V nedeľu 26. januára sa v Košickej synagóge na Puškinovej ulici uskutočnila pietna spomienka na obete holokaustu. Zakaždým, keď vstúpim do tejto synagógy zmocní sa ma akýsi zvláštny pocit. Je to zmes piety, úcty, nostalgie, pokoja a aj obáv alebo pocitu zodpovednosti. Nedokážem to lepšie vysvetliť, len ako obavu o to, že napriek tomu, že v dnešnej dobe máme všetky prostriedky a podmienky na to, aby sme podobným zverstvám predišli a zabránili im, stále pociťujem akýsi strach, že sa môžu opakovať.
Spomienkovej akcie sa zúčastnilo mnoho ľudí, ktorí cítia potrebu o tejto tragédií hovoriť. Patrím k nim.
Pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu, ktorý si svet pripomína 27. 1., vystúpilo niekoľko rečníkov. Pamiatku si prišli uctiť ľudia, ktorí sa aktívne zapájajú do vzdelávania mládeže, zástupkyňa The Hidden Child Foundation, členovia židovskej náboženskej obce ako aj ľudia iných vierovyznaní, ktorí si uvedomujú, aké nesmierne dôležité je nezabudnúť.
Hovorilo sa o holokauste, o účasti Slovenska na ňom, o jeho tragických následkoch a pripomenuli sme si a vzdali sme úctu ľuďom, ktorí sa snažili pomáhať a úspešne sa im podarilo zachrániť životy prenasledovaných. Takýchto ľudí nebolo málo a aj na Slovensku sa takých hrdinov našlo mnoho, na čo môžeme byť hrdí a aj preto sa Slovenský národ radí na popredné priečky Spravodlivých medzi národmi. Spomienky sa zúčastnili aj traja preživší, ktorí na vlastnej koži okúsili čo holokaust vlastne znamenal. Vypočuli sme si dva silné príbehy z úst týchto obetí. Dva príbehy, pri ktorých snáď každému stiahlo hrdlo, dva príbehy tých, ktorí mali viac šťastia, dva príbehy z miliónov… Predstavme si, že by sme si mali vypočuť príbeh každého jedného človeka, ktorý bol holokaustom zasiahnutý. Dokážeme si to vôbec predstaviť? Ja nie. Ak si nedokážeme predstaviť o tom počúvať, čo ak by sme to museli zažiť? Čo ak by sme museli ,,žiť medzi mŕtvolami?“
Ja pevne verím, že také niečo nikdy nezažijem a modlím sa, aby to nemuseli zažiť moje deti, vnúčatá…
Pomedzi výpovede preživších zaznelo aj niekoľko krásnych piesní v hebrejčine, pri ktorých si prítomní omnoho nástojčivejšie uvedomovali posolstvo tohto dňa a stretnutia.
Keď som sa vrátila domov, opýtali sa ma ako bolo… Nedokázala som odpovedať. Bolo dobre? Bolo zle? Bolo smutno? Áno. Omnoho viac som si uvedomila situáciu dnešného sveta. Pri téme holokaustu veľmi často počúvam argument, že dnes by sa také niečo už nemohlo stať. Že to by svet už nedopustil. Naozaj?
Skutočne je také nereálne, že niekto využije zlú ekonomickú situáciu, strach a neistotu nevinných ľudí /voličov na získanie politickej moci a následne túto moc využije na premenu strachu na
nenávisť? Je také nemožné, aby si ľudia našli vinníka zlej situácie v štáte? Je to naozaj taká neskutočná predstava? Myslím si, že vôbec nie. Vo svete, aj na Slovensku, rastie antisemitizmus a neznášanlivosť. Nebuďme znova národom, ktorý sa mlčky prizerá a zmobilizuje sa až vtedy, keď už svet zmieta vojna a utrpenie. Pamätajme, že mier nie je len neprítomnosť vojny. Za slobodný svet bez strachu bojovali aj naši predkovia. Umierali za mier a slobodu a našou povinnosťou je tieto hodnoty chrániť. Tak buďme Spravodliví medzi národmi a nebojme sa chrániť to, v čo verili naši starí rodičia.
Viem, že jeden človek nezmení svet, no môže zmeniť celý svet niekomu inému. Každý z nás má tú moc prispieť svojou troškou k lepšiemu svetu. Nezatvárajme preto oči pred nespravodlivosťou a nehľadajme jednoduché riešenia ale tie správne.
Bc. Radka Cardová