Ako deti sme si bežne prerozprávavali navzájom ukážky z filmov s českým dabingom. Ani sme neregistrovali, v pohode sme odpovedali, keď sa niekto s nami dal do reči po česky a keď sme čítali, ani sme neregistrovali, či je to po slovensky alebo po česky. Keďže sme mali kamarátov Rómov, od detstva sme reagovali na otázky typu So keres? Kaj džas? I teraz kladne niečo zhodnotím slovom mištes.
Takisto od detstva ma nezmätie ani veta: Hol van a pokladňa? či oslovenie fiam alebo barátom. Maďarčinu som sa začal samoučiť, keď som chcel rozumieť maďarskej televízii za socializmu, lebo sa mi zdala lepšia (azda aj preto, že som nerozumel). Prebral som 16 lekcií, kým nám zo strechy ktosi ukradol maďarskú anténu. Aj také bolo moje detstvo a adolescencia v Košiciach.
Teraz spomínajúc na ono obdobie a chodiac okolo metrových kríkov sa čudujem, ako sme v nich dokázali mať bunkre, do ktorých sa vošla celá partia, prípadne aj dve, ale museli byť spriatelené. V bunkroch sme sa skrývali aj pred rodinnými príslušníkmi. Najmä, vo večerných hodinách, keď sa kukučkové hodiny (o)blokov otvárali s pokrikmi typu: „Milan, domov!“ Tie boli následne rytmizované a gradované: „Čo som povedala! Koľkokrát ťa mám volať?! Mám tam prísť!? Nepraj si ma!!!…“ Z bunkra sme s prehľadom odkrikovali najprijateľnejší overený časový limit: „Už len 5 minút, mami!“ Medzitým sa zotmelo. Jedinou reálnou hrozbou bolo, že ak na druhý deň príde chlapec od susedov po mňa, aby som šiel na dvor, mama ma výnimočne nepustí.
Dvor bol náš. Dobyli sme si ho, kým bol pre nás iba pieskoviskom. Povinnou výzbrojou boli: vedierko, lopatka, hrabličky a zbierka formičiek. (Pedanti si nosili aj sitko.) Na pieskovisku panovala symbióza hradov s koláčikmi, keďže oboje pozostávali z tej istej ingrediencie. Makali sme aj v daždi. Vtedy sa testovala odolnosť priehrad…
Z pieskoviska naše výboje expandovali, dostávajúc formu skrývačiek a chytačiek, do širšieho okolia, niekedy až na tzv. druhý dvor, ktorý však už nebol náš rajón. Mali tam také isté pieskovisko, rovnaké preliezky a iné dievčatá. Najmä kvôli ním sme vykazovali činnosť na preliezkách. Veľa dnešných politikov a manažérov už vtedy podliezalo i vyvyšovalo sa. Preliezky totiž svojím uspôsobením umožňovali frajerinu.
I z takej formy detského kútika sme však vyrástli. Predvádzanie sa potrebovalo iný level. Preliezky sa stali pre nás, násťročných, prvoplánovými a trápnymi, prenechávali sme ich drobcom. My sme sa zgrupovali okolo pozoruhodných útvarov zvaných prašiaky. Poslúžili nám ako bránky či gymnastické náradie. Fajne sa na nich aj sedelo a kto sa vyskytoval pri nich, bol in a bol v partii.
Ešte že sa nájdu umelci, ktorí nám to pripomínajú. Dušan Záhoranský (1972) prašiaky povýšil v Košiciach na pamätník. Sídliskového domova. Lebo takmer každý na nich nielen prášil, ale sa aj socializoval, alebo mal (či ešte má) aspoň jeden v zornom poli svojho výhľadu. Na rohu Kuzmányho ulice č. 27 (neďaleko OC Lipa), je domov vyobrazený vo viacerých jazykoch, v akých hovorili naši kamaráti z dvora (maďarsky, slovensky, jidiš,…). Stačí sa pozrieť, ako sa tento prašiak mení z rôznych uhlov pohľadu a objavíte nápisy. Jeden z pohľadov ponúka aj večerné osvetlenie. Prvýkrát ho zapojili počas festivalu Biela noc v roku 2012. Vďaka tejto inštalácii máme odvtedy Bielu noc každú noc a spomienku na pestré detstvo.
Milan Kolcun
Foto: Milan Kolcun