O tom, že na Školskej ulici v Spišskej Novej Vsi oproti gymnáziu (bývalému učiteľskému ústavu) sa v minulosti nachádzala synagóga, som sa prvýkrát dozvedela pred 15 rokmi počas práce so študentmi na medzinárodnom projekte Stratení susedia.
Vtedy sme začali pátrať po našich židovských žiakoch, ich osude a po židovských pamiatkach v našom meste. Od Spišskonovovešťanov sme sa dozvedeli, že po druhej svetovej vojne budova synagógy chátrala až do druhej polovice 50-tych rokov 20. storočia. Archívne dokumenty dokazujú, že v roku 1949 bola budova židovskou náboženskou obcou ponúknutá na predaj. Historik Eugen Bárkány pri opise synagógy z roku 1954 uvádza, že jej „majiteľ je Zväz židovských náboženských obcí na Slovensku“. V našom príspevku sa pokúsime priblížiť za akých okolností spišskonovoveská synagóga vznikla a aká bola história tejto majestátnej budovy, ktorá bola svojimi rozmermi (18 x 30 metrov) najväčšou synagógou na Spiši.
Židovská náboženská obec a prvé modlitebne
Pre židov platil až do roku 1849 zákaz usadiť sa v banských mestách. Preto sa prvé dve židovské rodiny Barucha Tyrnauera a Emanuela Kleina usadili v Spišskej Novej Vsi až v roku 1852. O päť rokov neskôr už žilo v meste 38 židov. V tom čase mala Spišská Nová Ves (maď. Igló) 4 052 obyvateľov a židia predstavovali 0,9 % z jeho celkového počtu. Patrili k náboženskej obci kehile v Markušovciach. Do iglovskej kehily sa osamostatnili v 60. rokoch. Po reforme uhorského židovstva, ktorá sa uskutočnila v roku 1869, sa asi 120 spišskonovoveských židov rozhodlo definovať ako kehila „status quo ante“. Po dobudovaní košicko-bohumínskej železnice v roku 1872 sa mesto stalo dôležitým priemyselným centrom a postupne aj najľudnatejším mestom na Spiši. Pre možnosť rozvoja obchodu, podnikania i dostupnosti kvalitného školstva rástol aj počet židov v meste. Viaceré rodiny si prenajímali domy v jeho historickom centre. Štatistické údaje upresňujú, že v roku 1890 žilo v Spišskej Novej Vsi 429 židovských obyvateľov (5,5 %) a v roku 1900 už 620, t. j. 6,6 %. V 70. rokoch 19. storočia si prenajali jeden súkromný dom – obchod u nežida Ľudovíta Danielisa na Zimnej ulici č. 55, kde vytvorili vlastnú modlitebňu. Viac ako 20 rokov sa modlitby konali v jednom alebo vo viacerých súkromných domoch. Malá spišskonovoveská ortodoxná komunita, ktorá patrila do rabinátu v Spišskom Podhradí, si utvorila modlitebňu v dome Ladislava Szella.
Naplnenie túžby po synagóge
Náboženská obec sa vzmohla nielen do počtu, ale aj finančne. V roku 1893 sa uskutočnil prvý krok k postaveniu synagógy – zakúpenie pozemku oproti učiteľskému ústavu. O dva roky neskôr vznikol 45-členný Spolok na postavenie synagógy s kapitálom 11 400 zl. Synagóga sa mala postaviť podľa plánov významného predstaviteľa židovskej náboženskej obce Jozefa Feigenbauma. E. Bárkány sa domnieval, že „projekty pochádzali pravdepodobne z Budapešti“. Základný kameň monumentálnej stavby, ktorú realizoval staviteľ Michal Krucsko, bol položený 2. mája 1898 a už v auguste 1899 bola nádherná synagóga „v celkovom maurskom slohu so šikovno použitými modernými a klasickými formami a motívami“ posvätená. Stavba bola dokončená v novembri 1900. Jej priečelie tvorili dve veže, medzi nimi stál tympanón s pozlátenou Dávidovou hviezdou. Štýlom maurské okná boli súmerne rozmiestnené. Plocha múrov bola dvojitými piliermi vkusne členená. Prvý schodík pred vchodom bol asi desať metrov od ulice. Do vestibulu, ktorý mal rozmery 7,5 x 5 metrov, sa vstupovalo troma mohutným portami s rozmermi 1,80 x 3 metre. Dve bočné porty viedli na točité kamenné schodištia s asi 30 schodmi na poschodie.
