Kumánski vodcovia, žijúci v Uhorsku videli, že pod nátlakom pápeža kráľ Ladislav pristúpil na ústupky a začal voči nim robiť opatrenia. Svätá stolica sa snažila tlačiť na panovníka, aby pokresťančil Kumánov a zmenil ich divoký kočovný spôsob života. Kumáni pochopili, že sa nezmenia tak zásadne, ako sa to od nich očakáva, a že je len otázkou času, kedy proti nim kráľ Ladislav vojensky zasiahne a začne presadzovať ich zmenu života násilne, preto sa rozhodli, že odídu z kráľovstva.
Začiatkom jesene 1280 začali opúšťať svoje tábory, vydali sa smerom do Valašska, prekročili južné Karpaty a smerovali na východ k rieke Dunaj. Kumáni sa medzičasom stali silnou posilou pre uhorskú armádu a početným etnikom, zdrojom ľudí pre kráľovstvo, preto sa kráľ Ladislav rozhodol vydať za nimi a prinútiť ich k návratu. Koncom novembra ich dostihol pri dolnom Dunaji, kde sa proti sebe obe vojská postavili. Ladislav mal veľkú prevahu a Kumáni, kryjúci svoje rodiny, boli v nevýhodnom postavení. V boji ich kráľovské vojsko porazilo a časť z nich donútilo k návratu do Uhorska. Vďaka obetavosti ich bojovníkov sa niektorým Kumánom podarilo ujsť na východ. Pod svoju ochranu ich prijal kumánsky vodca Oldamir, ktorý sa postavil do ich čela: „…keď Oldamir so všetkými generáciami kumánskych rodov proti nám zanietený, spôsobom neverného a pyšného povstal, chcel od nás a zo svojho podriadenia Uhorskému kráľovstvu odísť…“. Oldamir nemal v úmysle vyslobodiť ostatných Kumánov z Uhorska, rozmnožil svoje rady a bol si vedomý toho, že v Uhorsku sa k nemu pridajú ďalší Kumáni, preto sa rozhodol, že rozšíri svoje územia na úkor Uhorska a pod zámienkou vyslobodenia Kumánov vpadol na východnú hranicu krajiny. Kráľ Ladislav proti nemu zorganizoval vojenskú výpravu.
Bitka pri jazere Hód
Po tom, čo kráľ zhromaždil armádu, v októbri 1282 pritiahol k mestu Szeged, kde rozložil svoj tábor. Do kráľovského tábora prichádzali oddiely zo západnej časti kráľovstva. Krátko na to (pred 21. októbrom 1282) sa postavilo kráľovské vojsko proti Kumánom neďaleko mesta Szeged, pri jazere Hód (v preklade Bobrie jazero; na rieke Tisa).
V čele kráľovského vojska stál Benediktov príbuzný, mladý Omodej z rodu Aba: „…keď sa spoločenstvo Kumánov obrátilo k nevernosti a vniklo (do kráľovstva) proti samému kráľovi, postavili sa cudzí barbari so všetkou svojou silou (proti nám). Náš kráľovský majestát sa spoliehal na samého…Omodeja, aby na poctu Božieho milosrdenstva predložil nám slávne víťazstvo, mal povinnosť zničiť barbarov zdivočených v mysli. (Omodej) z nich najviac pozabíjal, a hnal ich za hranice kráľovstva, kam utekali, a ktoré prekročili, aby sa zachránili…“. Kráľ zdôraznil, že sa spoliehal na schopnosti magistra Omodeja, v rukách ktorého bol osud kráľovstva. Velenie predvoja zveril svojim osvedčeným veliteľom Rolandovi, vojvodovi Transylvánie, a jeho bratovi, magistrovi Štefanovi z rodu Borša.
