Jednorožec, drak, gryf, Pegas, Minotaurus… Čo majú tieto tvory spoločné a aký je reálny základ ich existencie? Sú len výtvorom imaginácie? Ak áno, aký je pôvod a príčina takýchto predstáv?
V roku 1587 zmizlo vo Varšave päťročné dievča. Hrala sa s kamarátkou vonku a keď sa nevrátila domov ani po dlhej dobe, jej matka so slúžkou prehľadali celé mesto. Dievčatá boli nájdené v podzemnej pivnici 30 rokov opusteného domu. Ich telíčka boli nehybné. Našla ich slúžka, keď k ním zostúpila po starých schodoch dolu do tmy. Pri zostupovaní sa však náhle zastavila. Úplne stuhla, skamenela namieste.
V meste sa neskôr roznieslo, že zahynula, pretože hľadela do očí baziliška: šelmy, ktorá zabíja jediným pohľadom. Obyvatelia Varšavy boli sotva prví, ktorí videli baziliška. Podľa Rimanov toto mytologické stvorenie žilo v hojnej miere v Kyréne (súčasná Líbya). Bazilišok bolo mytologické stvorenie tak jedovaté, že už len jeho pohľad dokázal zabiť. Dokonca aj na miestach z ktorých odišiel, zanechával stopy jedu. Zabiť ho bolo takmer nemožné. Jednalo sa o skutočné zviera? Mohlo ísť skôr o vyfabulované, prehnané opisy iného reálneho zvieraťa. Mohlo sa jednať o hady, veď niektoré dokážu dokonca vystrieknuť jed na diaľku. Je možné, že príbehy o ich smrtiacich jedoch sa rozprávali, až kým sa príbehy nedohnali do extrému – do verzii, podľa ktorých tieto bytosti zabíjajú pohľadom.
Kde všade sme mohli nájsť zvláštne bytosti a príšery?
Rôzne beštie boli zaznamenávané do tzv. beštiárov – kníh, ktorých pôvod siaha až do staroveku. Najväčšiu popularitu mali tieto knihy v stredoveku. Ilustrované texty o rôznych bytostiach vtedy vďaka kresťanstvu dostali aj nový rozmer – morálny význam. Stali sa tak svojráznym výrazovým prostriedkom, alegorickým jazykom kresťanského umenia.
V týchto dielach sa miešali opisy mýtických bytosti ako jednorožec, drak, bazilišok, gryf a caladria spolu so zvieratami ako medvede, srnky, divé svine, levy a slony. Tvory boli zoradené v abecednom poradí a nebolo medzi nimi rozlišované, preto je na mieste otázka, či sa v tom čase existencia všetkých tvorov brala seriózne. Čaru beštiárov podľahol dokonca Leonardo da Vinci, ktorý si vytvoril vlastný beštiár.
Gryfovia, bratranci slávnejších drakov
Gryf je mýtické zviera s časťami tiel rôznych živočíchov, najčastejšie s telom leva, krídlami a hlavou orla. Symbolizuje kombináciu sily a múdrosti alebo tiež udatnosť a líderstvo. Svoje miesto zastáva v stredovekej heraldike, kde reprezentuje symbol posvätnej moci. Tvory podobné gryfom sú známe aj z akkadskej, egyptskej, gréckej, ale aj indickej mytológie.
Prvá (písomná) zmienka o gryfoch pochádza z Herodotovej Histórie. O ich existencii svedčil grécky básnik žijúci v 7. storočí pred Kristom – Aristeas z Prokonesosu.
Ten rozprával o gryfoch v súvislosti s kmeňom jednookých ľudí v krajine Arimaspia. Bývali v severných častiach Skytie na úpätí Ripejských hôr (pravdepodobne korešponduje so súčasným pohorím Ural), ktoré sa nachádzali medzi jaskyňou Borea (gréckeho boha vetra) a hyperborejskou oblasťou.
Hrdinskí obyvatelia Arimaspie ukradli zlato od gryfov, čo malo za následok početné bitky, ktoré boli neskôr aj inšpiráciou pre niekoľko umeleckých diel. V bitkách proti gryfom jazdili na koňoch. Medzi gryfmi a koňmi tak vzniklo nepriateľstvo. V zriedkavých prípadoch však došlo aj k páreniu gryfov s koňmi a ich potomkovia boli známi ako hypogryfy (predná čast tela bola orlia a zadná časť z koňa).
Aj na základe tejto legendy boli gryfovia často spájaní so zlatom, považovaní za strážcov pokladov a vzácnych predmetov. Mimo zlatých baní strážili aj hrobky. Podľa Plínia staršieho gryfovia kládli vajíčka do nôr v hniezdach lemovaných zlatými nugetami. Podľa ďalších správ si gryfovia stavali hniezda presne ako orli, no ich vajce malo podobu vzácneho achátu.
O gryfoch sa v minulosti zmienili ešte napríklad aj Marco Polo a zaujímavý je aj popis Sebastiana Münstera v spise Cosmographia z roku 1544. Ten o gryfoch rozpráva v súvislosti s Indiou, pretože práve tam sa vyskytujú vo väčšej miere. Gryf je v jeho opisoch bytosť, ktorá údajne má telo leva, hlavu a krídla orla a chrbát pokrytý perím. Pazúry gryfov boli také obrovské, že ich ľudia (nájdené na uhynutých tvorov) upravovali a využívali ako nádoby na pitie.
Mohli tieto tvory existovať?
V 12. storočí precestoval sefardský žid Benjamín z Tudely väčšinu Európy, Ázie a Afriky a o svojích cestách napísal knihu. V knihe, ktorá bola preložená aj do latinčiny, zaznamenal dovtedy neznáme detaily o Ázii asi o storočie skôr, ako ju opísal Marco Polo. Aj Benjamín z Tudely dobre poznal gryfov, ktorý inak bol v tej dobe už dobre známy aj v arabskej literatúre. Folkloristka Adrienne Mayor zastáva názor, že gryf by mohol byť starovekou predstavou, ktorá vznikla pri nájdení prvých fosílií dinosaurov, ktoré pravdepodobne na Altaji odkryli už v staroveku. Taký Protoceratops má „zobák“ ako orol a samozrejme, štyri nohy ako lev. Je to jedno z vysvetlení, ako sa mohla vyvinúť predstava gryfa, ktoré však bolo podrobené ostrej kritike.
Ako to teda bolo? Verili kedysi ľudia v existenciu gryfov a iných bájnych tvorov? Respektíve –existovali niekedy tvory, ktoré sa podobali spomínaným mytologickým bytostiam?
Predpoklad, že ľudia v minulosti v tieto bájne tvory verili, je v súčasnosti predmetom diskusií, ktoré ponúkajú rôzne vysvetlenia. Pamela Gravestock zastáva teóriu, že stredovekí ľudia v tieto tvory neverili a z príbehov o nich preberali iba morálne ponaučenia. Podobný názor zastáva aj David C. Lindberg. Poukazujúc na to, že stredoveké bestiáre boli bohaté na symboliku a alegóriu, je veľmi pravdepodobné, že takáto presýtenosť alegóriou nie je náhodnou, ale zámernou. Príbehy o tvoroch tak slúžili skôr na morálne poučenie a na zábavu, než na sprostredkovanie poznatkov o prírodnom svete.
Patrik Čigáš
Zdroj: britannica.com, columbia.edu, folklorethursday.com, mcgill.ca, wikipedia.org
Úvodná fotografia: Stvárnenie gryfa inšpirované fantasy zdrojmi (Foto: pixabay.com).