Medzinárodný deň žien bol ustanovený na medzinárodnej ženskej konferencii konanej v roku 1910 v Kodani. Jeho zavedeniu predchádzali ženské hnutia i malé každodenné revolúcie žien, ktorých mená si už dnes história nepamätá.
Idea inštitucionalizovať opakujúce sa protesty a snahy žien o zlepšenie pracovných podmienok v textilných továrňach, sa pretavila do ustanovenia Medzinárodného dňa žien. Práve 8. marca v roku 1908 demonštrovalo v New Yorku približne 15 000 žien za zlepšenie pracovných podmienok – skrátenie pracovného času, zvýšenie platov a tiež za volebné právo. Ženy si už na začiatku 20. storočia uvedomovali, že ak nebudú mať možnosť byť priamo v politickom dianí, nič nedosiahnu. Rok 1975 sa stal Medzinárodným rokom žien a Organizácia spojených národov v tom istom roku oficiálne ustanovila 8. marec ako Medzinárodný deň žien. Tento deň má hlboký ľudskoprávny rozmer najmä kvôli boju žien za svoje politické a sociálne práva.
Napriek vyššie spomenutým historickým okolnostiam vzniku tohto sviatku naberá oslava MDŽ často nesprávne konotácie, ako deň oslavy socialistického sviatku, či ženskej krásy a na pripomenutie ktorého stačí pekná kytica a sladká bonboniéra.
Napriek viac ako storočiu boja za rovnoprávnosť naďalej existujú veľké rozdiely vo finančnom odmeňovaní mužov a žien. Ako je možné, že za prácu na tých istých pracovných pozíciách dosahujú rozdiely medzi mzdou mužov a žien okolo 20%?
Napriek tomu, že svet súčasnosti patrí medzi tie najmierumilovnejšie a čím ďalej tým viac sa miera kriminality znižuje, je na Slovensku každá piata žena týraná.
Napriek tomu, že na našom území zaručila ženám ústava tzv. Prvej československej republiky z roku 1920 právo voliť a byť volená, máme v roku 2019 na Slovensku na trinástich existujúcich ministerstiev len 4 ministerky. Vo vyšších územných celkoch je spomedzi ôsmych županov len jedna županka. V politických výpočtoch nízkeho zastúpenia žien by sme ešte mohli pokračovať.
Medzinárodný deň žien vedie aj k zamysleniu sa nad tým, ako sa majorita môže stať minoritou vo verejnom politickom živote, ak nemá dostatočne silný hlas a následne treba chrániť jej práva, a robiť pamätné dni, aby sa na ňu nezabúdalo.
Renáta Bzdilová, PhD.
Foto: Zdenka Bencúrová