Magister Benedikt bol medzi kráľovskými rytiermi a vďaka príbuzenskému vzťahu s Omodejom zrejme aj v jeho osobnom oddiely: „..v boji tento Benedikt ako udatný muž, za našu česť a obranu kresťanstva…mocne bojoval, kde dokonca sám medzi inými vynikal a bol ranený…“. V prvej línii zaútočila povestná uhorská rytierska jazda, ktorej velil vojvoda Roland z rodu Borša. Uhorská armáda, pozostávajúca z ťažkej jazdy a pešiakov, bola oproti rýchlym a početnejším Kumánom v nevýhode, na svojich koňoch boli rýchli a flexibilní, preto sa uhorskí rytieri spoliehali na ničivý útok ťažkoodenej jazdy. Kumáni boli v presile, chceli nepriateľa obísť a ostreľovať lukmi, preto zaútočili ako prví: „..keď sa proti nášmu majestátu zhromaždili Kumáni a s veľkým odhodlaním sa nám postavili, my s naším menším vojskom sme osobne prišli týchto Kumánov poraziť, podmaniť si ich a skrotiť…“.
Priebeh bitky opísal stredoveký kronikár: „…kumánsky vojvoda Oldamir zhromaždil spomedzi Kumánov pri jazere Hód vojsko, a s nepriateľským úmyslom vpadol do Uhorska v snahe podrobiť ho svojej moci. Proti nemu šiel do boja kráľ Ladislav, aby ako udatný Jozue bojoval za svoj národ a krajinu. Z jeho vojska sa chrabrý Roland, syn Tomáša (z rodu Borša) odvážne s kopijou vyrútil na Kumánov a mnohých obdivuhodne prebodol a skolil. Keď sa potom medzi bojujúcimi stranami rozpútal urputný boj, pred tvárou pohanov sa z Božej láskavosti strhol náhle a nečakane obrovský lejak. Nepriatelia sa v bitke spoliehali na luky a šípy, no vzhľadom na hustý dážď zmenili sa podľa slov Proroka na hnoj zeme. A tak kráľ Ladislav dosiahol s pomocou Božou víťazstvo.“
Kumáni atakovali svojho nepriateľa masívnou streľbou z lukov, no ich efektivitu zmiernil dážď. Napriek tomu, početná prevaha a zdatnosť Kumánov v streľbe z lukov priamo zo sedla svojho koňa aj na malú vzdialenosť spôsobili uhorským rytierom množstvo zranení a v mnohých prípadoch aj smrť: „…zranenia bána Lotharda (z rodu Gutkeled), ktoré utrpel vo vojne proti Kumánom, počas ktorej bol tento bán Lothard zasiahnutý šípom do ľavého chodidla, a akýsi jeho brat Dominik v boji zahynul…“.
Napriek prevahe Kumánov uhorskí rytieri na čele s Omodejom zvíťazili: „…s Božou pomocou sme dosiahli proti Oldamirovi lesk víťazstva, keď viac z jeho (bojovníkov) padlo do zajatia a bolo usmrtených, a samotný Oldamir bol z nášho kráľovstva vyhnaný…“. Magister Benedikt patril medzi rytierov, ktorí vynikli v boji, a počas boja utrpel zranenie, preto predstúpil pred kráľa a požiadal ho o odmenu za jeho vernosť a odvahu v boji. Kráľ Ladislav „…rozvážiac jeho zásluhy a poslušné nasledovanie (počas vojny)…“ sa rozhodol Benediktovi udeliť donáciu na „…akúsi zem, patriacu k hradu Šariš, nazývanú Kojatice…“.
Dedičstvo
V roku 1285 vpadli do Uhorského kráľovstva Tatári. Obávaní bojovníci plienili aj Šariš a Abov. Počas tohto búrlivého obdobia zomreli Comes Merše i jeho svokor Comes Bodon, príčina ich smrti nie je známa. Benediktova matka, vdova po Meršem („…domine relicte committis Merse…“), si uplatnila nárok na dedičstvo po svojom otcovi Comesovi Bodonovi. Jej brat Dionýz jej vydelil majetok Víťaz, ktorý na juhozápade susedil s majetkami jej nebohého manžela Meršeho. Privilégium nechal spísať jej príbuzný Omodej z rodu Aba, podľa znenia ktorého nadobudla „…akúsi jej dedičnú zem alebo majetok, nazývaný Víťaz, so súhlasom susedov…do večného vlastníctva…“. Novozískaný majetok siahal na západe od pohoria Branisko a jeho východná hranica až k hraniciam dediny Chmiňany.
