Koncom druhej svetovej vojny sídlilo velenie sovietskej Červenej armády na Hlavnej ulici, vedľa budovy bývalého TESCA. Tam sa prišla sťažovať istá Košičanka, že ju niektorý z vojakov chcel znásilniť. Veliteľ preto nechal nastúpiť vojakov, aby mohla identifikovať násilníka. Keď naňho ukázala, veliteľ ho zastrelil. Žena z toho mala výčitky svedomia. Aj také kruté boli januárové dni roku 1945 napriek tomu, že vojna sa pre Košice už končila.
Iná Košičanka židovského pôvodu, Edith Eger, bola niekoľko mesiacov predtým deportovaná do Osvienčima. Následne ju, jej sestru i ďalšie spoluväzenkyne nacisti nútili pochodovať do ďalších a ďalších lágrov, keďže im už priháralo a sovietski vojaci im boli v pätách. Dostala sa až do zóny, kde operovali americkí vojaci. Jeden z nich si ju žiadostivo prezeral a blížil sa k nej. Edith sa obávala najhoršieho. To sa však našťastie neudialo. Traumu tejto ženy z Osvienčimu, ale aj jej skoršie a neskoršie životné útrapy a to, ako sa z nich psychicky dostala, nájdete opísané v novej strhujúcej knihe s názvom Voľba.
V oných dňoch okolo 22. novembra 1944 sa 80 km východne od Košíc vo Vysokej nad Uhom udial, teraz už medializovaný, prípad Anky Kolesárovej. Iný sovietsky vojak, možno Rus, ale mohol byť aj Ukrajinec alebo inej národnosti, skrátka vojak Červenej armády, chcel znásilniť spomínanú 16-ročnú Anku. Keďže mu nebola povoľná, vojak jej prikázal rozlúčiť sa s tam stojacim otcom a zastrelil ju. Podobných krutých prípadov bolo vtedy viac. Vojna je skrátka zverstvo aj z pozície osloboditeľov – či už sú to v našom prípade Rusi alebo Američania. Tento inšpiratívny prípad pasívneho odporu si všimol tamojší farár, pričom si v matrike i v kronike poznačil, že Anka bola deň predtým u neho na spovedi i na sv. prijímaní. Podpísali to aj ďalší piati ľudia. Kto pozná ten povznášajúci pocit, keď sa mu chce levitovať od radosti, že nemá ťažké hriechy a je ešte aj práve posilnený prijatím Kristovho Tela, vie, že toto mohlo výrazne posilniť jej postoj.
Na prípad Anky Kolesárovej, ktorá sa fakticky stala svätou počas svojho života, sa našťastie nezabudlo. Po Nežnej revolúcii sa jej hrob stal pre mnohých miestom návštev, upokojenia sa a modlitieb. Mnohí jej vrstovníci i starší si uvedomili hodnotu čistoty i morálky v súčasnom kontexte. Následné volanie nás katolíkov, aby príklad tejto dievčiny bol zvýraznený blahorečením, cirkev vypočula. 15-členný tribunál kvôli tomu vypočul 38 svedkov, pričom každému z nich položili 87 otázok. Po skončení procesu v Košiciach boli všetky spisy doručené do Ríma a následne o blahorečení rozhodol pápež František vo Vatikáne.
Až potom sme mohli v Košiciach prichystať obrovskú slávnosť, čo sa udialo 1. septembra 2018. Kto bol vtedy na štadióne Lokomotívy v Košiciach alebo sledoval blahorečenie Anny Kolesárovej v televízii, azda si spomenie na ten povznášajúci pocit, ktorý sa dostavil vďaka jej kultu. Žiť tak, aby to stálo za to. Už teraz. Anka je taká inšpiratívna, že sa zaradila do zoznamu ľudí, ktorí vďaka zásadám dokázali prekročiť svoj tieň. A keďže podobných ľudí je dosť, príbeh Anky Kolesárovej motivuje, aby sme hľadali rovnaké vzory a inšpirovali sa nimi.
Ktovie, či pápež František zavíta niekedy aj do Košíc – i keď naši biskupi ho na Slovensko pozvali už pred pár rokmi a zrejme na jeseň príde nakrátko do Bratislavy. No 2. septembra 2018 pri modlitbe Anjel Pána na svätopeterskom námestí vo Vatikáne naše mesto spomenul. Práve v súvislosti s blahorečením Anny Kolesárovej.
A ešte čosi: Košice sú mestom, ktoré si rado dáva prívlastok – tolerantné. A tu sa hodí pripomienka, že v ten istý deň sa v našom meste udial pochod PRIDE. Tiež bez incidentov.
Milan Kolcun
Titulná fotografia: Záber zo slávnosti blahorečenia Anny Kolesárovej v Košiciach (Foto: Milan Kolcun)