Téma holokaustu je aj 76 rokov od konca vojny stále veľmi diskutovanou a bolestivou témou, na ktorú by sa nemalo nikdy zabudnúť. Napriek enormným snahám historikov, etnológov a ďalších vedcov z rôznych oblastí, ktorých spojila túžba vypátrať skutočné osudy ľudí dotknutých holokaustom, stále sa nám nedarí objasniť všetky skutočnosti daných udalostí. História ukrýva mnoho tajomstiev a nevysvetlených činov, ktoré sú často krát zneužívané na mylné propagandy a rôzne konšpiračné teórie aj dnes.
Verejnosť na Slovensku má vo zvyku schovávať vlastné dejiny za rozhodnutia a nátlak iných, mocnejších krajín. Môžeme sledovať prekrúcanie dejín, či už kvôli snahe uľaviť vlastnému svedomiu alebo je verejnosť len obeťou nevedomosti či snahy o vymazanie účasti Slovákov na holokauste. Nech už sú pohnútky popieračov holokaustu a zástancov vtedajšej vlády a režimu akékoľvek, faktom zostáva, že Slovenský štát sa aktívne na holokauste zúčastňoval.
Celý svet sa snaží na hrôzy II. svetovej vojny pamätať a pripomínať si ich, aby ďalšie generácie nedopustili podobné udalosti. Každoročne sa uskutočňuje množstvo spomienkových akcií a neustále vznikajú nové projekty, ktoré sa venujú holokaustu, preživším, vysvetleniu ideológie, ktorá spustila vlnu neuveriteľných udalostí, ktoré vháňajú ľuďom slzy do očí dodnes. A to je dobre. Mali by sme spomínať, mali by sme preživších a očitých svedkov, ktorých je čím ďalej menej, počúvať, mali by sme tieto svedectvá zaznamenávať. Aby sa nestalo, že čas všetko odfúkne a spomienky zjemnejú a okrešú sa. Aby sa nestalo, že história sa upraví, prepíše, ospravedlní. Nesmieme dopustiť, aby ďalšie generácie nepoznali pojmy Židovský kódex, holokaust, koncentračný tábor či deportácia. Holokaust vzal životy miliónom ľudí. Boli to ľudia ako ja, moja mama, moja dcéra či sused, kolega alebo učiteľka v škole či môj lekár. Nedovoľme, aby sa zabudlo, nesmie sa zabudnúť ani na jediné meno.
Práve dátum 9. september v sebe nesie posolstvo nádeje a stal sa Dňom obetí holokaustu a rasového násilia. V tento deň sa na celom svete konajú spomienkové akcie a obetiam holokaustu sa prejavuje zaslúžená pieta a úcta. Slovensko si týchto ľudí uctilo aj prostredníctvom odbornej konferencie Holokaust na Slovensku (1938-1945): Príčiny, priebeh, dôsledky. Konferenciu organizovalo Dokumentačné stredisko holokaustu pri príležitosti 80. výročia vydania tzv. Židovského kódexu, a to presne 9. septembra 1941. Poprední vedci prezentovali výsledky svojich výskumov prostredníctvom online prenosu, ktorý bol voľne prístupný aj laickej verejnosti.
,,Nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex, bolo najrozsiahlejšou právnou normou ľudáckej Slovenskej republiky. Kódex obsahoval celkovo 270 paragrafov. To potvrdzuje, akú váhu prikladal ľudácky režim prenasledovaniu Židov. Ľudáci v Kódexe zhrnuli dovtedajšiu protižidovskú legislatívu na Slovensku, no nariadenie obsahovalo aj nové prvky, predovšetkým novú definíciu pojmu “Žid” na rasovom základe. Kódex zavádzal aj pojem “židovský miešanec”, nariadil Židom nosiť označenie na odeve, zakázal im uzatvárať manželstvá s Nežidmi a mnoho iných vecí. Propaganda ľudáckeho režimu označovala tzv. Židovský kódex za prísnejšiu protižidovskú právnu normu, akou boli obdobné normy v nacistickom Nemecku. V dôsledku tvrdej antisemitskej politiky a uplatňovania tzv. Židovského kódexu bola väčšina Židov na Slovensku na konci roku 1941 bez obživy. Východisko z tejto situácie hľadal ľudácky režim v deportáciách Židov na územie pod kontrolou nacistického Nemecka. Transporty vyvážajúce židovské obyvateľstvo do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz a do táborov v Lublinskej oblasti začal režim HSĽS vypravovať v marci 1942. Do 20. októbra 1942 v nich vyviezli 57 628 Židov. Absolútna väčšina z nich zahynula. Ďalšia vlna deportácií Židov začala v septembri 1944, počas okupácie Slovenska jednotkami nacistického Nemecka. Trvala do 31. marca 1945. Sprevádzalo ju masové vraždenie obetí priamo na slovenskom území.“
Konferenciu otvoril príhovorom Richard Duda, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR. Ivan Kamenec sa vo svojom príspevku venoval Židovskému kódexu a jeho význame pri procese holokaustu. Antisemitskú ideológiu, ktorá vyústila do hmatateľnej antisemitskej politiky priblížil a bližšie vysvetlil Eduard Nižňanský. Rečník vysvetlil, že tzv. Židovský kódex nebol novým zákonom, ktorý začal platiť v septembri 1941. Bolo to v podstate iba spojenie a radikalizovanie už platných noriem a predpisov.
