V roku Pánovom 1257, Bulharsko
Uhorské kráľovstvo viedlo s Bulharskom dlhotrvajúcu vojnu. V krajine nevládol silný cár, čo využil mačvanský bán Rastislav. Na čele svojej armády vnikol do krajiny a v roku 1257 sa prehlásil za bulharského cára. Rastislav bol synom černigovského kniežaťa Michala, pochádzal zo starobylého ruského panovníckeho rodu Rurikovcov. Po útoku Tatárov do jeho vlasti bol nútený opustiť svoju domovinu a uchýliť sa na dvor uhorského kráľa Bela IV. Keď sa Rastislavovi po odchode Tatárov nepodarilo získať kniežací stolec v Haliči, kráľ Belo pre neho na juhu Uhorska zriadil v roku 1247 tzv. Mačvanský banát so sídlom v meste Šabac (územie medzi riekami Slávou a Drinou). Rastislavove úsilie rozšíriť svoju moc na úkor Bulharského cárstva ho takmer doviedla k veľkému úspechu. Proti jeho snahe získať cársky stolec sa postavili bulharskí bojari na čele s bojarom zo Skopje, Konštantínom Tichom. V rozhodujúcej bitke s nimi Rastislav utrpel zdrvujúcu porážku. Odvetou zo strany Uhorska bolo vojenské ťaženie do Bulharska, ktorého sa zúčastnil aj mladý Mikuláš, syn Comesa Benedikta.
Mikuláš počas výpravy v Bulharsku našiel svoju smrť. Jeho telo spočinulo na bojovom poli. Na základe zvyku, ktorý sa v Uhorsku formoval so základnými atribútmi rytierstva, a to vernosťou a cťou, narukoval do kráľovského vojska Mikulášov brat, mladý Merše. Už v dekréte, nazývanom Zlatá Bula, bolo zákonom stanovené, že „Ak niektorý iobagión má česť zomrieť vo vojenskej službe, jeho syn alebo brat nech sa obdarí rovnakou cťou. A ak šľachtic takýmto spôsobom zomrie, jeho syn, ak sa zapáči kráľovi, bude obdarený.“ Pôsobenie v kráľovskom vojsku sa vnímalo ako veľká česť pre šľachtu. Tejto cti sa dostalo mladému Meršemu v Bulharsku a aj neskôr počas iných vojenských ťažení. Pre mladého Meršeho to bola cenná skúsenosť, výprava do južných krajov v ňom zanechala množstvo dojmov a dala mu veľa životných skúsenosti. V tom čase bol veľmi mladý, ako o tom hovorí listina kráľa Bela: „…akýsi Merše, syn Benedikta, náš verný a páža, pre nás slúžil, tak v Bulharsku, ako na iných našich vojenských výpravách, verne a slávne s odvahou bojoval proti naším nepriateľom, a nepriateľom nášho kráľovstva, cudzím aj domácim, slúžil pre nás verne a bez ustania…“.
Kráľov dar
Kráľ Belo sa rozhodol odškodniť mladého Meršeho za smrť jeho brata a zároveň odmeniť za jeho vernosť a zásluhy počas výpravy. V roku 1262 mu udelil privilégium na majetok Svinia v Šarišskom comitate (čítaj komitát): „…chceme udeliť…akúsi našu zem alebo majetok, ktorý sa nazýva Svinia, spolu s dedinami, ktoré sa volajú Nová Ves (dnes obec Chminianská Nová Ves) a Jarovnice, nachádzajúce sa medzi riekami Veľká a Malá Svinka, v Abovskom comitate, pri hrade Šariš, rozprestierajúca sa smerom k Spišskej zemi s ktorou susedila, v už existujúcich hraniciach tejto zeme…“. Kráľ videl potenciál v mladom chlapcovi. Jeho otec sa osvedčil v jeho službách, preto dúfal, že mu Merše bude podobnou oporou na severovýchode kráľovstva.
