Smrť nehľadí na pôvod
Život šľachty v stredoveku bol náročný. Zranenia z vojen sa v staršom veku začali ozývať, nezdravé stravovanie, alkohol, či neustále cestovanie v často náročnom počasí si vyžiadalo svoju daň. Aj to boli dôvody, prečo sa v stredoveku ľudia dožívali nižšieho veku.
Členovia rodu Merše v prvej polovici päťdesiatych rokov prežívali krušné chvíle. Generácia štyroch Benediktových synov zostarla a v rode sa stalo pravidlom stretávať sa na pohreboch. Najstarší z bratov Mikuláš krátko po roku 1351 zomrel na starobu, alebo s ňou spojené zdravotné problémy. Ani magistra Meršeho staroba nešetrila a začiatkom 50. rokov mal podlomené zdravie. Posledné roky života strávil v úzadí a začiatkom roka 1353, vo veku okolo 55 rokov zomrel.
Ešte predtým než Merše zomrel, postaral sa, aby sa jeho mladý syn Vavrinec dobre oženil. Vzal si za manželku šľachtičnú zo Spiša, jej meno nepoznáme, no vieme, že bola sestrou sudcu kráľovského dvora Comesa Jakuba. Nie dlho po sobáši sa im narodil syn Mikuláš. No zo svojho rodinného šťastia sa dlho netešili. Už pred rokom 1358 mladý Vavrinec zomrel. Vdova po Vavrincovi sa starala o výchovu ich maličkého synčeka Mikuláša. Majetkové záležitosti dediča, ktorý bol ešte iba dieťatkom, zastupoval jeho prastrýko magister Peter. V januári 1358 však zomrel aj magister Peter. Zostal po ňom tiež ešte neplnoletý syn Vavrinec. Majetkové a právne záležitosti podľa uhorských zvykov nemohli pred úradmi zastupovať ženy, matky oboch chlapcov, preto boli obaja mladí šľachtici zverení do opatery magistra Mikuláša, vnuka známeho rytiera Sinku, vlastníka panstva Šebeš. Magister Mikuláš bol švagrom magistra Meršeho juniora, Mikulášovho deda.
Smrť si nevyberá. Zatiaľ čo šľachtici z Meršeho rodu pochovávali svojich blízkych, postihlo poddaných na ich majetkoch veľké nešťastie. Tento krát zasiahla príroda. Dedina Chmiňany sa „…nachádzala najskôr v akejsi dolinke pri rieke Svinka, a v tejto dedine bol postavený Kostol svätého Štefana Prvomučeníka…“. „…spomínaná dedina Chmiňany a kostol boli počas obrovského a hustého (dažďa) celkom zaplavené vodou, a povodeň všetko zničila a zahubila. Obyvatelia tejto dediny sa v dobrej viere uchýlili na akýsi kopec…“. Povodeň zničila dedinu aj kostol. Jej obyvatelia sa už v údolí stavať neodvážili, preto si vystavali novú dedinu na spomínanom kopci. Odtiaľ, ako sa píše v dokumente z roku 1395: „…okolo štyridsať rokov schádzajú dole obyvatelia i hostia z dediny Chmiňany, a prichádzajú do Kostola svätého Pavla apoštola, do (dediny) Novej Vsi, aby počúvali Božie slovo a primali cirkevné sviatosti. Navyše sa nechávajú pochovávať pri Kostole svätého Pavla apoštola…“. Preto odovzdávali „…štvrtinu všetkých plodov a zo všetkého obilia priamo na poli, a to rovnakou mierou ako sa to prevádzalo u iných dedín v Šarišskom comitate…“.
Po smrti magistra Petra, nazývaného Slovák (1358), sa začalo panstvo Svinia dostávať do neutešenej situácie. Posledný žijúci syn magistra Benedikta, Dominik, nebol príliš schopný, aby spravoval Meršeovské majetky. Využíval bohatstvo rodu a žil v ústraní v Novej Vsi (dnes obec Chminianská Nová Ves), kde zostarol. Neprejavil záujem o poručníctvo nad svojim synovcom Vavrincom a neskôr aj nad Vavrincovým synom Mikulášom, prenechal túto úlohu magistrovi Mikulášovi, nazývanému Červený zo Šebeša (dnes obec Nižná Šebastová), vnukovi magistra Sinku. Dominik mal syna Benedikta, no ten bol ešte iba v detskom veku. V roku 1372 zomrel aj posledný zo štyroch Benediktových synov, Dominik. Majetky Meršeovcov zostali v správe magistra Mikuláša, nazývaného Červený.
