Magister Benedikt okolo roku 1320 zomrel. Jeho štyria synovia Mikuláš, Peter, Merše a Dominik medzičasom dospeli. Vo februári 1320 zorganizovali arbitrážny súd za prítomnosti tzv. šľachetných mužov, ktorý mal na základe dedičského práva („…iure haereditario…“) spravodlivo rozdeliť dedičstvo po ich otcovi, panstvo Svinia, ktoré tvorila „…dedina Svinia a iné dediny patriace k nej…“.
Centrum rodinných majetkov, dedinu Svinia, si bratia rozdelili rovným dielom na štyri časti. Meršemu, ktorého nazývali junior, teda mladší, pridelili štvrtinu z dediny Svinia, a to tú ktorú „…si zvolil, totiž na ulici, ktorá viedla od Kostola narodenia Panny Márie, a vedie okolo časti Petra, nazývaného Slovák.“ Navyše mu boli vydelené celé dediny Daletice („…villas Deletham…“), Radočány („…Radozcam…“), Sabultov („…villam Chabolth…“), Hendrichovce („…villam Herrici…“) a polovica majetku dediny Bertotoviec („…villae Bertholdi…“). Z majetkov, ktoré neboli priamou súčasťou panstva nadobudol polovicu majetku v Záhradnom a polovicu majetku Kochlaz. Druhý z bratov Peter, nazývaný Slovák si z dediny Svinia „…zvolil štvrtinu, ktorá bola blízko Meršeho (časti)…“, a z majetkov mimo sídelnej dediny mu pripadla Nová Ves („…nouam villam…“; dnes obec Chminianská Nová Ves) s mýtnou stanicou, ktorá sa nachádzala na ceste tiahnucej na Spiš. Príjem z mýtnej stanice si všetci štyria bratia delili rovným dielom, teda išlo tu o získanie vlastníctva samotnej mýtnice. Petrovi vydelili aj dedinu Fričovce („…villam Frich…“) a druhú polovicu dediny Bertotoviec, z ktorej prvú polovicu získal jeho brat Merše. Okrem toho získal aj druhú polovicu z majetkov Záhradné („…ville Scegekerth…“) a majetok Kochlaz. Najmladšiemu z Meršeho synov Dominikovi „…pripadla časť z dediny Svinia, ktorá bola umiestnená na severe, od hradu Šariš….“, dediny Pankovec („…villam Pank…“), Široké („…villam Syroka…“), Lažany („…villam Laz…“), a Starý a Nový Víťaz („…villas Wytez nouam et antiquam…“; pod názvom Nový Víťaz sa myslelo na dnešnú obec Ovčie). Najstaršiemu z Benediktových synov, magistrovi Mikulášovi „…prenechali štvrtinu z dediny Svinia (ktorá sa nachádzala) oproti Dominikovej (časti)…“. Ďalej mu pripadli aj majetky dvoch dedín, nazývaných Vyšný Svätý Anton a Nižný Svätý Anton („…due ville sancti Anthoni, superior et inferior…“; dnes obec Jarovnice), a Vyšné a Nižné Hermanovce („….ville Hermanni superior et inferior…“; dnes obec Hermanovce), dediny Budzin („…villa Budina…“) a Lipovce („…villa Lypouch…“). Listina uvádza 22 dedín vrátane sídelnej Svinie. Na záver sa „…Peter, Dominik a Merše dohodli, že les, ktorý sa rozprestiera v blízkosti rieky Svinka ponechajú magistrovi Mikulášovi…“. Boli to lesy medzi Sviniou, Lažanmi, Jarovnicami, Hermanovcami a Fričovcami.
Ako posledný si rozdelili hrad Svinia, nad kaňonom pri Lipovci: „Hrad bol rozdelený na štyri časti a to tak, že Peter Slovák s Meršem dostali polovicu hradu, Mikuláš a Dominik (druhú) polovicu, a to tak, že Dominik dostal ten palác, ktorý bol postavený pri kaplnke a vínnej pivnici, ktorá bola pod touto kaplnkou.“
Jediným majetkom, ktorý bratia vlastnili a nebol súčasťou majetkovej deľby bol majetok Kojatice, keďže donáciu na tento majetok dostali v 1312 Mikuláš a Peter, za zásluhy v boji proti Omodejovým synom.