Meršeho nový majetok Svinia („…terram, seu possessionem nostram Scinefolua…“) bol rozsiahly majetkový komplex – panstvo, s centrom v dedine Svinia. Už v čase, kedy toto panstvo vlastnil bán Bank (vlastnil ho na začiatku 13. storočia), bola Svinia centrom celého panstva. Rozvinutou dedinou bola aj Nová Ves, nachádzala sa na obchodnej trase, nazývanej Veľká cesta („…magne vie…“), ktorá tadiaľ viedla z Prešova, a prechádzala cez Kluknavský priesmyk na Spiš. Na Meršeho majetkoch sa cesta rozdeľovala a viedla z doliny Svinky cez Chmiňany na juh do doliny Hornádu a ďalej do Gelnice. Táto južná trasa sa v stredoveku nazývala Stará cesta („…ad antiquam viam…“). Výhodná poloha, na križovatke obchodných ciest, rozhodla o vhodnom mieste na zriadenie mýtnej stanice („…teloneo, in predicta villa Vyfolua existente…“). Výber mýta sa stal zábezpekou vysokých príjmov pre Comesa Meršeho. Na jeho rozsiahlom panstve existovalo viacero dedín, ktoré vznikli pred vznikom Uhorského štátu a v priebehu prvých storočí jeho fungovania. Na severe bola jednou z najstarších a najrozvinutejších dedina Jarovnice. V blízkom okolí dediny Svinia existovala už v 9. storočí dedina Pankovec (zaniknutá obec) a v údolí pod svahmi pohoria Branisko ležali dediny Budzin, Akol, Maliník (zaniknuté obce), Široké a Lipovce. Rozsiahle majetky a obyvatelia z deviatich dedín zabezpečovali Meršemu a jeho rodine finančné zdroje, služobníctvo, familiárov, zásoby potravín a surovín, potrebných na výstavbu a opravu budov, mostov a ciest. Najschopnejší mladíci z dedín sa stávali súčasťou Meršeho vojenskej družiny.
Comes Merše bol zdatný bojovník, svoje schopnosti nadobudol od otca Benedikta, syna Sama, ktorý bol svojho času zámožným šľachticom, správcom Nitrianskeho comitatu, a v čase, keď kráľ Ondrej II. podnikal vojenské výpravy do Haliče, zveril do jeho rúk správu Abova (v roku 1219). Ako správca comitatu sa podieľal na organizovaní vojenských výprav do Haliče, patril medzi kráľových verných bojovníkov a dlhé roky bojoval za kráľa. Po Tatárskom vpáde (1242) sa zúčastnil vojny o Bábenberské dedičstvo. Počas výpravy v roku 1257 tiahol spolu s ďalšími rytiermi do Štajerska, kde ho sprevádzal jeho mladý syn Merše. Benedikt vlastnil majetky Uhrovec a Bánovce (dnes mesto Bánovce nad Bebravou) v Trenčianskom comitate. Vyše tridsať rokov slúžil kráľovi Belovi a bojoval v jeho vojnách, za kráľa a vlasť neustále podstupoval smrteľne nebezpečné situácie. Jeho činy ho predchádzali, a tak aj jeho syn Merše ho po celý život obdivoval a bol na neho hrdý, preto si od svojho otca odvodzoval pôvod („…Merse filius Benedicti…“). Merše už od mladíckych čias držal v ruke meč, no zdá sa, že na kráľovskom dvore nedosiahol vyššie vzdelanie, napriek tomu, že mu ho jeho otec mohol poskytnúť. Mohlo to súvisieť s jeho energickou povahou, alebo aj jeho pôsobením v kráľovskom vojsku už vo veľmi mladom veku. Počas svojho života vystupoval s titulom Comes pred menom („…committis Merse…“). Titul prezentoval jeho postavenie v rámci rodu, ale aj samotného comitatu, po vojenskej, právnej ale aj spoločenskej stránke.
Comes Merše stratil otcove majetky Uhrovec a Bánovce v čase, keď sa postavil na stranu mladšieho kráľa Štefana. Kráľ Belo viedol so svojim synom Štefanom vojnu, ktorá vyvrcholila v rokoch 1264 – 1265, preto odobral majetky šľachte, ktorá sa pridala na stranu jeho syna a zveril ich svojim verným stúpencom. Merše sa s veľkou pravdepodobnosťou zúčastnil na tejto vojne otca a syna, preto nemal inú možnosť, ako prejsť z radov kráľa Bela k jeho synovi Štefanovi, keďže jeho panstvo Svinia sa nachádzalo na území, ktoré spravoval mladší kráľ Štefan.
Rodina
Comesovi Meršemu sa v novom kraji od základov zmenil život. Na Šariši nadobudol nový rozsiahly majetok a s ním aj významné postavenie. Usadil sa v dedine Svinia, neďaleko Kostola Panny Márie si nechal vybudovať kúriu. Od svojej sídelnej dediny si začal odvodzovať predikát („…comitis Merse de Suyne…“). Nadviazal priateľské vzťahy so svojim susedom Comesom Bodonom, pochádzajúcim zo zámožného starobylého rodu Aba. Boli si natoľko blízky, že sa rozhodli svoje priateľstvo ešte viac upevniť manželským zväzkom. Medzi rokmi 1262 – 1265 si Merše vzal za manželku Bodonovu dcéru (jej meno nie je známe). Sobášom si zabezpečil spojenectvo so svojim silným susedom. Práve otec nevesty, Comes Bodon, vlastnil majetky na Meršeho južných a západných hraniciach. Manželský zväzok medzi Meršem a šľachtičnou z rodu Aba sa mal stať dlhodobou zárukou mieru a svorného nažívania medzi oboma rodmi. Krátko po ich sobáši sa im narodil syn, ktorého pomenovali podľa starých uhorských zvykov menom jeho deda, Benedikt. Malý Benedikt sa stal jediným mužským dedičom Comesa Meršeho, preto sa mu Merše snažil zabezpečiť čo najlepšie vzdelanie a výchovu. Jeho pozornosť sa upriamila práve na Benedikta, ktorý mal po ňom v budúcnosti prevziať majetky, rodové insígnie (pečatný prsteň, správu nad listinami, erb atď). Z celoživotného pôsobenia Benedikta je vidieť, že otec dbal na jeho výchovu, čo sa neskôr odzrkadlilo v jeho vzdelaní a vojenských schopnostiach. Začiatkom 80. rokov 13. storočia Benedikt, ako mladý muž, podobne ako kedysi jeho otec, pôsobil v kráľovskom vojsku.
