Národnostná a etnická menšina je spoločenstvo občanov, ktorí sa odlišujú od ostatných občanov spravidla spoločným etnickým pôvodom, jazykom, kultúrou a tradíciami. Tvoria početnú menšinu obyvateľstva a zároveň prejavujú vôľu byť považovaní za národnostnú a etnickú menšinu, za účelom rozvoja svojho jazyka, kultúry a zároveň za účelom vyjadrenia a ochrany záujmov svojho historicky utvoreného spoločenstva.
Národné pohyby po 1. svetovej vojne
Rozpadom Rakúsko-Uhorska koncom 1. svetovej vojny sa karpatský priestor obývaný rusínskym obyvateľstvom ocitol v troch štátoch: v ČSR, Poľsku a Rumunsku. Rusínske snahy o vytvorenie karpatorusínskej autonómnej oblasti sa už predtým vnímali ako požiadavka legitímneho svojbytného národa, čo sa napríklad v Maďarskej republike pretavilo do vzniku tzv. Rus´kej krajiny. Tú však Rusíni neprijali.
Ako zdôrazňuje historik prof. Ferdinand Uličný, v období revolučných zmien na konci 1. svetovej vojny, keď už jednotlivé národy mali nielen národnokultúrne, ale aj štátotvorné požiadavky, chýbal Rusínom na území Uhorska jednotný politický program. „Začlenenie Podkarpatskej Rusi do ČSR sa tak stal viac-menej výsledkom vonkajších vplyvov (rokovaní amerických Rusínov s T. G. Masarykom a výsledkov Parížskej mierovej konferencie), než vnútorného vývoja,“ napísal prof. F. Uličný.
Podkarpatská Rus bola síce ako autonómne územie Československa zakotvená aj v ústave, ale skutočná autonómia to nebola. Podľa I. Popa vznikla v tom období vo vývoji karpatorusínskeho národa dvojkoľajnosť – na jednej strane to mal byť štátotvorný národ v Podkarpatskej Rusi a na druhej – menšina na Slovensku, v Poľsku a v Rumunsku. V každom prípade však v Československu po 1. svetovej vojne prežil tento národ svoje druhé národné obrodenie, najvýraznejšie viditeľné v školstve a kultúre. Napríklad vtedy sa v Československu vybudovala relatívne hustá sieť „rus’kých“ škôl, kde sa vyučovalo po rusínsky a z rusínskych učebníc. Mníchovská dohoda a tragický rok 1938 všetko ukončili.
Autonómna Podkarpatská Rus, ako aj novovzniknutá Karpatská Ukrajina zneužitá ukrajinskými nacionalistami zanikli (súčasne s druhou ČSR) v roku 1939 po obsadení maďarskými vojskami. Keď ku koncu vojny Sovietsky zväz toto územie oslobodil, sovietska vojenská administratíva v oblasti zinscenovala hnutie za opätovné spojenie Zakarpatskej Ukrajiny so Sovietskym zväzom. Zabratie inkriminovaného územia dodatočne posvätila dohoda medzi ČSR a ZSSR dňa 29. 6. 1945 o „odovzdaní“ Podkarpatskej Rusi/Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu podpísaná prezidentom Eduardom Benešom. Samozrejme, bez účasti Rusínov. Slovami historika I. Popa, táto dohoda sa preto právom považuje za „rusínsky Mníchov“.
Prenasledovanie po 2. svetovej vojne
V Zakarpatskej oblasti sovietskej Ukrajiny sa rovnako ako v Československu po tzv. víťaznom februári, teda komunistickom prevrate v roku 1948, začala tvrdá ukrajinizácia Rusínov. Osobitnou tragédiou bolo aj presídlenie 12 400 východoslovenských Rusínov na územie ukrajinskej Volyne. Pomenovania Rusín a rusínska národnosť sa v Československu začiatkom 50. rokov postupne vytrácali z verejného života na základe vládnych nariadení. „Rus’ké“ školy na našom území museli v rokoch 1952 až 1953 násilne prejsť na ukrajinskú orientáciu. Občania, ktorí sa napriek zákazu hlásili k rusínskej národnosti, úrady prenasledovali – buď ich donútili uvádzať si národnosť ukrajinskú, alebo im hrozili povojnové deportácie do ZSSR – čo dramaticky znížilo počty Rusínov. Podobne štát zakázal gréckokatolícku cirkev, ich hlavnú oporu na Slovensku.
V Poľsku bola situácia podobná. Lemkov masovo vysídlili z ich vlasti na severe Karpát a rozprášili po celom západe a severe štátu. Nerušene žili po vojne len menšie skupinky Rusínov v bývalej Juhoslávii vo Vojvodine a v Sreme, vďaka národnostne tolerantnému prezidentovi J. B. Titovi. Tamojší Rusíni si aj vďaka skorej kodifikácii rusínčiny odvtedy zachovávajú vlastný jazyk, kultúru, národnostné školy i médiá.