Meršeho predčasná smrť prenechala všetky starosti o rodové majetky, ako aj starostlivosť o celú rodinu na Benediktových pleciach. Benedikt nadobudnutím bojových skúseností počas vojny s Kumánmi i Tatármi dozrel na svetaskúseného muža. Na jeho pôsobenie na kráľovskom dvore poukazuje aj titul magister, ktorý používal pred menom („…magister Benedictus filius comiti Merse…“). Benediktov otec Merše mal sídelnú kúriu vo Svinii, kde žil so svojou rodinou. Keďže Benedikt bol jeho jediný mužský dedič zostal žiť v otcovej kúrii. Niekedy v druhej polovici 80. rokov sa oženil. Jeho nastávajúcou sa stala šľachtičná Klára. V polovici 90. rokov 13. storočia sa im narodili dvaja synovia Mikuláš a Peter. Dali im mená podľa vlastného výberu, aké sa im páčili a boli v móde. Neskôr sa im narodil tretí syn, ktorému dali meno podľa starých uhorských zvykov po Benediktovom otcovi, Merše. S istým časovým odstupom sa im narodil aj najmladší syn, ktorému dali meno Dominik a dcéra Jitka.
Magister Benedikt sa okrem svojich päť detí postaral aj o výber ženíchov pre svoje sestry, keďže jeho otec to kvôli predčasnej smrti nestihol. Ako prvú zo sestier vydal Katlen. Sobášom sestry získal spojenectvo so svojim východným susedom Mikulášom, nazývaným Rohatý, z Močidlian (dnes miestna časť obce Jarovnice). Druhú sestru, Margarétu, vydal za Jakuba, nazývaného Poliak, vlastníka Sokoloviec (dnes obec Šarišské Sokolovce). Gemu vydal za šľachtica Šimona, syna Demetra z rodu Tekule. Rod Tekule patril k najstarším a najpočetnejším rodom v Šariši, čím si Benedikt upevnil postavenie v comitate. Štvrtú sestru Sebu vydal za Jána, nazývaného Udatný z Kapušian a najmladšiu Elenu vydal za Jána, nazývaného Tompa z Kožuchova v Zemplíne. Magister Benedikt si vďaka svadbám svojich sestier vytvoril sieť rodinných zväzkov v Šariši a Zemplíne, čo posilnilo jeho spoločenské postavenie v regióne. Hľadal pre svoje sestry o niečo menej zámožných partnerov, aby sa oni dostali do jeho služieb a nie naopak.
Benediktov život bol veľmi pestrý na spoločenské udalosti. Organizovanie krstín, svadieb, poľovačiek a iných podujatí bolo veľmi nákladné, no umožňovali mu to finančné prostriedky, ktoré mu plynuli predovšetkým z mýtnej stanice v Novej Vsi (dnes obec Chminianská Nová Ves) a z jeho majetkov.
Výstavba hradu Svinia
Nebezpečná situácia, do ktorej sa dostala šľachta po vpáde Tatárov do Šarišského comitatu v roku 1285 ju donútila konať. Šľachta pochopila, že na kráľovu ochranu sa nemôže spoliehať, preto aj Benedikt, aby ochránil svoju rodinu a rodinné bohatstvo, začal s výstavbou pevnosti na pozdĺžnom vápencovom brale (dnes nazývaný Zámočisko), na úpätí skál nad kaňonom (dnes Lačnovský kaňon pri dedine Lipovce). Benediktov hrad sa po prvý krát spomínal až v roku 1311, kedy „…Ján, syn Omodeja, niekdajšieho palatína, neverného kráľovi, ktorí hrad (nachádzajúci sa pri obci Lipovce) a ich majetok Svinia, so všetkými majetkami a dedinami, ktoré k nemu patrili im (Meršeovcom) odobral…“ („…castrum et possessionum ipsorum Scienniefalua…“). Zo znenia dokumentu vysvitá, že hrad získal názov podľa panstva Svinia, napriek tomu, že názov nie je doslovne uvedený. Výstavbu hradu Benedikt financoval hlavne z príjmov z mýtnej stanice. Murári na južnom okraji vystavali obrannú, niekoľkopodlažnú valcovú vežu. Severne od nej, na vyvýšenine, vystavali hlavný palác, ku ktorému pribudovali kaplnku. Vežu s palácom prepájala cestička po rozšírenej ochozi hraného múra. Na nádvorí sa nachádzali drevené hospodárske budovy. Areál hradu bol obohnaný hradbou z juhovýchodnej strany. Zo západu hrad chránili strmé nedostupné skaliská kaňonu. Benedikt nechal hrad vystavať takmer 18 km od svojho sídla vo Svinnej, ďaleko od centra panstva i obchodnej cesty, vedúcej cez jeho majetky. Zámerom výstavby bolo ochrániť rodinu v prípade nebezpečenstva.