Rozdelenie majetkov po magistrovi Benediktovi malo aj skrytý zámer. Pred niekoľkými rokmi Mikuláš a Peter zavraždili Bekeho z rodu Tekule a súd rozhodol o ich vine. Za vraha bol označený magister Peter. Benediktovi synovia vedeli, že len čo Peter nadobudne vlastníctvo nad majetkami, môžu mu byť zhabané jeho majetky, preto sa pokúsili zachrániť aspoň dedičstvo po babičke, majetok Víťaz, a previesť Petrov podiel na jeho brata Dominika, ktorý nebol do vraždy zapletený, dúfajúc, že ak dôjde ku konfiškácii, na jeho majetky kráľ nesiahne. No bol to omyl.
Peter a Mikuláš usvedčený z vraždy
Zem Slivník („…terra Zylua…“) bola pôvodne rozsiahlym územím siahajúcim od východu, od hraníc majetku Demjata až na západ, po hranice majetku Červená Voda. Na juhu hraničila so zemou Terňa a na severe siahala ďaleko do hlbokých lesov Čergovského pohoria. Majetok Slivník dostal v roku 1282 od kráľovnej Alžbety, manželky Ladislava IV. „…Michal, syn Jula z Méry, náš verný páža, vždy nám slúžiaci, ktorý si vo vojnách nebojácne počínal…“.
Po rozdelení Meršeovských majetkov sa bratia Peter a Merše dostali s majiteľom Slivníka Jánom, synom Michala z Méry do sporu. Súčasťou ich deľby boli aj majetky v Záhradnom a Kochlaze (pôvodné majetky vyňaté zo zeme Slivník), ktoré si delili na dve polovice, pričom jednu polovicu z oboch majetkov získal Peter a druhú Merše. Kým boli všetky majetky Meršeovcov v rukách ich otca Benedikta, nebol dôvod zaujímať sa dôsledne o akýsi majetok Záhradné. Po deľbe, v dôsledku určovania presných hraníc, v roku 1320 začal spor medzi Meršeovcami a Jánom z Méry. Súdu predsedal magister Filip Druget, comes Abovského a Spišského comitatu (čítaj komes komitátu) a magister Kakas, syn Rikolfa, majiteľa Toryského panstva. Na základe rozhodnutia súdu sa mal majetok Slivník rozdeliť na dve polovice, pričom južná mala pripadnúť Petrovi z Meršeho rodu. Ján z Méry nebol spokojný s rozsudkom, preto sa odvolal na donáciu kráľa Ladislava (z roku 1282) a postúpil spor sudcovi kráľovského dvora magistrovi Lampertovi, ktorý však predchádzajúce rozhodnutie potvrdil.
Ján z Méry bol nahnevaný na svojho suseda magistra Petra z Meršeho rodu. Keďže nevedel proti nemu právne bojovať, rozhodol sa pre lesť. V roku 1324 oslovil mladého Jána z rodu Tekule, syna Jána, nazývaného Veľký, ktorému Peter pred dvanástimi rokmi zavraždil brata Bekeho, aby znovu obvinili Mikuláša a Petra zo zločinu, z ktorého sa nikdy nezodpovedali. Súdu predsedal sám kráľ Karol, ktorý vydal nariadenie, aby palatín Filip Druget obsadil všetky majetky Mikuláša a Petra na dobu, kým súd nerozhodne. Po vynesení rozsudku, ktorý potvrdil pôvodný verdikt, obsadené majetky prepadli devolúciou v prospech koruny. Kráľ nariadil, aby páža dvora Pavol, syn Gyurkeho podržal tieto majetky pre palatína Filipa. Peter bol opäť usvedčený ako vrah, preto po ukončení sporu (v roku 1324) stratil takmer všetky majetky. Mikuláša odsúdili ako komplica, preto mu boli odobraté iba niektoré majetky. V Uhorsku bolo zvykom, že pri usvedčení šľachtica z vraždy iného šľachtica, bola najvyšším trestom strata vrahových majetkov, prípadne aj strata hlavy. Na základe rozsudku väčšia časť (zrejme 2/3) majetkov pripadli kráľovi a menšia (asi 1/3) pripadla poškodenému. Tá sa v tomto prípade vyplatila v peniazoch. Na základe súdneho rozhodnutia a následného zabratia majetkov palatínom Filipom, Benediktovi synovia stratili majetky Bertotovce, Nová Ves, Fričovce, Hendrichovce, Široké, Víťaz a Kojatice. Prišli o štvrtinu panstva. Zdá sa, že Peter a Dominik využili predkupné právo a majetky Jarovnice a Hermanovce vykúpili.
