Japonský diplomat Čiune Sugihara (1900 – 1986) pôsobil ako generálny konzul v Prahe v rokoch 1941 až 1942. Nikto vtedy netušil, že je v prítomnosti človeka, ktorému sa podarilo zachrániť šesťtisíc ľudských životov. Hrdina, spravodlivý medzi národmi, o svojej obetavosti mlčal, a tak sa svet o jeho mimoriadnom čine dozvedel až o tridsať rokov neskôr z pier zachránených.
Na začiatku stálo svedomie
V roku 1939 bol diplomat Čiune Sugihara japonskou vládou poverený otvoriť konzulát v Litve a sledovať vývoj sovietskych a nemeckých vojenských plánov. Len o pol roka neskôr po jeho príchode do krajiny, padla Litva do rúk Sovietskeho zväzu a všetky konzuláty sa na základe rozkazu mali zatvoriť. Práve v tomto čase však do Litvy prúdili davy Židov unikajúce z nacistami obsadených krajín, predovšetkým z Poľska.
Ich plánom bolo nájsť záchranu v holandských kolóniách na ostrovoch Curaçao a Surinam (vtedy Holandská Guyana), ktoré od migrantov nevyžadovali vstupné víza. Problémom bolo, že ich úniková cesta prechádzala Sovietskym zväzom. Ten povolil prechod svojim územím iba za predpokladu, že Židia budú mať už vopred udelené japonské víza, keďže na holandské ostrovy mali pokračovať práve z Japonska. Ich celý plán teda nakoniec závisel od jediného človeka a ním bol Čiune Sugihara.
Tento japonský diplomat však nemal povolenie vydávať víza bez súhlasu Ministerstva zahraničných vecí v Tokyu. Pohnutý zúfalými prosbami trikrát kontaktoval svojich nadriadených, no všetky jeho žiadosti o udelenie súhlasu boli zamietnuté. Čiune Sugihara si bol vedomý, že z nerešpektovania rozhodnutia Ministerstva mohli vyplývať vážne dôsledky nielen pre neho, ale pre celú jeho rodinu. Japonsko bolo koniec-koncov nemeckým spojencom. Napriek tomu sa Čiune so svojou manželkou Yukiko zhodli – víza sa vydajú.
Čas sa krátil, dátum povinného zatvorenia všetkých zahraničných zastupiteľstiev sa blížil. Navzdory tomu sa mu však podarilo vydať niekoľko stoviek až tisíc víz. Podľa dostupných zdrojov Čiune Sugihara podpisoval dokumenty naozaj do poslednej chvíle – dokonca aj po nástupe do vlaku, v ktorom mal 1. septembra 1940 opustiť Litvu. S poslednými papiermi podanými cez okno vlaku, Sugihara odovzdal jednému zo Židov, ktorí od neho záviseli a nasledovali na stanicu, aj konzulárnu vízovú pečiatku. Vďaka tomu si mohli sfalšovať ešte mnohé ďalšie víza, ktoré im zachránili život. Holokaust tak jeho zásluhou prežilo najmenej šesťtisíc Židov.
Na konci skromnosť
Čiune Sugihara riskoval svoju kariéru, živobytie a svoju budúcnosť, no on sa rozhodol postaviť hodnotu ľudského života oveľa vyššie. Tento nezištný čin viedol k zachráne druhého najvyššieho počtu Židov pred nacistami, ale aj k postupnej diskreditácii tohto japonského diplomata, ktorá v roku 1945 vyvrcholila jeho prepustením zo služby.
Po vojne Sugihara nikdy o svojej pomoci nerozprával a až do roku 1969 o nej verejnosť ani nevedela. Práve v tomto roku sa ho však podarilo nájsť a skontaktovať jednému zo zachránených Židov, Jehošuovi Nišri. Krátko na to sa prihlásili stovky a stovky ďalších, ktorí dosvedčili jeho zásluhy a odvahu pri ich záchrane. Svetové pamätné stredisko holokaustu (Jad Vašem) sa preto rozhodlo Čiune Sugiharu vyznamenať najvyšším ocenením – bol vymenovaný spravodlivým medzi národmi.
Na otázku prečo sa rozhodol konať v rozpore s nariadeniami vlády a nelegálne vydať tranzitné víza, odpovedal: ,,Boli to ľudia a potrebovali pomoc.” Sugihara bol veriacim kresťanom, čo sa tiež prejavilo, keď dodal, že by mohol neuposlúchnuť vládu, ale nikdy nie Boha.
Čiune Sugihara zomrel 31. júla 1986. O jeho živote boli natočené dve snímky – dokument Sugihara Čiune (Persona Non Grata) z roku 2015 a krátkometrážny film Sugihara Survivors: Jewish and Japanese, Past and Future z roku 2017.
Mgr. Andrea Sotáková
Zdroje:
Jewish Virtual Library. https://www.jewishvirtuallibrary.org.
Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center. https://www.yadvashem.org.
Holocaust Encyclopedia. https://encyclopedia.ushmm.org.
The Japan Times. https://www.japantimes.co.jp.