Martina Fiamová sa venovala protižidovským právnym normám, ktoré mali za následok postihovanie Židov v hospodárskej oblasti, a zároveň Židov v slobodných povolaniach. Vysvetlila, ako tieto normy postupne úplne znemožnili vykonávať povolanie sudcom, právnikom, lekárom, lekárnikom židovského pôvodu. Po krátkej diskusii a prestávke sa slova ujal Ján Hlavinka, ktorý vyobrazil Akciu Reinhardt. Šlo o deportácie Židov zo Slovenska v roku 1942, kedy bolo z nášho územia deportovaných 57 628 Židov, z toho až 39 899 z nich putovalo do Lublinskej oblasti, kde ich čakala takmer istá smrť.
V ďalšom príspevku priblížil Martin Posch pôsobenie Židov v československom odboji. Výsledky výskumu, ktoré predložil jasne dokazujú, že Židia tvorili dosť podstatnú časť československej armády a mali významné postavenie a zásluhy aj v rámci odboja. A nešlo pritom len o mužov židovského pôvodu, ale taktiež sa odboja aktívne zúčastňovali aj židovské ženy.
Nasledovala krátka diskusia, po ktorej svoj príspevok predstavila Medeline Vadkerty. Rečníčka sa vo svojom výskume venuje skúmaniu žiadostí o prezidentské výnimky, ktoré mohol prezident Tiso udeľovať. Poslucháčom priblížila jeden z mnohých príbehov žiadosti, ktorej nebolo vyhovené. Na holokaust sa prednášajúci snažili pozerať prostredníctvom svojich príspevkov z rôznych uhlov. Peter Salner priblížil priebeh udalostí cez optiku obetí a Monika Vrzgulová sa na holokaust zas dívala optikou pamäti majoritného obyvateľstva.
Všetky príspevky konferencie poukázali na fakt, že to bol Slovenský štát, kto inštitucionalizoval a inštrumentalizoval antisemitskú ideológiu. Inak povedané, bez Slovenského štátu a zákonov, ktoré boli prijaté, by holokaust na Slovensku nebol možný. Aspoň nie v podobe, v akej prebehol. Priebeh holokaustu na Slovensku nebol určený Norimberskými zákonmi či prijatím tzv. Židovského kódexu. Slovenský štát postupne pripravoval majoritné obyvateľstvo na to, že Židia nebudú viac považovaní za ľudí. Šlo o vedomú a systematickú prípravu na riešenie židovskej otázky dávno pred septembrom 1941. Slovenský štát teda nebol ,,zahnaný do kúta“ pri riešení židovskej otázky, naopak, aktívne sa na tvorení tejto ideologickej antisemitskej politiky zúčastňoval a bol spolupáchateľom, nielen obeťou nacistického režimu.
História sa zmeniť nedá, no tým, že budeme zatvárať oči pred našou vlastnou minulosťou alebo sa ju budeme snažiť popierať či prepísať, svoj podiel viny nezmažeme. Všetky hriechy minulosti neboli potrestané a práve preto nesmú byť zabudnuté.
Tým, že budeme našim deťom rozprávať o minulosti, že im vysvetlíme, čo sa stalo, ako a prečo, ukážeme im, ako sa dajú ľudia zmanipulovať, môžeme zabezpečiť, že sa história nezopakuje.
Vedúce osobnosti z celého sveta sa snažia o udržanie a pripomínanie si pamiatky obetí holokaustu a rasového násilia. Aj v tomto duchu sa ponesie stretnutie hlavy katolíckej cirkvi, pápeža Františka so zástupcami Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, ktoré sa uskutoční 13. septembra na Rybnom námestí v Bratislave pri pamätníku obetí holokaustu.
Radka Vargová
Zdroje:
https://www.facebook.com/DSH.Bratislava
Titulná fotografia – Foto: Múzeum holokaustu v Seredi