Dohody
Zhabané majetky Benediktových synov sa kráľ rozhodol prenechať svojmu vernému palatínovi Filipovi, ponechal si iba majetok Kojatice. Keďže palatín Filip získal rozdrobený majetok, začal rokovať s Benediktovými synmi.
Šľachtic Peter, nazývaný Slovák stratil takmer celý svoj majetok. Zostal mu podiel vo Svinnej, polovica z majetku Záhradné a polovica majetku Kochlaz. Jeho brat Dominik stratil majetok Víťaz. Dominik mal záujem o východnú časť z majetku Víťaz (dnes územie obce Chminianské Jakubovany), preto sa dohodol s Filipom, a prenechal mu dedinu Široké, a zámenou získal východnú časť majetku Víťaz, keďže bol bližšie k jeho sídlu i majetkom. Obaja šľachtici si zámenou scelili svoje majetky.
Merše prišiel o majetok Hendrichoviec a o polovicu Bertotoviec. Palatín Filip nemal záujem vlastniť iba jednu polovicu majetku Bertotovce, ktorá mu pripadla po tom čo ju stratil jeden z previnilcov (Peter), preto uzatvoril ďalšiu dohodu na základe ktorej prenechal Mikulášovi a Petrovi zvyšnú časť z Jarovníc, a na oplátku získal aj druhú polovicu Bertotoviec.
Celý rozsudok a zábor majetkov bol výhradne praktickým riešením, ako vytiahnuť dostatočnú sumu z usvedčeného šľachtica, ako pokutu (trest) za jeho zločin. Kráľ nepotreboval rozdrobiť majetok svojej šľachty, najmä nie takých šľachticov, akým bol Peter. Ten predsa napriek svojmu previneniu verne stál po boku kráľa a bojoval zaň pod hradom Šariš a v bitke pri Košiciach. Musel ho však spravodlivo potrestať, preto sa v Uhorskom kráľovstve uplatňoval zvyk, na základe ktorého na kráľom zabrané majetky mali predkupné právo príbuzní previnilca. Kráľ tieto majetky nepotreboval. Výhodné preň boli zväčša iba ako nový zdroj príjmu, či nová možnosť, ako odmeniť niektorého zo svojich verných, ako v tomto prípade palatína Filipa.
Svojej zákernej pomsty sa dočkal aj Ján z Méry a zadosťučinenia za bratovu smrť Ján z rodu Tekule.
Palatín Filip Druget bol jedným z najbližších stúpencov kráľa Karola od čias, keď mladý iba 12 ročný kráľ prišiel z Talianska do Uhorska (v roku 1301). Filip sa vyznamenal v boji proti nespokojnej šľachte počas rokov 1315 – 1319. Po porážke rebelov získal ako odmenu rozsiahle majetky v Zemplínskom comitate. V roku 1319 ho kráľ Karol vymenoval za uhorského palatína a sudcu Kumánov.
Palatín Filip Druget sa aj naďalej zaoberal prípadom majetku Slivník. Jeho zdanlivé ukončenie malo doniesť presné vymedzenie hraníc sporného majetku. Magister Peter vedel, že za celým prípadom je Ján z Méry, ktorý prehovoril Jána z rodu Tekule, aby znovu otvoril prípad smrti jeho brata. Petrov hnev sa vystupňoval po strate väčšiny jeho majetkov. V dokumente sa píše o „…všetkých nesvornostiach a sporoch, ktoré medzi sebou mali, a to až po ich zárodok, ktoré sami medzi sebou rozdúchali, a samozrejme o uväznení Petra, nazývaného Slovák, ktorého tento Ján (z Méry) z poverenia palatína Filipa…uväznil…“. Peter zrejme podnikol fyzický útok, po ktorom palatín Filip prikázal Jánovi z Méry, aby ho uväznil. Záležitosť už nešlo urovnať pokojnou cestou, preto palatín rozhodol, že „…na vytvorenie mieru a spoločnej svornosti…“ spor urovnali v spoločnom súboji (duello). Duel buď nebol na život a na smrť alebo ich osoby v ňom zastupovali sekundanti. Zdanlivo sa spor vyriešil a Ján si uhájil svoje vlastníctvo proti magistrovi Petrovi z Meršeho rodu.