Okrem syna Benedikta sa Meršemu a jeho manželke narodilo aj päť dcér, volali sa Katlen, Margaréta, Gema, Sebe a Elena. Spolu s Meršeho manželkou šesť žien v jeho dome zaiste výrazne ovplyvnilo Meršeho život. Dcéry sa mu narodili až po Benediktovi, v staršom veku, preto sa nedožil ich dospelosti.
Comes Merše zahynul počas búrlivých čias, medzi rokmi 1285 – 1288, kedy na územie severovýchodného Uhorska dva krát vpadli Tatári. Bol veľký bojovník, svojim mečom, odvahou a schopnosťami si vybojoval priazeň a úctu kráľa Bela, ktorý sa mu odvďačil darovaním veľkého majetku. Stal sa jedným z najzámožnejších šľachticov na Šariši, ktorého slovo malo veľkú váhu. Sobášom spojil svoje sily so starobylým a mocným rodom Aba, čím získal ešte významnejšie postavenie a svojmu synovi zabezpečil prostredníctvom matky príbuzenský vzťah s rodom Aba. Všetko, čo Merše zanechal svojim potomkom si jeho syn, vnuci i pravnuci vážili, čo preukázali odvodzovaním si svojho pôvodu od Meršeho („…magister Benedictus filius comitis Merse…“), a aj tým, že ešte o 95 rokov po jeho smrti ho nazývali Merše Veľký.
Rod, ktorý Comes Merše založil, pretrval na svojich majetkoch a so svojim pôvodným menom a koreňmi takmer sedemsto rokov.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Výberová literatúra:
HALAGA, Ondrej. 1962. Sabinov a okolie. Košice: Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry,
1962. 265 s.
KÁRACSONYI, János. 1900. A Magyar nemzetségek a XIV. I-III. Század közepéig. Budapešť 1900 – 1901.
LUKAČKA, Ján. 2002. Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Vydavateľstvo MINOR, Bratislava 2002. 183 s. ISBN 80–901407-8-5.
MARSINA, Richard a kol. 1986. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1986. 531 s.
MESÁROŠ, Anton. 2015. Jarovnice. Tlačiareň Kušník, Prešov 2015. 383 s. ISBN 978-80-970390-0-4.
NEUPAUER, František. 2000. Chotárne a zemepisné názvy v katastrálnom území obce Široké 1320 – 2000. Obecný úrad Široké 2000, ISBN 80-968255-1-8.
RÁBIK, Vladimír. 2006. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia ACTO CARPATHO – GERMANICA XIX. Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006, 434 s. ISBN 80-8060-197-6.
RYCHLÍK, Ján. 2000. Dějiny Bulharska. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2000. 508 s. ISBN 80-7106-404-1.
Sălăgean, Tudor. 2016. Transylvania in the Second Half of the Thirteenth Century: The Rise of the Congregational System. Brill Academic Publishers, 2016. 292 s. ISBN 978-90-04-24362-0.
SLIVKA, Michal, ČAPLOVIČ, Dušan. 1983. Včasnostredoveké osídlenie Šariša. In Štúdijné zvesti Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied 20. Nitra 1983.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. Palatín Omodrej. Rod Aba II. Uhorská šľachta v období stredoveku V. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
SOPKO, Július. 2004. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budemerice 2004, 239 s. ISBN 80-85501-13-9.
STAVIARSKY, Štefan. 2012. Fričovce. Tlačiareň Kušnír, Prešov 2012. 295 s. ISBN 978-80-89404-25-4.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1971. Osídlenie Šariša v 13. – 14. storočí. Dolina Svinky. In Nové obzory 13, 1971, Vydavateľ: Múzeum Slovenskej republiky Rád v Prešove, s. 133 – 211.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1990, 520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 2013. Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie
vied VEDA, Bratislava 2013. 567 s. ISBN 978-80-224-1292-6.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977, 582 s.
ZSOLDOS, Attila. 2007. Családi ügy. IV. Béla és István ifjabb király viszálya az 1260-as évekeben. Budapest 2007, 168 s. ISBN 978-963-9627-15-4.
Titulná fotografia: Kostol Panny Márie (Foto: Matúš Smoroň)