež hrdinstvo a statočnosť vojakov druhej svetovej vojny i novodobých konfliktov. Červený mak sa stáva trvalým mementom, že vojny sa nesmú opakovať.
Ružena Kormošová
Zdroje:
ČAPLOVIČ, Miloslav. Deň vojnových veteránov. In Obrana, č. 11/2009.
www.smrstefanika.sk
www.vhu.sk
Titulná fotografia: Martýrium v Spišskej Novej Vsi (Foto: RUžena Kormošová)