Podľa spomienok pamätníkov a najstarších záznamoch sa tromi dverami vstupovalo do veľkej siene s benátskou šachovnicovou dlažbou, na ktorej prevažovala žltá a tehlová farba. Nad strednou časťou synagógy ležala nepravá dúhová klenba na dvojitých liatinových železných stĺpoch s priemerom 13 cm. Vzdialenosť medzi stĺpmi bola 13 metrov. Časť stropu bola modrá a zdobili ju pozlátené hviezdičky. Vnútorne sa synagóga rozširovala o tri metre na obe strany, ako aj nad vchodom, ako galérie pre ženy. Rad stĺpov podopieral železné trámy a drevený balkón s lavicami. Na východnej strane v apside sa nachádzala vysoká archa zmluvy z dreva. Táto drevená skriňa sa nazýva „aron ha kodeš“ a slúži na uchovanie zvitkov Tóry. Nad ňou bolo okrúhle okno a nad oknom polovičná kopula z tehál. Naľavo a napravo od apsidy boli dva núdzové východy. Vnútorná architektúra synagógy bola proporčne zaujímavá a budila pekný priestorový dojem. Na poschodí boli uložené knihy. Strecha bola pokrytá plechom a šindľami. Zachovali sa aj mená dvoch spišskonovoveských rabínov. Prvým sa stal Áron Krausz (1872 – 1929), absolvent rabínskej školy v Bratislave, pôvodne pôsobil v Zalalove. Stal sa známym pre používanie maďarského jazyka a hovorilo sa o ňom, že dodal dôstojnosť maďarčine. Po jeho smrti prišiel za rabína do mesta Dr. Bartolomej Rosenstein (1880 – 1942), doktor filozofie, filológie a teológie. Synagóga sa stala miestom stretávania sa i náboženského života. V priestore za synagógou mala byť postavená nová židovská ľudová škola. Pre spor o pozemok bola novostavba školy umiestnená o niekoľko desiatok metrov ďalej a v blízkosti synagógy bola postavená a v roku 1914 otvorená nová budova pre dievčenskú evanjelickú nemeckú meštiansku školu.
Dôležitosť miesta synagógy dokladuje fakt, že v prvej dekáde 20. storočia si v jej susedstve dal postaviť dom samotný mešťanosta mesta Kornel Folgens i známa rodina Hajtsovcov, zakladateľov najstaršieho súkromného observatória na východe Slovenska, odkiaľ v roku 1910 pozorovali Halleyho kométu.
Komu prekážala spišskonovoveská synagóga?
Známa krištáľová noc z 9. na 10. novembra 1938 rozpútala v Nemecku vlnu útokov proti židovskému majetku a prejavila sa najmä podpaľovaním synagóg. Ako sa asi cítili miestni Nemci v Spišskej Novej Vsi, zapálení do nacistickej ideológie, keď po vyhlásení slovenského štátu, satelitu Nemecka, sa na novo-premenovanej Hitlerovej ulici vypínala synagóga, pýcha spišského židovstva? Podľa dochovaných archívnych prameňov sa ju v roku 1939 dvakrát pokúsili podpáliť. Prvýkrát 23. júna o 21.00 hod., ale hasiči požiar uhasili. Na druhý deň o 18.00 hod. sa situácia zopakovala. Synagóga však odolala. Keď v apríli 1941 prišla na Spiš na výlet prvá skupina chlapcov z Nemecka, príslušníkov nemeckej nacistickej organizácie Hitlerjugend (uskutočňovali výlety po Spiši, cvičili, trénovali a vzdelávali sa v duchu nacistickej ideológie), navštívil ich 1. mája 1941 spišskonovoveský exponovaný Nemec Eugen Kežmarský ml. Prišiel aj s dvomi nákladnými autami, ktoré si zapožičal od Františka Štekláča, arizátora firmy Pollák v Spišskej Novej Vsi.