Magister Benedikt v službách kráľa Ondreja
Kráľ Ladislav v roku 1286 odvolal z úradu palatína nebezpečného Mikuláša z Kőszegu.Hneď potom vytiahol s vojskom proti magnátovi Jánovi z Kőszegu. Po neúspešnom pokuse postaviť sa kráľovskej armáde, sa stiahol na svoj hrad Svätého Víta. V zúfalej situácii sa spojil s niekdajším transylvánskym vojvodom Opurom z rodu Péc. Situáciu využil rakúsky vojvoda Albrecht, ktorý so svojimi rakúsko-štajerskými oddielmi dobyl Bratislavu, Trnavu, hrad Šaštín, Svätý Jur a Pezinok. Aby kráľ situáciu upokojil, v roku 1287 zveril úrad palatína Jánovi z Kőszegu a Mikuláša vymenoval za bána Slavónie. Kráľ Ladislav postupne strácal dôveru svojich stúpencov. V krajine sa rozširovali reči, že proti barónom, s ktorými si nevedel dať rady, pozval do kráľovstva Tatárov, čo poburovalo predovšetkým severské rody. V roku 1289 kráľ zorganizoval výpravu proti spurným magnátom, členom rodu Borša, Omodejovi z rodu Aba, magistrovi Jurajovi zo Šimonovho rodu, členom rodov Kaplon a Ratold. Magnáti sa rozhodli postupujúce kráľovské vojsko zastaviť tak, že mu odtnú hlavu. 10. júla 1290 došlo k vražde kráľa Ladislava. Bohatí magnáti využili na atentát na kráľa nahnevaných Kumánov, ktorí neprehrýzli kráľove zákroky v minulosti voči nim. Vo vojenskom tábore, pod hradom Körösszeg, traja Kumáni napadli a zavraždili kráľa. Objednávateľom vraždy bol magnát Jakub z rodu Borša, ktorý sa po kráľovej smrti zo strachu ukryl na svojom hrade Sólyomkő.
Za nového kráľa bol korunovaný Ondrej III., ktorý svoju pozornosť zameral proti Rakúšanom, ktorí stále držali časť severozápadného Uhorska. Hlavným velením vojenskej výpravy do Rakúska boli poverení Abrahám, nazývaný Červený z Hlohovca a Matúš z rodu Čák. Po víťazstve pri Trnave uhorské vojsko obľahlo Šaštín a druhá časť armády Bratislavský hrad. Po neúspešnom obliehaní vojsko pod velením Matúša prešlo cez Dunaj a obľahlo Viedeň: „…v časoch, kedy pán kráľ obľahol podhradie najslávnejšieho rakúskeho mesta, totiž pod Viedenským hradom, ohňom ho vypálil, na tom mieste bojovalo vo veľkom počte Nemcov a Švábov proti zbraniam vojska tohto pána kráľa. Veľa zhromaždených lukostrelcov bolo na hlavu porazených a hanebne utiekli, pán kráľ dosiahol slávne víťazstvo…“. Dobýjania Viedenského hradu sa zúčastnil aj magister Benedikt: „…magister Benedikt v Rakúsku, vo vojne proti Nemcom prelieval krv…“.
Po uzavretí tzv. Hainburského mieru 26. augusta 1291 rakúski vojaci opustili Trnavu i Bratislavu.
V tom čase zomrel Albrechtov otec, rímsko-nemecký kráľ, Rudolf. Albrecht očakával, že po otcovi nastúpi na trón, no nebol medzi nemeckou šľachtou obľúbený. Namiesto neho nemeckí kurfirsti zvolili za rímsko-nemeckého kráľa Adolfa Nassauského. Aby Albrecht získal silného spojenca, v roku 1296 vydal svoju dcéru Agnesu za uhorského kráľa Ondreja III., čím sa zlepšili ich vzájomné vzťahy. Nespokojnosť nemeckej šľachty s Adolfovou vládou dospela v roku 1298 k jeho zosadeniu z trónu, no zostali mu zvyšky verných, a tak si Albrecht musel trón vybojovať.