Magister Peter stratil takmer všetky majetky. Musel prijať trest, no kráľ i palatín Filip dobre vedeli, že Peter verne bojoval proti kráľovým neverným. Palatín Filip nemohol spravovať všetky svoje majetky osobne. Vlastnil niekoľko hradných panstiev, a mnohé ďalšie majetky, no zároveň mal množstvo povinností spojených s úradom palatína, či už vojenského, súdneho alebo administratívneho charakteru. Z toho dôvodu si rozumne vyberal ľudí, ktorých poveril správou svojich majetkov. Magister Peter bol vzdelaný a schopný človek, ktorý dobre poznal tieto majetky aj ľudí, ktorí na nich pôsobili v rôznych úradoch, ako napríklad richtári, lokátori, farári a iní. Bol preto ideálnym kandidátom, ktorý by udržal prosperujúci chod majetkov a zároveň nekonfliktné prostredie v rámci susedských vzťahov, keďže susedmi boli prevažne jeho bratia a príbuzní. Filip sa rozhodol využiť jeho schopnosti a dať mu druhú šancu. Poveril ho správou majetkov, ktoré získal z pôvodného Meršeovského panstva.
Palatín Filip Druget bol veľmi energický a rozhľadený človek. Dobre si uvedomoval význam, aký mala dedina Nová Ves v tejto oblasti, preto podporil jej rozvoj. V roku 1326 vydal privilégium, ktoré obsahovalo značné výhody a slobody pre: „…hostí i ľudí žijúcich na tomto majetku, no aj pre tých, ktorí sem z rôznych príčin prídu odkiaľkoľvek, a zdržujú sa, alebo sa budú zdržovať na tomto majetku…“. Nová Ves sa stala rozvinutejšou dedinou než väčšina dedín v jej okolí, no k jej pretvoreniu na mesto nedošlo.
V lete 1327 Filip Druget zomrel. Keďže nemal mužského potomka, jeho rozsiahle majetky pripadli korune na základe kráľovského práva. Krátko po strýkovej smrti si na ne uplatnil nárok z titulu Filipovho následníka („…iure successionis…“) jeho synovec Viliam Druget, comes Spišského a Abovského comitatu. Kráľ Karol uznal jeho dedičské nároky a daroval mu ich. Okrem bývalých Meršeovských majetkov nadobudol Viliam ako dedičstvo po strýkovi hradné panstvá Ľubovňa, Podolínec, Plaveč, Paričov (dnes zrúcanina v parku mesta Trebišov), Brekov a Jasenov. Majetky vyňaté devolúciou z panstva Svinia boli len menším majetkom, jedným z mnohých, ktoré Viliam vlastnil, preto sa pokúsil prostredníctvom nich vyobchodovať niečo, čo bolo pre neho podstatne cennejšie.
Obchod
O necelé dva roky (v roku 1329) sa Viliam dohodol s členmi rodu Aba na viacerých majetkových výmenách, ktoré ho mali doviesť k ďalšiemu hradnému panstvu. Viliam najprv uskutočnil výmenu s Ladislavom, synom Vavrinca zo Slanca (z rodu Aba). Ladislav dal Viliamovi svoj majetok Ruská a polovicu dediny Regete. Na oplátku dostal dedinu Zámutov (obec ležiaca severozápadne od Vranova) a majetok Víťaz. Samotná výmena však bola podmienená. Ladislav chcel mať istotu, že na majetok Víťaz neskôr neuplatnia svoje dedičné nároky členovia Meršeho rodu, preto podmienkou zámeny bol ich súhlas. Zámena bola naozaj „…urobená so súhlasom Benediktových synov…“. Ladislav z rodu Aba sa po nadobudnutí svojho nového majetku usadil v dedine Víťaz a založil novú líniu rodu Aba.
Viliam mal naplánovanú a dohodnutú aj zvyšnú výmenu, keďže ináč by prvá s Ladislavom nemala význam. Majetky Bertotovce, Hendrichovce, Fričovce a Široké v roku 1330 vymenil so šľachticmi z rodu Aba za hrad Slanec a ich majetky patriace k hradu. Hlavným zástupcom Abovcov pri tejto výmene bol Peter, syn Petra zo Slanca, ktorý zastupoval aj svojich synov Mikuláša, Juraja, Ladislava, Michala, Jána a Petra, a svojho synovca Ladislava, syna Vavrinca, a jeho syna Demetera a Lukáša, syna Andreja. Palatín Viliam Druget získal prostredníctvom týchto zámen panstvo Slanec.
