Padajúce farebné lístie, hmla, dážď. Toto melancholické jesenné počasie predznačuje nielen postupný príchod zimy, ale taktiež prináša so sebou sviatky plné spomínania. Sviatok všetkých svätých (1.november) a Pamiatka zosnulých (2.november) sú už späté s jedinečnou jesennou atmosférou. Každý rok tisíce Slovákov navštevuje v tomto čase cintoríny, aby si uctili pamiatku tých, ktorí už nie sú medzi nami. Na cintorínoch a v kostoloch sa modlia nielen za duše zosnulých, ale taktiež prosia svätých o ochranu pre seba a svojich blízkych. Tieto dva dni plné spomienok a modlitieb sa však neslávili vždy tak, ako to poznáme dnes.
Na zosnulých sa nezabúdalo
Uctievanie si pamiatky zosnulých blízkych nebolo ničím cudzím ani našim predkom v predkresťanskom období. Slovania si pripomínali svojich nebohých blízkych až štyrikrát do roka. Tieto sviatky, známe pod názvami džady, baby, zadušnica či navskij velikden, sa konali aj začiatkom novembra, ako tie naše dnes. Zvykom počas nich bolo prinášanie jedla a pitia na mohyly, čím Slovania pozývali predkov, aby s nimi hodovali.
Obdobie konca hospodárskeho roka s postupným príchodom zimy malo svoj význam aj pre Keltov. Práve v tomto období slávili tzv. Samhain, ktorým sa končil jeden rok a začínal sa nový. Pre Keltov to boli dni, počas ktorých sa mala narodiť bohyňa Cailleach, prinášajúc zimu a mráz. Zároveň obdobie tohto prechodu bolo považované za čas akéhosi bezvládia, počas ktorého mohli svoju moc prejaviť škriatkovia, čarodejnice či strašidlá. Aby sa ľudia ich zlomyseľnostiam ubránili, vytvárali z tekvíc svietniky alebo sa maskovali. Taktiež Kelti verili, že počas tohto obdobia sa duše mŕtvych vydávajú do sveta živých. Na priedomí tak pre ne pripravovali pohostenie. Pozostatky tohto keltského sviatku Samhain vidíme aj dnes, a to ako tzv. Halloween, ktorého názov má korene v staroanglickom slove hallowed alebo all hallows even, čiže svätý večer.
Pod znamením kríža
Nielen pohania, ale aj kresťania si uvedomovali význam pripomínania si zosnulých. Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých sú už dnes neoddeliteľne späté, i keď sa v rámci kresťanského roka etablovali v rozličnom čase a za rozličných okolností.
Tradícia pripomenutia si všetkých svätcov sa začala rozvíjať už v 4. storočí. Spočiatku mala podobu spomienky na tých, ktorí položili svoj život za kresťanskú vieru. Prvé slávenie v Ríme sa však odohralo až o takmer tri storočia neskôr, a to 13. mája 609. Pápež Bonifác IV. v ten deň zasvätil pôvodne pohanský chrám Panteón Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Neskôr, v roku 731, pápež Gregor III. nechal v Chráme svätého Petra v Ríme vystaviť kaplnku venovanú všetkým apoštolom mučeníkom a spravodlivým. Zároveň zmenil dátum sviatku všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra. V tom čase však sviatok ešte nezahrňoval všetkých kresťanov, ale bol venovaný svätým mučeníkom a kresťanom, ktorí boli pochovaní v rímskych katakombách. Trvalo opäť viac ako sto rokov, kým slávenie Sviatku všetkých svätých bolo rozšírené na celú cirkev. Stalo sa tak za pontifikátu pápeža Gregora IV. v roku 844.
Zatiaľ čo v 10. storočí bolo pripomínanie si svätcov v kresťanskom kalendári už ukotvené samotnými pápežmi, príbeh tzv. Dušičiek sa ešte len začínal. Ich korene nájdeme za múrmi benediktínskeho kláštoru v Cluny. Práve tunajší opát 1. novembra rozhodol rozdávať almužny a nariadil, aby v tento deň zvonili zvony a spievali sa žalmy. To všetko sa malo vykonať pre dobro duší zosnulých kresťanov. Nasledujúci deň, čiže 2. novembra, sa taktiež slúžila aj zádušná svätá omša. Postupom času si rehoľníci v západnej Európe takto pripomínali významných predstaviteľov svojich rádov. V priebehu nasledujúcich storočí sa tento zvyk rozšíril a ukotvil medzi kresťanmi a pápež Urban IV. v 14. storočí tak vyhlásil tento deň za sviatok. Síce od roku 1549 bola Pamiatka zosnulých charakterizovaná už len ako spomienka, v evanjelickej cirkvi je 2. november sviatkom dodnes.
