V roku 1924 po ukončení kvinty Andrej spolu so starším bratom odišiel k otcovi do Miškolca. Tu získal maďarské občianstvo. S majstrovskými dielami výtvarníkov sa stretol v Budapešti, kde v roku 1927 zmaturoval na gymnáziu. Horthyovská vláda sa však vyznačovala šovinizmom a antisemitizmom.
Preto na jeseň uvedeného roku odišiel študovať filozofiu do Viedne, kde Lajos študoval medicínu. Nemal však prostriedky na to, aby sa zapísal na univerzitu a po niekoľkých mesiacoch sa rozhodol vrátiť k svojej matke na Slovensko. Začal písať pre noviny Kassai Ujság v Košiciach. V roku 1928 vydal vlastným nákladom svoju zbierku básní v maďarčine Menny és Pokol (Nebo a peklo). Podarilo sa mu predať 30 – 40 výtlačkov. Prijal meno NEMES – „šľachetný“, „aby otec nemusel niesť zodpovednosť za to, čo písal a robil.“ V tom istom roku odišiel do Prahy. Živil sa kreslením karikatúr do novín. Na jar 1930 u svojej matky na Liptove namaľoval asi 12 obrazov. Jeho pražský priateľ, maliar a spisovateľ, Peter Weiss ich ohodnotil ako „prvú sériu z jeho sveta vizuálnych skúseností“. Vtedy padlo pevné rozhodnutie stať sa maliarom. V Prahe sa zoznámil s Jakubom Bauernfreundom, ktorý pochádzal z rusínskej obce Zborov pri Bardejove. Poradil mu, aby sa prihlásil na Akadémiu výtvarných umení k vynikajúcemu pedagógovi Willi Nowakovi. V roku 1931 Andrej vystavoval s Prager Sezession. Roky v Akadémii boli pre neho najšťastnejším obdobím. Tu sa formoval jeho umelecký naturel. Najviac ho priťahovalo expresionistické umenie. Pokúsil sa parafrázovať kubistické obrazy, aby im porozumel. Kreslil hlavne akvarely, zopár olejomalieb. Pôsobil ako umelecký kritik v maďarskom denníku Magyar Ujság v Prahe. Získal cenu Akadémie a v roku 1933 podnikol študijnú cestu do Paríža. S priateľom J. Bauernfreundom prvýkrát vystavoval v roku 1936 v galérii Dr. Huga Feigla na Jungmannovom námestí v Prahe a tiež v Košiciach. Obaja boli ustanovení za riadnych členov Umeleckej besedy. V nasledujúcom roku namaľoval Nemes svoj prelomový obraz Pomník básnika.
Život v emigrácii a osud rodiny Nagelovej
Po prijatí Mníchovskej dohody v novembri 1938 emigroval pred fašizmom a istou smrťou E. Nemes, ako maďarský občan, do Fínska a jeho priateľ J. Bauernfreund do Londýna. Nemes chcel odtiaľ pokračovať za Kolomanom Sokolom, ktorý žil v Mexico City. Cez Varšavu a Tallin sa vydal do neznámych krajín a neistej budúcnosti. V Helsinkách vyučoval na Nezávislej maliarskej škole, vystavoval akvarely a kreslil karikatúry. Po vypuknutí sovietsko-fínskej vojny bola škola zatvorená, pretože učitelia aj žiaci boli mobilizovaní. Vďaka umelcom získal právo na azyl v Nórsku a odtiaľ v roku 1940 odišiel do Švédska, kde sa natrvalo usadil. Pôsobil ako profesor a rektor Valandskej školy výtvarného umenia v Göteborgu. Pozdvihol úroveň školy a získal si medzi žiakmi veľa nadšených priaznivcov, pre ktorých sa stal inšpiratívnou osobnosťou. Obohatil školu novými disciplínami, akými bola grafika, sochárstvo a práca so smaltom. V kruhu jeho priateľov nájdeme dánskeho maliara a sochára Egona Moller-Nielsena, spisovateľa Stiga Dagermana, básnikov Hjalmara Gullberga a Erika Lindegrena i režiséra Alfa Sjoberga.
Jeho starší brat Lajos štúdium medicíny dokončil v Prahe a vrátil sa do Maďarska. Prácu si našiel v jednom divadelnom nakladateľstve v Budapešti. Osamostatnil sa a začal vydávať kultúrny časopis Gondolat. V roku 1939 ho zatkli a uväznili. Podarilo sa mu újsť do Francúzska. Na konci vojny založil v Paríži nakladateľstvo, v ktorom vydával filozofickú i politickú literatúru, divadelné hry a romány. Záujem o umenie a archeológiu sa stal základom pre vydávanie jeho cestovateľských sprievodcov. Neskôr žil v Ženeve.
Osud mladšieho brata Júliusa (Gyusziho) sa nepodarilo zistiť ani cez pátranie Červeným krížom.