Šľachtici zo Šebeša využili situáciu, ktorá nastala na majetkoch ich príbuzných, šľachticov z Meršeho rodu, a získali panstvo do správy. Uvedomovali si, že príde deň, kedy skutočný dedičia panstva dospejú a prevezmú svoje dedičstvo. Začali špekulovať nad tým, akým spôsobom by z majetkov rodu Merše získali čo najviac, a to skôr než sa tak stane. Súčasťou majetkov, ktoré mal magister Mikuláš v správe bol aj majetok Veľkých (Nižných) Hermanoviec. Hneď po Dominikovej smrti, v roku 1372, kúpila tento majetok šľachtičná Školastika, dcéra nebohého magistra Sinku. Pôvodne tento majetok vlastnil magister Peter, nazývaný Slovák, no keďže neexistoval dospelý vlastník, odkúpili ho. Takto šikovne využili šľachtici zo Šebeša svoju pozíciu na zisk zaujímavého majetku, samozrejme za nižšiu cenu, než v skutočnosti mal. Šľachtičná Školastika svoj úmysel predniesla pred členmi Budínskej kapituly: „…my k prítomnej žiadosti zbožnej pani Školastiky, z kláštora Panny Márie (v Budíne)…v ktorej spomínaná pani pri svojom usporiadaní…vyznala, že akýsi jej majetok, ktorý nadobudla kúpou, a ktorý sa nazýva Veľké Hermanovce, a nachádza sa v Šarišskom comitate, darovala magistrom Petrovi a Mikulášovi, synom Tomáša, ktorého nazývali Kurča z Idy, tiež Ladislavovi, synovi Petra, ktorý bol synom Sinku zo Šebeša, svojim bratom po otcovi, a ich následníkom do večného vlastníctva.“ Školastika si časť z úžitkov majetku podržala do konca života pre seba: „…že pokiaľ sama žije pominuteľný život, predložila s čistým svedomím, primerane a úctivo z plodov a úžitkov spomínaného majetku si podržala pre seba. Ale predsa, keď už bude jej duša po smrti, tak ako bolo určené na pamiatku, (ona) zostane chudobná v Kristovi.“ Školastika využila na kúpu svoje dedičstvo po otcovi. Ona aj jej príbuzní vedeli, že onedlho vstúpi do kláštora, preto tieto peniaze využili na neoprávnené rozšírenie rodinných majetkov. Onedlho nato sa Školastika stala mníškou a vstúpila do kláštora Panny Márie v Budíne, preto sa rozhodla svoj majetok poručiť svojim príbuzným Ladislavovi, synovi Petra, vnukovi Sinku zo Šebeša a Petrovi a Mikulášovi, synom Tomáša nazývaného Csirke z rodu Aba, z Idy (dnes obec Malá Ida v Above). Ladislav sa vo Veľkých Hermanovciach usadil a v roku 1378 sa spomína ako: „….magister Ladislav, syn Petra, syna Sinku z Veľkých Hermanoviec…“. Len čo sa usadil v Hermanovciach začal vypomáhať svojmu bratovi Mikulášovi pri správe majetkov rodu Merše.
Mladý Benedikt, jahňa medzi vlkmi
V polovici 70. rokov 14. storočia Dominikov syn Benedikt postupne dospel. Stal sa z neho schopný a vzdelaný muž. Keďže bol jediným Dominikovým mužským dedičom, zostal žiť v otcovej kúrii v Novej Vsi. Dedina mala výhodnú polohu na obchodnej ceste, vedúcej tadiaľ k mestám Prešov a Šariš (dnes mesto Veľký Šariš) a západným smerom na Spiš. V dedine sa nachádzala mýtna stanica, čo bolo pre výber sídla zásadné už u Benediktovho otca Dominika. Plynuli z nej veľké príjmy. Navyše sa dedina nachádzala neďaleko starého rodového sídla, dediny Svinia. Benedikt si od Novej Vsi odvodzoval predikát, vystupoval ako „…Benedikt…z Novej Vsi…“. V Novej Vsi žil so svojou rodinou zhruba desať rokov po dosiahnutí plnoletosti. Prvé roky boli pre neho náročné. Ako mladý muž sa snažil získať dlhodobo zanedbávané majetky rodu pod svoju kontrolu. Časom však pochopil, že ak chce vrátiť rodu pôvodnú slávu a moc, bude najlepšie ak obnoví pôvodne rozloženie ekonomických síl na svojich majetkoch. Svoje sídlo preniesol do pôvodného starobylého sídla rodu, do Svinie. Zdôraznila sa tým štyri generácie stará tradícia rodu v regióne. Z geografického hľadiska sa priblížil k mestu i hradu Šariš, správnym centrám comitatu, i k obchodnej tepne, mestu Prešov. Dedina Svinia s rodovým Kostolom Panny Márie, pohrebiskom, a názvom, ktorý dával identitu celému rodu sa stala správnym centrom panstva. Nová Ves bola ekonomickou tepnou panstva. V roku 1380 sa uvádza ako: „…Benedikt, syn Dominika, syna Benedikta zo Svinie a Novej Vsi…“. Benedikt podporil rozvoj starobylej dediny Jarovnice a Malých (Vyšných) Hermanoviec. Zdá sa, že aj rodový hrad Svinia sa začal opäť naplno využívať.