V časoch (ne)dávno minulých…
Ako to už býva, výnimočné dni či sviatky sa prejavili aj v správaní ľudí. V priebehu dejín sa tak ustálili rozličné zvyky a tradície, ktoré odzrkadľovali myslenie a prežívanie ľudí.
Medzi najrozšírenejším zvykom na Slovensku je dnes nepochybne návšteva cintorína. Inak tomu nebolo ani v minulosti. Počas roka nebolo navštevovanie cintorína pravidelnou záležitosťou, a to pre veľa práce, ktorú museli ľudia vykonať. Avšak už koncom októbra navštevovali ženy cintoríny, aby upravili hroby svojich blízkych a obložili ich vetvičkami čečiny. V medzivojnovom období sa rozšíril zvyk kladenia čečinových vencov na drevené náhrobné kríže. Tieto venčeky boli neraz zdobené kvetmi z krepového papiera. Ak sa však nad hrobom čnel kríž s plechovou strieškou, hrob bol dokola obložený nielen čečinou, ale aj krepovými kvetmi. Veniec sa na takýto kríž potom už nevešal.
V priebehu 20. storočia sa rozšírilo nám veľmi dobre známe zapaľovanie sviečok na hroboch. Korene tohto zvyku siahajú pravdepodobne do 16. až 17. storočia, kedy sa na hroboch pálili vatry. Rozširovanie tohto zvyku však trvalo niekoľko rokov. Zatiaľ čo v niektorých dedinách sa pálili sviečky už po prvej svetovej vojne, vo viacerých častiach Slovenska sa tento zvyk udomácnil až po roku 1945. Samotná zapálená sviečka mala aj svoju symbolickú hodnotu. Jej úlohou bolo ochrániť dušu zosnulého, ako aj jeho živých blízkych od zlých síl.
Zvyky späté s uctievaním si duší zosnulých sa nevyhli ani samotným domácnostiam. V zmysle viery, že duše blízkych sa v týchto dňoch vydávajú na cestu do sveta živých, sa na stoloch nechávala časť večere. Ľudia totiž verili, že ak by duše nenašli žiadne pohostenie na stole, plakali by od hladu celý nasledujúci rok. Pripravovalo sa taktiež aj špeciálne pečivo, nazývané aj ako dušičky. Boli to prepletané dva valčeky cesta, pripomínajúce tvar kosti.
Prvé novembrové dni a ich až magická atmosféra sa prejavili aj v rozprávaní si rozličných príbehov. Verilo sa napríklad, že sa duše o polnoci pred sviatkom Dušičiek schádzajú v kostoloch, pričom každá zaujme to miesto, na ktorom zvyčajne za života sedávala. V tomto čase sa v žiadnom prípade nemal v chráme zdržiavať živý človek, lebo by mu to prinieslo nešťastie. Dušičky boli zároveň považované za deň, počas ktorého si duše mohli oddýchnuť od trápenia v očistci. Za týmto účelom bolo na niektorých miestach Slovenska zvykom nechať na hroboch horieť sviece s olejom alebo iným tukom, aby si nimi mohli duše ošetriť rany. Iným spôsobom, ako pomôcť duši zmierniť jej bolestivé rany, bolo pokropenie hrobu mliekom. Medzi ľuďmi sa tradovali aj rozličné pranostiky späté s týmito dňami, ako napríklad: Keď na Dušičky jarné počasie panuje, príchod zimy oznamuje.
Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých dnes patria neodmysliteľne k sebe. Napriek tomu, každý k týchto dní nesie vlastné posolstvo. Zatiaľ čo ten prvý je oslavou života naplneného vierou v Boha, druhý nám pripomína vlastnú pominuteľnosť. Život a smrť sa však stretajú aj vo zvykoch a tradíciách, vďaka ktorým je tento čas roka priam magický. Tieto výnimočné dni tak stierajú hranicu dvoch protichodných, no predsa sa dopĺňajúcich svetov. Koniec koncov, aj plameň sviečky žiari najjasnejšie počas tmavej noci.
Mgr. Gabriela Kováčová
Zdroje:
FULMEKOVÁ, D.: Magická sila sviatkov. 2014. 119 s.
NÁDASKÁ, K.: Čím žila slovenská rodina. 2014. 255 s.
MAJLING, V.: U nás taká obyčaj. 2007. 204 s.
MINTALOVÁ ZUBERCOVÁ, Z.: Tradície na Slovensku. 2015. 359 s.
Zdroj foto: wikimedia.org