Slobodný návrat k identite
Na Slovensku sa obnovila rusínska národnosť až po roku 1989. Veľký krok znamenala aj kodifikácia spisovného rusínskeho jazyka v roku 1995, čo naštartovalo nový vývoj najmä rusínskej kultúry, literatúry, ale aj médií – okrem rusínskeho školstva, ktoré sa u nás znovuobnoviť zatiaľ nepodarilo. Sčítania obyvateľov v rokoch 1991 a 2001 však potvrdili, že k tejto národnosti sa u nás slobodne hlási čoraz viac ľudí. Podobne vstávajú z popola „zvyšky“ rusínskeho obyvateľstva v Maďarsku, Poľsku a Rumunsku. Veľkou výnimkou je Ukrajina, kde sa napriek postupnej demokratizácii spoločnosti rusínska národnosť dodnes oficiálne neuznala.
Najzápadnejšia vetva východných Slovanov žijúca na severovýchodnom Slovensku. Nikdy nemali svoj národný štát. Až 7.marca 2007- uznanie národnosti Rusín.
Rusíni na Slovensku
Rusínska menšina má svoje najpočetnejšie zastúpenie v Prešovskom kraji, hlavne v okresoch Bardejov, Humenné, Košice, Stará Ľubovňa a Svidník. Medzi najznámejšie spolky a organizácie, ktoré ich združujú, patrí Zväz Rusínov – Ukrajincov na Slovensku. Patria medzi jednu z najaktívnejších menšín na Slovensku a každoročne organizujú množstvo kultúrnych a spoločenských akcií.
Rusínska menšina nebola uznaná za samostatnú menšinu až do roku 1989 aj napriek tomu, že mali kodifikovaný vlastný jazyk, rozvíjali vlastnú kultúru aj literatúru. Po uznaní za menšinu založili niekoľko spolkov a organizácií. Spoločensko – kultúrna organizácia Rusínska obroda na Slovensku vydáva týždenník Narodny Novinky a Info Rusín. Združenie Rusín a Ľudové noviny vydáva periodiká, ako Rusalka, Pozdravľiňa Rusyniv a kultúrno – kresťanský časopis Rusyn.
V elektronickej forme poskytuje informácie o tejto menšine portál www.rusin.sk.
Organizujú sa aj kultúrne podujatia, ako Dni rusínskych tradícií, Figliarska nôta, Festival kultúry a športu v Medzilaborciach.
Významným šíriteľom rusínskej kultúry je aj Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, ktoré je nositeľom mnohých divadelných ocenení.
Jazyk
Akt kodifikácie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku, ktorý sa uskutočnil v Bratislave 27. januára 1995 teda svedčí o historicky ustálenej tendencii vyriešiť problematiku spisovného jazyka Rusínov karpatského areálu, t. zn. bývalej Podkarpatskej Rusi a susedných regiónov, ležiacich na periférii východnej Slávie a kontaktujúcich sa so západoslovanským (slovenským a poľským) a neslovanským (maďarským a rumunským) etnicko-jazykovým svetom.
Kuchyňa
Základnú bázu tradičnej stravy Rusínov tvorili jedlá rastlinného pôvodu: zemiaky, kapusta, cibuľa, cesnak, koreňová zelenina, cvikla, kvaka – karpeľ, karpiľ, tekvica, strukoviny (fazuľa, hrach) a obilniny (pšenica, raž, jačmeň, ovos, kukurica a pohánka – tatarka) tvorili základné produkty pri príprave jedál. Z ovocia to boli najčastejšie jablká, hrušky, slivky, čerešne, višne, orechy. Egreše – gegadzy, kosmačky, ríbezle – viničky a hrozno patrili ku sezónne využívaným plodom. Ovocie sa konzumovalo v surovom stave a v podobe osviežujúcich štiav, sirupov, muštov a vín. Lekvár a džem slúžil ako náplň do pečiva.
-
Typickým a dodnes obľúbeným tradičným jedlom je mačanka, hrybova mačanka, hubová mačanka, ktorá sa takisto pripravuje z kyslej kapustnej šťavy. Existujú rôzne recepty na jej prípravu, v podstate je to múkou zahustená hubová (najnovšie aj hubovo-mäsová) polievka.
-
V rusínskych rodinách sa viac razy do týždňa pripravovali jedlá, ktorých základom bola kvasená kapusta v surovom stave, dochutená nadrobno nakrájaným cesnakom, cibuľkou, čiernym korením či pažítkou a olejom.
-
Veľké množstvo jedál sa pripravovalo zo zemiakov – gruľi, bandurky.
-
Keselica, kysiľ je staroslovanské jedlo, ktoré sa zachovalo u všetkých Ukrajincov, Rusov a Bielorusov. Jeho obdobou je chlebový kvas – populárny občerstvujúci nápoj v prostredí spomenutých národov.Aj keselica sa v letnom období pila ako nápoj od smädu.
-
V tradičnej rusínskej a ukrajinskej kuchyni na severovýchodnom Slovensku patrili k základným druhom jedál kaše.
-
V čase nedostatku múky sa jedla kaša z pohánky – tatarčana kaša, tatarčany krupy.