Dal dokopy najprv menšiu skupinu chlapcov v Čiernohorských kúpeľoch, potom v Novoveských kúpeľoch k nim ešte pribral zopár ďalších príslušníkov Hitlerjugendu (podľa pamätníkov mali na rukávoch pásky s príslušnosťou do Düsseldorfu) a vydali sa do Spišskej Novej Vsi. Na dvore nemeckej meštianskej školy (v súčasnosti SPŠ technická) mal Kežmarský vášnivý prejav, po ktorom preliezli plot pri synagóge. Strhli z jej priečelia veľkú pozlátenú Dávidovu hviezdu, potom dve tabule s Desatorom, sekerou rozbili dvere a ničili vnútorné zariadenie. Nakoniec poliali budovu benzínom a podpálili. Požiar synagógu ťažko zničil. O niekoľko dní neskôr Kežmarský podobne so skupinou Hitlerjugendu zdemolovali židovský cintorín. Židia si dočasne zriadili modlitebňu v dome Jakuba Polláka. Patril k významným obchodníkom v meste. Jeho obchod sa nachádzal na Letnej ulici č. 51. V roku 1942 a 1944 bola väčšina židovských obyvateľov deportovaná do nemeckých koncentračných táborov. Hrôzy holokaustu prežilo asi 10 % z nich.
E. Bárkány pri návšteve synagógy v 50-tych rokoch vo svojich záznamoch napísal: „Vnútorná časť spišskonovoveskej synagógy je úplne vypálená, jej strop je popraskaný, strecha do polovice zhorená a tak celá budova so svojimi ˏvyhasnutými očamiˊ – vypálenými oknami – budí hroznú predstavu na smrť ranenej a v nesmiernych bolestiach skonávajúcej veľkej vysokej zveri“. Čo sa stalo so značne poškodenou budovou so zvyškami ohorených kníh a lavíc na galériách po vojne? Podľa ústneho podania v rokoch 1957 – 1958 bola rozobratá na stavebný materiál. Dobrovoľníci za každú očistenú tehlu dostali zopár halierov. Koncom 60. rokov 20. storočia bolo na mieste spišskonovoveskej synagógy vybudované mestské letné kino a po jeho zrušení priestor opäť začal chátrať. Miesto, kde kedysi stála majestátna synagóga dnes od ulice oddeľuje starý plechový plot.
Ružena Kormošová
Zdroje:
Archív Židovského múzea v Prahe. Zbierka Eugen Bárkány, fasc. 54, Spišská Nová Ves.
Štátny archív v Prešove, Spišský archív Levoča, fond: Retribučné súdy a orgány obžaloby na Spiši.
Spomienky Margity Teitelbaumovej, rod. Schwarzovej, 2001.
Spomienky MUDr. Valtera Bauera, rkp, 2005.
BORSKÝ, Maroš. Synagogue Architekture in Slovakia: A Memorial Landscape of a Lost Community. Bratislava: Menorah, 2007.
Dejiny mesta Spišská Nová Ves. Zost. Ivan Chalupecký. Spišská Nová Ves 2014, s. 271-272.
KORMOŠOVÁ, Ružena. Cena života. Zo spomienok Waltera Morgenbessera. Spišská Nová Ves 2007, s.69-70.
KORMOŠOVÁ, Ružena. Z dejín židovskej náboženskej obce v Spišskej Novej Vsi, skladačka. Spišská Nová Ves 2007.
KORMOŠOVÁ, Ružena a kol. Po stopách pamäti 2. Spišská Nová Ves 2013, s. 27-32.
PATERA, Lukáš. História Čiernohorských kúpeľov pri Vondrišli v rokoch 1847 – 1951. In: Vlastivedný zborník Spiš 9, Spišská Nová Ves 2018, s. 266-267.
Úvodná fotografia: Trangousova ulica (dnešná Školská) v Spišskej Novej Vsi na pohľadnici zo začiatku 20. storočia s domom mešťanostu mesta a majestátnou synagógou. (Súkromný archív autorky)