Uhorský kráľ Ondrej poslal Albrechtovi na pomoc vojsko pod velením magistra Demetera, v tom čase comesa Zvolenského comitatu. Výpravy sa zúčastnil aj magister Benedikt. Vojenské ťaženie sa začalo v druhej polovici júna. Vojsko postupovalo vyše 900 kilometrov nemeckou krajinou až takmer k francúzskym hraniciam, k mestu Worms. Hovoril o tom kráľ Ondrej: „…v časoch, v ktorých sme vyslali nášho drahého a verného magistra Demetra, comesa zo Zvolena, na výpravu pána Albrechta, kráľa Rimanov…v tom čase vojvodu Rakúska a Štajerska, (ktorú viedol) proti Adolfovi, niekdajšiemu kráľovi Rimanov…“. Albrechtove vojsko sa stretlo s Adolfovým 2. júla 1298 na vyvýšenom mieste, nazývanom Hasenbühl, neďaleko mesta Göllheim. Český kronikár uviedol: „…bola tu veľká bitka, ktorá trvala pol letného dňa…“. O odvážnom počínaní si uhorských vojakov nám opäť hovorí kráľ Ondrej: „…pritiahli sme s týmto magistrom Demeterom blízko rieky Rýn, na bojovom poli proti samému kráľovi Adolfovi, neobyčajnou svojou statočnosťou mužne bojovali, nebezpečenstva hroziacej smrti sa nebáli keď prelievali krv na našu chválu, milosť a zobrali na seba bremeno služby. Na tom mieste sa usilovali chytiť kráľa, a keď tak urobili, nemilosrdne ho zahubili. Samotný pán Albrecht, pán kráľ Rimanov, náš najdrahší otec, dosiahol slávne víťazstvo.“
Magister Benedikt udatne bojoval ako skúsený rytier pod hlavným velením magistra Demetera a počas boja bol „…magister Benedikt v boji ranený…“. Bitka bola veľmi zdĺhavá, trvala pol dňa a jej výsledkom bola Adolfova smrť a víťazstvo kráľa Albrechta.
V čase neustálych vojen medzi Uhorským kráľovstvom a Rakúskom v severovýchodnom Uhorsku nebezpečne narastala moc palatína Omodeja, ktorého majetky susedili s majetkami Benedikta. Keďže Benedikt bol Omodejovým príbuzným, využil túto skutočnosť, a v čase, keď sa obaja nachádzali u svojho priateľa magistra Juraja v Sóváre, požiadal ho, aby mu potvrdil vlastnícke práva na majetok Kojatice. Omodej sa rozhodol svojmu pokrvnému príbuznému „veľkoryso“ vyhovieť: „…všimli sme si záslužné činy, poslušnosť a oddanosť a (vojenské) zásluhy magistra Benedikta, syna Meršeho, nášho pokrvného príbuzného, ktorý sa s nami svojimi mnohými odvážnymi činmi, podriadený (kráľovi) a pre česť kráľovského majestátu, (zúčastňoval) v bitkách proti vnútorným a vonkajším nepriateľom, keď verne a s veľkým zápalom prelieval krv. Chválime a ctíme si ho, a všímali sme si…jeho chvályhodné činy z bitiek…(a za tie) akýsi náš majetok, nazývaný Kojatice, ktorý nám bol s kráľovým dovolením udelený…z rozhodnutia rady našich všetkých pokrvných príbuzných a našich priateľov (tomuto magistrovi Benediktovi) dávame a zverujeme na veky…“. Palatín uznal Benediktove vlastnícke práva na majetok Kojatice, no v privilégiu to uviedol tak, akoby on sám daroval Benediktovi Kojatice, zo svojich vlastných majetkov. Omodejova sebaistota a povýšenosť, ktorú je z textu listiny cítiť bola dôvodom, prečo si Benedikt pýtal „povolenie“ k užívaniu majetku Kojatice, napriek tomu, že vlastnil privilégium kráľa Ladislava z roku 1282 na tento majetok, ktorého bol sám donatárom. Súkromný znak Omodeja na privilégiu pre člena Meršeho rodu, ako aj samotné privilégium a ním vyjadrené „povolenie“ k užívaniu a darovanie majetku boli vyjadrením nadradenosti Abovcov nad Meršeovcami. Takéto spôsoby postupne donútili mnohých