-
Konzumovanie mäsa a mäsitých jedál až do polovice 20. storočia bolo veľmi skromné. Podruhej svetovej vojne sa však mäsité jedlá v rusínskych a ukrajinských rodinách stali bežnými.
-
Rusínska kuchyňa, aj keď je bohatá a rozmanitá, v používaní korenín je vyvážená, hoci niektoré jedlá sú chuťovo ostré, mastné, ťažšie stráviteľné (údené mäsové produkty), s prenikavou (cesnakovou, cibuľovou a inou) chuťou a arómou.
-
Kulinárnu kultúru rusínskeho a ukrajinského obyvateľstva vo veľkej miere ovplyvnila konfesionálna príslušnosť ku gréckokatolíckej alebo pravoslávnej cirkvi.
Spolužitie
Slovensko je multietnická a multikultúrna krajina. Okrem toho, že tu žijú rozličné etniká, čo robí jednotlivé skupiny jeho obyvateľov niečím kultúrne osobitým, jestvuje obrovské množstvo lokálnych kultúrnych okruhov, ktoré idú často akoby ponad etnické rozdiely v danej lokalite. Integrácia do multikultúrneho prostredia neznamená stratu vlastnej osobnostnej, sociálnej a kultúrnej identity. Práve naopak, je to obohatenie svojej vlastnej identity a obohacovanie identít ostatných členov spoločnosti o to, čo je charakteristické a jedinečné v prejavoch, hodnotách a skúsenostiach každého z nás.
Prognóza
Otázka rusínskej a ukrajinskej menšiny na Slovensku síce nikdy nepatrila k prioritám vládnej moci, avšak jej význam v súčasnosti rastie, zvlášť v súvislosti s členstvom Slovenska v Európskej únii. Príčinou nie je len veľká pozornosť, ktorú menšinovej problematike venujú v EU, ale i jej očividné prepojenie s regionálnymi problémami severovýchodného Slovenska a v neposlednom rade naše susedstvo s Ukrajinou, ktorej demokratický vývoj je jednou z podmienok ďalšej integrácie a prosperity v Európe.
Vznik rusínskeho hnutia na Slovensku v roku 1990 vyvolal isté sympatie majoritnej spoločnosti. Dovtedajšia oficiálna reprezentácia ukrajinskej menšiny sa totiž vo vedomí ľudí spájala s komunistickou nomenklatúrou a často vnímala, hoci neoprávnene, ako piata kolóna ZSSR v krajine. Tato dočasná výhoda však nemohla vyrovnať handicap Rusínov a odstrániť všetky problémy, ktoré ich sprevádzali a ďalej sprevádzajú v ich úsilí o rozvinutie národného života.
Predstaviteľom rusínskeho hnutia sa podarilo iniciovať aj vznik niektorých ďalších inštitúcii: Referátu rusínskeho jazyka v Štátnom pedagogickom ústave, Kabinetu rusínskeho jazyka v Metodickom centre v Prešove a od 1. septembra 1998 Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov pri Prešovskej univerzite.
Ich zámerom je vytvorenie katedry rusínskeho jazyka, ktorá by pripravovala jeho učiteľov a venovala sa aj výskumnej činnosti. V súčasnosti prebieha akreditačný proces študijného odboru rusínsky jazyk a literatúra, a to pre bakalársky i magisterský stupeň štúdia.
Rast napätia medzi predstaviteľmi rusínskeho a ukrajinského smeru sa prejavil aj v mediálnom boji o vplyv v kultúrnych inštitúciách. Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku si napriek istej kritike a niektorým ústupkom uchovalo ukrajinský duch, Divadlo A. Duchnoviča v Prešove sa stalo duchovným centrom Rusínov. V 90. rokoch sa viedli veľmi intenzívne spory o charakter a jazyk vysielania pre rusínske a ukrajinské obyvateľstvo, ktoré sa skončili v roku 2002 zavedením samostatného rusínskeho vysielania. Na druhej strane, v roku 2003 sa obaja súperi zhodli na organizovaní ostrej protestnej kampane proti premiestneniu Redakcie národnostného a etnického vysielania Slovenského rozhlasu z Prešova do Košíc, hoci to znamenalo skvalitnenie podmienok vysielania a rozšírenie vysielacieho času.
Napriek mnohým vnútorným bojom však neoceniteľnou výhodou Rusínov a Ukrajincov je, že slovenská majorita vlastne akceptuje oba smery národno-kultúrneho vývoja minority, pravda, pokiaľ ich vôbec vníma a rozumie im. Menšinu však už pokladá sa súčasť autochtónneho obyvateľstva Slovenska, bez určitej averzie charakterizujúcej vzťah k maďarskej či rómskej minorite.
Bc. Radka Cardová
Zdroje:
Mistrík E.: Slovenská kultúra v multikulturalizme, UKF v Nitre, FF, 2006.
Šulavíková B., Višňovský E. a kol.: Ľudská prirodzenosť a kultúrna identita.
http://www.slovakia.culturalprofiles.net
http://www.statpedu.sk/documents//21/cangar/Rómske_reálie_-_Rozvoj_sociálnych_kompetencií.pdf
Foto: wikimedia.org