Benedikt postupne preberal všetky majetkové záležitosti rodu do svojich rúk. Aj keď sa stal svetielkom nádeje na udržanie majetkov rodu a zachovanie jeho prestíže na Šariši, predsa len bol veľmi mladý. Jeho pôvod a zároveň povesť oslabovala skutočnosť, že bol synom najmenej významného zo štyroch synov magistra Benedikta. Majetok bol niekoľko rokov v cudzej správe, spoločenské postavenie rodu Merše v comitate značne upadlo. Z verejného života sa členovia rodu na istý čas úplne vytratili. Dokonca ani Vavrinec, syn magistra Petra, nazývaného Slovák sa výrazne neprejavoval. Na verejnosti vôbec nevystupoval a po roku 1376 sa viac nespomína. Oslabené pozície rodu využili viacerí z dedičov, ktorí sa pokúšali získať čo sa dá z dedičstva po svojich predkoch, potomkov Comesa Meršeho. Benedikt bol tým, kto musel záujmy rodu brániť, a či už pred súdmi alebo v praxi vysporiadať tieto záležitosti tak, aby udržal rodové majetky v celku. Tieto povinnosti čakali na Benedikta hneď na prahu jeho dospelosti nehľadiac na to, či už na ne bol pripravený alebo nie. A práve táto skutočnosť zrejme spôsobila jeho prvé neisté kroky, ktoré ho pripravili na istú dobu o majetok Šindliar.
Majetky po magistrovi Meršemu juniorovi prevzal jeho syn Vavrinec. Oženil sa so šľachtičnou zo Spiša, jej meno nie je známe, no bola sestrou baróna, sudcu kráľovho dvora Comesa Jakuba. Po Vavrincovej smrti si jeho manželka začala robiť nárok na svadobné dary, pričom žiadala ako náhradu 50 ťažkých mariek striebra. Pred súdom vdovu zastupoval jej brat. Záujmy rodu Merše zastupoval Vavrincov bratranec Benedikt, syn Dominika. Zdá sa, že to bola pre neho privysoká suma. Comes Jakub na návrh súdu ihneď zložil 600 zlatých florenov, za ktoré majetok Šindliar vykúpil. Bol to očividne šikovný ťah Comesa Jakuba, ktorý si uvedomoval aká slabá je pozícia Benedikta. Využil svoju sestru k nadobudnutiu majetku Šindliar.
V roku 1381 vlastnil majetok Šindliar Jakubov syn magister Ján, ktorý pokračoval v otcovej snahe a snažil sa k majetku pripútať „…akési dve časti zeme, nazývané Pelch a Kolch, (ktoré) na majetku Šindliara násilím obsadil…“. Počas generálnej kongregácie vystúpil s protestom mladý Benedikt. Palatín Mikuláš z Gorjan nechal prípad prešetriť. Vyšetrovanie potvrdilo nezákonné obsadenie Benediktových majetkov, preto súd rozhodol v jeho prospech. Počas súdu sa spresnilo, že v skutočnosti Comes Jakub získal majetok Šindliar iba do záložnej držby, preto po vyplatení sumy ho musel Benediktovi vrátiť. Benedikt postupne urovnal tieto záležitosti, vykúpil stratený majetok a ochránil dedičstvo rodu. V roku 1389 si nechal nanovo potvrdiť vlastnícke práva na celé panstvo Svinia v rátane majetku Šindliar.