šľachticov v severovýchodnom Uhorsku, aby sa stali familiármi vplyvného a bohatého magnáta Omodeja. Keďže táto „výsada“ nevychádzala z ich vlastnej snahy, ale skôr z donútenia, vyvíjali protichodné pokusy, ktorými sa snažili udržať si svoju nezávislosť. Aj Benedikt sa zachoval podobne. Po tom, čo sa ukončili vojenské akcie na západe krajiny, ktoré kráľ Ondrej viedol proti šľachticom z Kőszegu, Benedikt predstúpil pred kráľa, predložil privilégium, ktoré pre neho vydal palatín Omodej a žiadal, aby mu ho kráľ potvrdil. Zároveň žiadal aj o konfirmáciu listiny kráľa Ladislava na majetok Víťaz. V oboch prípadoch sa Benedikt snažil získať dokument na základe ktorého by bol vlastníkom svojich majetkov a nemusel byť za ich vlastníctvo zaviazaný palatínovi Omodejovi. Tiež chcel dosiahnuť, aby Omodej nemohol zrušiť svoje rozhodnutie a odňať mu vlastnícke práva na majetky Kojatice a Víťaz. Zavŕšením Benediktovho 18 ročného pôsobenia vo vojne proti Rakúšanom a Nemcom bola listina vydaná 26. júna 1300, na príkaz kráľa Ondreja, v ktorej sa uviedlo: „Ondrej, z Božej milosti kráľ Uhorska…dávame na vedomie, že náš drahý a verný magister Benedikt, syn Comesa Meršeho, k nám prišiel a predložil nám privilégium nášho brata kráľa Ladislava na majetok Kojatice…(Benedikt) od nášho majestátu ponížene a dôrazne žiadal, aby sme obsah tohto privilégia potvrdili…“. Kráľ sa rozhodol vyhovieť Benediktovej žiadosti a vydal mu novú konfirmačnú listinu. Benedikt novou listinou, v ktorej bolo prepísané privilégium kráľa Ladislava z roku 1282, zrušil akýkoľvek nárok palatína Omodeja na majetok Kojatice.
Magister Benedikt sa rozhodol zveľadiť svoje panstvo a zvýšiť tak svoje príjmy doosídlením centrálnej oblasti. Na prelome 13. – 14. storočia začal s doosídlením svojho majetku na v tom čase populárnom a efektívnom nemeckom práve. Vďaka výhodným podmienkam, ktoré právo ponúkalo, vznikli dediny Hendrichovce („…Hedrich…“), Hermanovce („…Herman…“), Fričovce („…Fric…“) a Bertotovce („…Perthold…“). Zdá sa, že počas tejto osídľovacej iniciatívy vznikli aj dediny Lažany a Sabultov. Frekventovaná cesta vedúca týmto smerom, podporila úspech doosídlenia nových dedín. Dokazuje to rýchly rast počtu obyvateľov v novozaložených dedinách. Benedikt podporoval aj pôvodné dediny, aby na úkor novovzniknutých neupadali. Už v roku 1320 existovala pri Veľkých (neskôr Nižných) Hermanovciach dedina s názvom Vyšné Hermanovce.
Nové storočie prinieslo zmenu do Benediktovho života. Bolo to obdobie plné neistoty. Prastará dynastia Arpádovcov, ktorej verne slúžil, vymrela a o trón sa hlásili viacerí kandidáti. Aj Benedikt už začal starnúť (v roku 1307 mal zhruba 45 rokov) a pred očami mu dospievali jeho synovia Mikuláš a Peter. Nové pomery v krajine a neistá budúcnosť jeho synov ho primäli k tomu, aby po dvadsiatich rokoch strávených na bojiskách s mečom v ruke vysporiadal svoje majetkové záležitosti. V roku 1307 pozval svojich päť sestier Katlen, Margarétu, Gemu, Sebu a Elenu na rodové majetky a vypočítal im z otcových majetkov ich dedičský podiel, tzv. dievčenskú štvrtinu. Mali právo na časť z majetku Svinia, pod čím sa myslelo z celého panstva, pôvodného otcovho dedičstva. Benedikt využil predkupné právo a vypočítal z otcovho majetku cenu štvrtiny majetku na 60 mariek striebra. Následne ju rozdelil rovnakým dielom sestrám a vyplatil ich.