Pravdepodobne ušiel pred deportovaním, ukrýval sa v Budapešti, kde ho Nyilasiovci odhalili a na brehu Dunaja zastrelili.
Matka Elisabeth Nagelová stratila počas vojny všetkých súrodencov. Ona jediná z rodiny sa zachránila pred deportáciou. Bolo to vďaka falošným dokladom, ktoré jej zabezpečil český manžel. Po príbuzných zdedila majetok v kúpeľoch v Piešťanoch, kde bývala v 50. rokoch. Potom až do svojej smrti žila v zahraničí u svojich synov.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Andrej začal uchádzať o československé občianstvo. ČSR sa však po februári 1948 stalo súčasťou východného bloku a jemu v uvedenom roku udelili švédske občianstvo. Od roku 1956 žil natrvalo v Štokholme a plne sa venoval svojej tvorbe.
Nemesovým všeobecne uznávaným vkladom do švédskej kultúry je účasť v skupine Minotaurus a iniciatíva pri založení časopisu Prisma. Bol iniciátorom združenia Umelci v exile. O jeho tvorbe vyšlo viacero monografií, natočilo sa o ňom niekoľko filmov. Svoje diela vystavoval v prestížnych svetových múzeách a galériách (v Štokholme, Malmö, Kodani, Osle, Prahe, Londýne, Tókiu, Philadelphii, Zürichu, Freiburgu, Tel Avive, New Yorku, a i.). Podieľal sa na scénografii a kostýmoch v Kráľovskej opere v Štokholme a Veľkom divadle v Göteborgu. V roku 1965 začína jeho tvorba koláží, ktoré sa stávajú východiskom pre jeho komplikovanú maľbu, grafiku a kresbu so zameraním na všeľudské problémy. Jeho obrazy nájdeme vo švédskom parlamente i v göteborgskej univerzite. Dva gobelíny vytvoril aj pre riaditeľstvo spoločnosti VOLVO v Torslande pri Göteborgu. Postupne sa mu dostalo vo Švédsku náležitého uznania. Získal švédsku Štátnu cenu, doktorát filozofie h. c., stal sa členom Švédskej kráľovskej akadémie pre slobodné umenia a v roku 1970 mu udelili titul rytiera Kráľovského radu Vasa. Zomrel vo veku 75 rokov 22. septembra 1985 v Štokholme.
Keď mu v roku 1966 Slovenská národná galéria v Bratislave pripravila výstavu obrazov a kresieb, prejavil prianie obzrieť si miesta v Spišskej Novej Vsi, kde prežil svoje detstvo a získal základné vzdelanie. V roku 1972 mal v Bratislave ďalšiu súbornú výstavu. Za zriadenie svojho múzea na Slovensku i Čechách ponúkol rozsiahlu kolekciu svojich diel, avšak jeho ponuka nebola prijatá. V roku 1982 daroval 254 diel do maďarského Pécsu, kde v roku 1984 otvorili jeho múzeum. Svetoznámeho maliara si Slovensko uctilo, keď 5. októbra 1996 vydalo poštovú známku s vyobrazením jeho obrazu Barokové kreslo z roku 1941 (dnes vo vlastníctve Múzea moderného umenia v Štokholme) v nominálnej hodnote 14 Sk. V rokoch 2007 – 2008 bola jeho tvorba predstavená v Pállfyho paláci v Bratislave. Najväčšiu kolekciu autorových diel na Slovensku sa podarilo vytvoriť Galérii Nedbalka v Bratislave.
Ružena Kormošová
Zdroje:
Jahresbericht des Ev. Realgymnasiums A.B. in Spišská Nová Ves im Schuljahr 1921-22. Zusammengestelllt von Ladislaus Thern provisorischer Leiter. Igló: Szepesi Lapok, 1922, s. 8.
II. ročná zpráva Českoslov. státneho reálneho gymnázia v Spišskej Novej Vsi za školský rok 1923-24. Spišská Nová Ves: Kníhtlačiareň D. Ferenca, 1924, s. 15-18.
KORMOŠOVÁ, Ružena. Gymnázium v Spišskej Novej Vsi dávne, nedávne a súčasné. Spišská Nová Ves: ABC studio, 2016, s. 26-32 a 220.
PICHONSKÝ, Jozef. Z výtvarného života v Spišskej Novej Vsi. In Spišská Nová Ves 1. Zborník príspevkov k dejinám a výstavbe mesta. Zost. Jozef Kuruc. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 269.
NEMES, Endre: Pod příkrovem času. Praha: AKROPOLIS, 2003, s. 11-139.
www.kultura.pravda.sk/galeria/clanok/295738-malba-ustavicnym-hladanim,
www.berart.se/artists/endre-nemes
Zdroj obrazovej prílohy: NEMES, Endre. Pod příkrovem času. Praha 2003, s. 13, 15, 29 a 37.
Titulná fotografia: Smaltový vlys na sídlisku vo švédskom meste Örebro (Foto: wikimedia.org).