Kláštorisko – strategické centrum Slovenského raja / 1. časť

Kláštorisko (744 m. n. m.) v Národnom parku Slovenský raj má rozlohu vyše 190 km2. Nachádza v centre územia na okraji Glackej planiny. Jeho prirodzenú ochranu tvorí Prielom Hornádu, poľana Čertovej sihote, dolina Tomášovská Belá a tiesňava Kyseľ. Vedie k nemu viacero turistických chodníkov. Najnavštevovanejší je z Hrabušíc-Podlesku cez roklinu Suchá Belá, cez Prielom Hornádu Kláštornou roklinou a z Čingova-Spišských Tomášoviec cez Čertovu Sihoť.

Ako prejsť cez brody rieky Hornád vedeli v minulosti furmani (povozníci), drevorubači aj pastieri z okolitých obcí. Na Poľane v katastri Letanoviec gazdovia oddávna pásli mladý dobytok. Hlbšie tiesniny časom pospájali drevené mosty. Na Čingove a v Letanovskom mlyne boli vybudované kamenné mosty. Letanovský tzv. kartuziánsky most pochádzal údajne z 15. storočia.

Drevený most cez Hornád v Slovenskom raji v júni 1929

Pýchou územia katastra obce Spišské Tomášovce je Tomášovský výhľad. Z výšky 650 m n. m. je nádherný pohľad do doliny Bieleho potoka, na Čertovú sihoť (všímavý návštevník zazrie aj otvor jaskyne Čertová diera), do Prielomu Hornádu a pri peknom počasí je možnosť vidieť Vysoké Tatry.

Strategická poloha územia

V minulosti bol Slovenský raj častokrát miestom, kde našli útočište obyvatelia zo širokého okolia. Pevnosť, ktorá tu bola vytvorená s rozlohou 90 ha, slúžila ako tzv. refúgium (útočisko) v čase tataro-mongolských vpádov do Uhorska za vlády Belu IV. Na Spiš prišli v roku 1241 a drancovali celý región. Lokalita dostala pomenovanie Strážny vrch Mons Speculatoris alebo Skala útočišťa – Lapis Refugii. V roku 1299 bolo toto miesto darované kartuziánom, ktorí tu začiatkom 14. storočia postavili kláštor. Jeho ruiny už skoro 40 rokov obnovuje skupina nadšencov pod vedením letanovského rodáka docenta Michala Slivku.

Počiatky turistiky v Slovenskom raji

Historické pramene dokazujú, že 17. júna 1893 predstavitelia pobočky Uhorského karpatského spolku (po vzniku Československa na jeho činnosť nadviazal Kulturverein) zo Spišskej Novej Vsi zorganizovali prvú turistickú vychádzku nadšencov práve na Kláštorisko. V roku 1920 tu bola postavená prvá drevená turistická útulňa. Dňa 16. mája 1926 bol položený základný kameň turistickej chaty, ktorú sa podarilo dokončiť v roku 1929. Podľa vzácnych zachovaných dobových fotografií z 20-tych až 30-tych rokov 20. storočia sa Kláštorisko stalo miestom výletov spišskonovoveskej židovskej mládeže, ktorá sem chodila po novovytvorenom turistickom chodníku.

Miesto turistického ruchu aj úkrytu

Pamätníci poukazujú na skutočnosť, že turistický ruch, ktorý zaznamenávame v súčasnosti, mal svoje počiatky v období prvej Československej republiky. Nebolo tomu inak ani počas slovenského štátu. Aké však bolo prekvapenie mládeže, keď na začiatku jedného zo svojich výletov do Slovenského raja objavili hanlivý nápis: Žide smrade, nechoď stade! „Spolu so židovskými chlapcami sme pred vojnou často chodievali na výlety do Slovenského raja. Poznal som tam každý kút. Keď židovských chlapcov deportovali na práce, bol som na stanici. Stretol som sa s nimi a hovorím im: Nechoďte, lebo neviete kam vás vezú. Chcel som ich vziať do Slovenského raja, kde by ich nenašli,“ spomínal na svojich židovských kamarátov Karol Majerník zo Spišskej Novej Vsi. Podarilo sa mu však prispieť k záchrane aspoň jedného z nich – Tibora Gellerta.