Benediktovu neskúsenosť sa pokúsili využiť aj ďalší z jeho rodiny. Tri roky po tom, čo Benedikt stratil majetok Šindliar (v roku 1379), vystúpili jeho vzdialené príbuzné, šľachtičné Margaréta, Katarína a Kinga (skratka od mena Kunigunda), ktoré obsadili majetok Daletíc. Ak by vlastnil panstvo významný šľachtic, povestný bojovník, určite by sa neodvážili násilím obsadiť časť z jeho majetku. Možno aj posmelené prvotným neúspechom Benedikta proti Comesovi Jakubovi pochopili, že majú šancu získať niečo pre seba. Svoje práva opierali o skutočnosť, že kedysi na tomto majetku nechali členovia rodu Merše žiť ich otca, Jána, nazývaného Holčan, ktorého z jeho majetku Močidľany vyhnal comes Šarišského comitatu Demeter. Ján bol synom Ketlen, dcéry Comesa Meršeho (seniora) a Mikuláša, nazývaného Rohatý z Močidlian. O takmer 50 rokov neskôr si jeho tri dcéry začali robiť na majetok Daletíc vlastnícky nárok. Pomocou svojich familiárov ho obsadili a trvali na tom, že im patrí. Benedikt ich vzájomný spor podstúpil súdu palatína Mikuláša z Gorjan. Na majetok Daletíc bol počas súdu uvalený povinný kráľovský zábor, ktorý mal trvať do doby, kým sa spor nevyrieši. Po ukončení vyšetrovania súd rozhodol v prospech Benedikta. Opäť rozvážne podľa práva získal svoj majetok naspäť. Benedikt zvážil dôvody konania Jánových dcér a po dohode s nimi ich ponechal žiť na svojich majetkoch.
Benedikt sa prejavoval ako rozvážny a obozretný muž, konflikty riešil podľa zákona a bol v tom úspešný. V roku 1384 prejavila záujem o svoje dedičské nároky Benediktova sesternica Elena, dcéra Meršeho juniora. Požadovala svoj dedičný podiel (dievčenskú štvrtinu) z majetku jej otca. Benedikt vypočítal Elene zo všetkých pôvodných majetkov magistra Meršeho sumu 125 zlatých florenov a 38 grošov, ktorú jej vyplatil.
Benediktovi sa počas 20 rokoch podarilo skonsolidovať rodové majetky. Vrátil sídlo do dediny Svinia a v roku 1389 bolo na jeho panstve 16 rozvinutých dedín a niekoľko menších sídlisk. Okrem dediny Svinia vlastnil Novú Ves s mýtnou stanicou, Daletice, Pankovec, Jarovnice, Lažany, Sabultov, Chmiňany, Horné Hermanovce a iné Horné Hermanovce, Štefanovce, Renčišov, Šindliar, Lipovce, Lačnov a Jakubovany (dnes obec Chminianske Jakubovany). Benediktov život bol veľmi náročný už od jeho mladosti. Len čo nadobudol plnoletosť, musel tvrdo bojovať proti svojim blízkym i vzdialeným príbuzným, ktorí si chceli urvať čo najväčší kus z Meršeho dedičstva. V pozadí tejto tvrdej regionálnej politiky našiel svoju polovičku, oženil a založil si rodinu. So svojou manželkou mali syna Petra, ktorý sa oženil so šľachtičnou Beatou. Vďaka nim sa dožil aj vnúčat, Agáty a Jána.
Benedikt nikdy nezískal vyššie vzdelanie, nemal dostatočnú oporu v otcovi, a vo veľmi mladom veku sa musel postaviť mnohých nástrahám, ktoré mu osud pripravil. Aj napriek počiatočným chybám, sa mu úspešne podarilo uchrániť pomaly sa rozpadajúce panstvo Meršeho rodu a vytvoriť mu nový základ, pre desiatky ďalších generácií a ich osudy.
Na počiatku príbehu bol mladý muž, ktorý bol poslaný na vojenskú výpravu do Bulharska, za svojho brata Mikuláša, ktorý v tejto vzdialenej krajine padol v boji. Mladý Merše vybudoval základy rodu, ktorého meno pretrvalo do dnes. Meršeho potomkovia vlastnili panstvo Svinia nasledujúcich 650 rokov.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Štátny archív Prešov, fond Usz z Uzoviec.
Výberová literatúra:
RÁBIK, Vladimír. 2006. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia ACTO CARPATHO – GERMANICA XIX. Bratislava : Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006, 434 s. ISBN 80-8060-197-6.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. Magister Sinka a šľachtici zo Šebeša. Uhorská šľachta v období stredoveku V. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1990, 520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1971. Osídlenie Šariša v 13. – 14. storočí. Dolina Svinky. In Nové obzory 13, 1971, Vydavateľ: Múzeum Slovenskej republiky Rád v Prešove, s. 133 – 211.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977, 582 s.
Titulná fotografia: Erb rodu Merše z titulnej strany Rod Merše (Foto: Matúš Smoroň)