Súčasťou zámeny nebol majetok Novej Vsi. Viliam týmto majetkom odmenil magistra Petra z Meršeho rodu za jeho služby, ktoré vykonával pri správe majetkov pre jeho strýka Filipa i pre neho. Viliam sa zbavil všetkých majetkov v tejto oblasti, samotná Nová Ves preň nemala veľkú cenu. Možno aj vďaka tomu prišli Meršeovci „poslušne“ odobriť majetkovú zámenu medzi Viliamom a členmi rodu Aba.
Noví susedia Abovci
S príchodom Petra (z rodu Aba) a jeho synov do krajiny medzi riekami Veľká a Malá Svinka, získali Benediktovi synovia nových zámožných susedov z rodu Aba. Za svoje hlavné sídlo si magister Peter, nazývaný aj Petőc, zvolil dedinu Široké. V dedine si nechal postaviť kúriu a odvodzoval si od nej predikát. Peter mal šiestich synov, dedičov, preto rozvíjal svoje nové majetky, aby sa jeho synovia mali kam usadiť. Keď dospievali, postupne sa začali osamostatňovať, usadzovali sa v okolitých dedinách na ich novom panstve. Michal sa usadil vo Fričovciach no mal svoju kúriu aj v Bertotovciach, ktoré sa stali neskôr jeho sídelnou dedinou. Mikuláš sa usídlil v Hendrichovciach, no mal svoju kúriu aj v Bertotovciach, od ktorých si už v roku 1333 odvodzoval svoj predikát v tvare „…Nicolaus filius Petheuch de Pertolth…“. Mikuláš svojimi schopnosťami veľmi rýchlo predstihol svojich bratov. V rokoch 1342 – 1344 sa stal dokonca vojvodom Transylvánie. Vo Fričovciach sa usadil Petrov syn Ján, ktorý založil novú líniu rodu, Abovcov z Fričoviec.
V nasledujúcich rokoch sa museli Benediktovi synovia popasovať so stratou časti ich panstva, s novými susedmi a novými pomermi v kráľovstve. Čakal ich tvrdý boj o znovuzískanie váženého postavenia v regióne, udržanie si majetkov a veľa náročnej práce pri ich zveľaďovaní.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Slovenský národný archív, fond Hodnoverné miesto Jasovský konvent.
Štátny archív Prešov, fond Drugeth Humenné.
Výberová literatúra:
LENČIŠ, Štefan. 2003. Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné 2003, s. 20 – 22.
LUBY, Štefan. 2002. Dejiny súkromného práva na Slovensku. Vydavateľstvo právnej literatúry IURA EDITION, spol. s r. o., Bratislava 2002. 626 s. ISBN 80-89047-48-3.
MESÁROŠ, Anton. 2015. Jarovnice. Tlačiareň Kušník, Prešov 2015. 383 s. ISBN 978-80-970390-0-4.
NEUPAUER, František. 2000. Chotárne a zemepisné názvy v katastrálnom území obce Široké 1320 – 2000. Obecný úrad Široké 2000, ISBN 80-968255-1-8.
RÁBIK, Vladimír. 2006. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku (Šarišská župa a slovenské časti žúp Abovskej, Zemplínskej a Užskej). Edícia ACTO CARPATHO – GERMANICA XIX. Bratislava : Karpatskonemecký spolok na Slovensku 2006, 434 s. ISBN 80-8060-197-6.
SEGEŠ, Vladimír. 2003. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava 2003. 302 s. ISBN 80-10-00324-7
SMOROŇ, Matúš. 2015. De genere Thekule. Uhorská šľachta v období stredoveku I. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2015, 314 s. ISBN 978-80-7165-970-9.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. Palatín Omodrej. Rod Aba II. Uhorská šľachta v období stredoveku V. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
STAVIARSKY, Štefan. 2012. Fričovce. Tlačiareň Kušnír, Prešov 2012. 295 s. ISBN 978-80-89404-25-4.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1990, 520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1971. Osídlenie Šariša v 13. – 14. storočí. Dolina Svinky. In Nové obzory 13, 1971, Vydavateľ : Múzeum Slovenskej republiky Rád v Prešove, s. 133 – 211.
ULIČNÝ, Ferdinand. 2012. Vývoj politických vzťahov v Uhorskom kráľovstve, najmä na východnom Slovensku, v prvej polovici 14. storočia. Bitka pri Rozhanovciach. In Studia historica. Košice 2012, s. 11 – 33.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977, 582 s.
Titulná fotografia: Hrad Lipovec – olejomaľba od Gyula Gundelfinger (Foto: wikimedia.org)