Zachraňovala syna aj židovských manželov z Nemecka

Tibor (*1912) býval s matkou vdovou zubnou techničkou Idou Gellertovou, rod. Grasgrünovou (*1878) a sestrou Editou (*1921) na Rumanovej, neskôr Hitlerovej ulici (v súčasnosti Školská) v Spišskej Novej Vsi. V roku 1938 po smrti manžela poskytla voľné miesto dentistovi Ludwigovi Ornsteinovi (*1891) z Lindenholzhausenu v oblasti Porýnia – Falcka v Nemecku. Bol rasovo prenasledovaný národnými socialistami, preto sa rozhodol s manželkou nemeckou Židovkou Bertou Ornsteinovou, rod. Staussovou (*1901, Miehlen/Nastätten) emigrovať do demokratického Československa, kde žili jeho príbuzní. Po vyhlásení autonómie a vzniku slovenského štátu podľa dochovaného listu z júna 1939 plánovali manželia odísť do Ameriky. Keď v roku 1942 začali hroziť Židom deportácie zo Slovenska vdova Gellertová požiadala pre seba, dentistu z Nemecka a syna o hospodársku výnimku a vydanie žltej legitimácie. Dňa 26. mája 1942 ju okresný úrad pre jej syna neuznal a mal byť transportovaný. Jeho meno sa spomína v archívnych dokumentoch aj 18. júna 1942, kedy mal byť prevezený do Žiliny. Ida aj dentista Ohrenstein 21. júna 1942 obdržali žltú legitimáciu, ktorá ich chránila od „vysťahovania“, t.j. od deportácie do koncentračného tábora.

Chatárom v tom čase na Kláštorisku bol Štefan Lučivjanský z Hrabušíc. „Raz prišiel k nám a rozpovedal o situácii so Židmi. Potom mi povedal, aby som večer po 9. hodine šiel k pánu Tiborovi Gellertovi a priviedol ho na Kláštorisko. Tak som aj urobil. Ale ráno bola chata ešte obsadená turistami. Tak som sa s pánom Gellertom schoval v tzv. Ružovej jaskyni pod Kláštoriskom a počkali sme kým sa chata uvoľní,“ opísal po rokoch spôsob záchrany Tibora Karol Majerník.

Foto chaty na Kláštorisku z júna 1930

Hľadanie možnosti záchrany

Dňa 10. augusta 1942 evanjelický farár Ondrej Šimek z Batizoviec pokrstil Tibora a zapísal ho do matriky pokrstených evanjelikov s úmyslom zachrániť ho pred možnou smrťou. Jeho život bol však stále v ohrození. „15. septembra 1942 dostalo Okresné veliteľstvo v Spišskej Novej Vsi prípis z prezídia ministerstva vnútra týkajúci sa 12 Židov zo Spišskej Novej Vsi, ktorí mali byť zaistení a odvedení do koncentračného strediska v Poprade.“ V tomto zozname bolo opäť uvedené Gellertovo meno. Tibor bol v tom čase na Kláštorisku. Podľa miestnych obyvateľov a archeológa Mariána Sojáka prechodný úkryt prenasledovaným Židom z neďalekých Spišských Tomášoviec a okolitých obcí poskytla aj Mliečna jaskyňa. Označovali ju tiež Židovská alebo Partizánska. Nachádza sa na východnom svahu Hlbokej dolinky v nadmorskej výške 758 m. Podľa posledných výskumov sa tu našli súčasti odevu, celtoviny, deformované olovené projektily z pištole a dve mince z roku 1942.

Ružena Kormošová

Použité pramene:

Súkromný archív Marca Fachingera, Limburg, Nemecko.

Súkromný archív Vladimíra Andraša, Batizovce.

Štátny archív v Košiciach, Archív Spišská Nová Ves. Fond: Okresný úrad, Židovské záležitosti 1942, šk. 531 a 532.

PETRÍK, Ján. Horolezectvo v Spišskej Novej Vsi. Spišská Nová Ves: ABC studio, 2010, s. 11-22.

SEDLAČKO, Tomáš. Spomienky starého otca. In: KORMOŠOVÁ, Ružena a kol. Po stopách pamäti. Spišská Nová Ves: Gymnázium Školská 7, 2010, s. 34-35.

Spišské Tomášovce (1217 – 2017). Kežmarok: JADRO, 2017, s. 73-75, 261-262, 374-375.

VRONČ, Jozef, A. Letanovce – môj rodný kraj. Levoča: Polypress, 2000, s. 76-77, 212-217.

letanovce.sk, slovenský raj. sk

Titulná fotografia: V ruinách kartuziánskeho kláštora v máji 1930

Foto: Súkromný archív autorky