Príbeh Slovenského štátu je pomerne frekventovanou témou v súčasnom historickom výskume. Charakter vojnového Slovenska, jeho hospodárska či politická situácia je v centre záujmu nejedného slovenského historika. Ak však chceme hovoriť o tomto období slovenských dejín, nemôžeme vynechať aj tragédiu židovského obyvateľstva, v rámci ktorej zohral štát svoju úlohu.
Postavenie Židov v novovzniknutom Slovenskom štáte bolo od úplného začiatku poznačené zjavným antisemitizmom. Židovské obyvateľstvo bolo označované za nepriateľa štátu, proti ktorému je potrebné sa brániť. Verejnosti bol propagandou predkladaný obraz Žida, ktorý chce zničiť slovenskú spoločnosť, prípadne kresťanstvo ako také. V tlačovom orgáne Hlinkovej gardy sa objavilo aj prirovnanie Žida k samotnému diablovi: „Žid nie je výtvor Boží, ale diabolský, a preto Žid nie je človek, len ako človek vypadá.“ Dehumanizácia židovského obyvateľstva sprevádzala celý proces tzv. riešenia židovskej otázky, počas ktorého bolo prijatých niekoľko nariadení a zákonov.
Keď právo slúži neprávosti…
Prvé legislatívne zmeny týkajúce sa židovskej časti obyvateľstva boli prijaté už mesiac po vzniku Slovenského štátu. Vládnym nariadením č. 63/1939 z 18. apríla 1939 bol vymedzený pojem „žid“, pričom toto nariadenie vychádzalo čiastočne z konfesijného hľadiska. Za „žida“ totiž nebol považovaný človek, ktorý prestúpil na kresťanstvo. Toto nariadenie stálo na začiatku množstva ďalších vyhlášok, nariadení a zákonov, ktorými boli Židia postupne vyňatí z hospodárskeho či spoločenského života.
Jedným z problémov Slovenského štátu bola nepriaznivá hospodárska situácia. Rozdrobenosť pôdy, zaostalosť či návrat slovenských kolonistov, ktorí sa vrátili na slovenské územia po Viedenskej arbitráži, to všetko nastoľovalo požiadavku pozemkovej reformy. Postupne sa tieto problémy začali spájať aj so židovským obyvateľstvom a ich majetkami. Koncom leta 1939 tak bol vypracovaný súpis židovského majetku, podľa ktorého Židia vlastnili 101 423 ha pôdy. Do centra pozornosti sa dostali aj židovské podniky či bankové vklady. Štát tak začal proces arizácie, čiže núteného vyvlastnenia Židov a prevod ich majetku do rúk arizátorov. Prvý arizačný zákon č. 113/1940 z apríla 1940 umožňoval hneď niekoľko foriem arizácie židovských podnikov, a to či už úplnú, čiastočnú alebo dobrovoľnú arizáciu. Zákon pritom vyžadoval od budúcich arizátorov nielen zaplatenie určitej sumy za arizovanie, ale aj príslušnú kvalifikáciu. Do rúk štátu prostredníctvom pozemkovej reformy postupne prechádzala aj pôda, ktorú pôvodne vlastnili Židia. Vyvlastnenie bolo pritom zdôvodnené tým, že Židia „nadobudli pôdu väčšinou spôsobom nezrovnateľným so zásadami, ktoré zastáva slovenský kresťanský štát…“
Salzburské smerovanie
Zvrat v protižidovskej politike nastal po salzburských rokovaniach medzi slovenskými a nemeckými politickými predstaviteľmi v júli 1940, ktorých výsledkom bolo posilnenie nacistického vzoru v tzv. riešení židovskej otázky. Na Slovensko tak pricestoval nemecký poradca Dieter Wisliceny, ktorý definoval cieľ svojho pobytu nasledovne: „Pozbavím 89-tisíc Židov príjmu a majetku, vznikne z toho problém, ktorý bude možné riešiť len ich vysťahovaním.“
Zdroj: KAMENEC, Ivan. Slovenský štát v obrazoch. Praha: OttovoNakladatelství, 2008. s. 140.
Arizácia židovského majetku sa tak dostala do centra pozornosti štátnych orgánov. A tak už 3. septembra 1940 bol prijatý ústavný zákon č. 210/1940, podľa ktorého bola vláda splnomocnená prijímať opatrenia, aby „sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života“.
Tento zákon otvoril priestor štátu nielen v otázke arizácie, ale v konečnom dôsledku aj v systematickom okliešťovaní práv židovského obyvateľstva. Po ani nie dvoch týždňoch od prijatia daného zákona bol zriadený Ústredný hospodársky úrad na čele s Angustínom Morávkom, úlohou ktorého bolo riadiť celý arizačný proces, vydávajúc nové nariadenia a predpisy. Postupne tak bola napríklad zrušená možnosť dobrovoľnej arizácie či zrušená podmienka kvalifikácie na strane arizátora podniku.
Antisemitizmus prejavujúci sa v legislatívnych normách a politických rozhodnutiach viedol až k prijatiu vládneho nariadenia č. 198 o právnom postavení Židov z 9. septembra 1941, známeho pod názvom Židovský kódex. Vo svojej dobe bola táto právna norma považovaná za jednu z najkrutejších protižidovských noriem v Európe. Kódex obsahoval aj opätovnú definíciu pojmu „žid“, ale založenú už na rasovom princípe. Nariadenie taktiež ukladalo Židom povinnosť nosiť na viditeľnom mieste žltú hviezdu alebo zakazovalo vykonávať právnu, lekársku či lekárnickú prax.
Výsledkom týchto nariadení bolo množstvo schudobnených a nezamestnaných Židov, ktorých štát postupne posielal pracovať do pracovných táborov vo Vyhniach, Seredi a Novákoch. Tzv. riešenie židovskej otázky eskalovalo v roku 1942 organizáciou deportácií v spolupráci s Nemcami, pričom za každého vyvezeného Žida Slovenský štát zaplatil 500 ríšskych mariek. Počas obdobia od marca do októbra 1942 bolo do koncentračných a vyhladzovacích táborov deportovaných 58 000 slovenských Židov.
Tragédia slovenského židovského obyvateľstva je jednou z najtemnejších kapitol našich dejín. Udomácnený antisemitizmus pripravil priestor na postupné systematické okliešťovanie základných občianskych a ľudských práv, ktoré vyvrcholilo podieľaním sa na krvavom holokauste. Presne pred 80 rokmi, 3. septembra 1940, prebral úlohu pozbaviť Židov majetku a ich práv samotný štát. Pred 80 rokmi už nebolo návratu z cesty k slovenskej židovskej tragédii.
Mgr. Gabriela Kováčová
Zdroje:
HRADSKÁ, Katarína – KAMENEC, Ivan a kol. Slovenská republika 1939-1945. Bratislava: VEDA, 2015. 480 s.
GRONSKÝ, Ján. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa I. 1914-1945. Praha: Karolinum, 2005. 584 s.
KAMENEC, Ivan. Slovenský štát v obrazoch. Praha: Ottovo Nakladatelství, 2008. 248 s.
FIAMOVÁ, Martina. Protižidovské zákonodarstvo na Slovensku a v Európe. Bratislava: ÚPN, 2014. 412 s.