Ťažké časy spôsobené neustálym bojom o moc a prichádzajúce obdobie vlády novej dynastie na uhorský trón sa spájali už so životmi Benediktových synov. Magistra Benedikta zrejme už v roku 1307 trápilo zdravie, jeho bezmocnosť počas mladosti jeho synov poukazuje na chorobu, ktorá obmedzila jeho možnosti zasahovať do rodových a verejných záležitostí.
Magister Benedikt bol vzdelaný muž. Pokračoval v otcovom odkaze, bol veľmi schopný bojovník a roky prezentoval svoj rod i meno svojho otca na bojových poliach. Doma zveľaďoval rodové majetky a upevňoval si spoločenské postavenie v rámci comitatnej šľachty. Vybudoval pre svoj rod silnú pozíciu, zanechal po sebe štyroch schopných dedičov, synov, ktorí mali aj naďalej robiť dobré meno rodu Merše.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Slovenský národný archív Bratislava, Jasovský konvent.
Štátny archív Prešov, fond Drugeth Humenné.
Výberová literatúra:
BLÁHOVÁ, Márie. 1987. Kronika česká, Přibíka z Radenína řečeno Pulkava. In Kroniky doby Karola IV. Praha 1987, 654 s.
HALAGA, Ondrej. 1962. Sabinov a okolie. Košice: Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry,
1962. 265 s.
LUBY, Štefan. 2002. Dejiny súkromného práva na Slovensku. Vydavateľstvo právnej literatúry IURA EDITION, spol. s r. o., Bratislava 2002. 626 s. ISBN 80-89047-48-3.
MARSINA, Richard a kol. 1986. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1986. 531 s.
MESÁROŠ, Anton. 2015. Jarovnice. Tlačiareň Kušník, Prešov 2015. 383 s. ISBN 978-80-970390-0-4.
PLAČEK, Miroslav, BÓNA, Martin. 2007. Encyklopédia Slovenských hradov. Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava 2007, 391 s. ISBN 978-80-8085-287-0.
PODHRADSKY, Josephus. 1838. Chronicon Budense. Budae 1838, 386 s.
POLÍVKA, Miloslav a kol. 2002. Dějiny Rakouska. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2002, 734 s. ISBN 80-7106 491-2.
RÁBIK, Vladimír. 2006. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia ACTO CARPATHO – GERMANICA XIX. Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006, 434 s. ISBN 80-8060-197-6.
SEDLÁK, Vincent a kol. 2002. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Literárne informačné centrum, Bratislava 2002, 375 s. ISBN 80-888-78-72-1.
SEGEŠ, Vladimír, MRVA, Ivan. 2012. Dejiny Uhorska a Slováci. Prešov 2012, 399 s. ISBN 978-80-8046-586-5.
SLIVKA, Michal, VALLAŠEK, Adrián. 1991. Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1991. s. 176 – 177. ISBN 80-85-174-42-1.
SMOROŇ, Matúš. 2015. De genere Thekule. Uhorská šľachta v období stredoveku I. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2015, 314 s. ISBN 978-80-7165-970-9.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. Palatín Omodrej. Rod Aba II. Uhorská šľachta v období stredoveku V. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
SOPKO, Július. 2004. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budemerice 2004, 239 s. ISBN 80-85501-13-9.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1965. Prešov v období feudalizmu. Vznik a vývoj mesta do začiatku 16. storočia. In. Dejiny Prešova I. Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach 1965, 287 s.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1971. Osídlenie Šariša v 13. – 14. storočí. Dolina Svinky. In Nové obzory 13, 1971, Vydavateľ: Múzeum Slovenskej republiky Rád v Prešove, s. 133 – 211.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1982. Vznik Hradov v Šariši. In Nové obzory 24. Múzeum Slovenskej republiky rád v Prešove 1982, s. 95 – 111.
Titulná fotografia: Hrad Lipovec (Foto: Matúš Smoroň)