Cesty života sú naozaj nevyspytateľné. Náhodou som sa dostala k pani Márií Gbúrovej z Helcmanoviec, ktoré sú pre rodákov tiež dobré známe ako Selo. Okrem toho, že pani Gbúrová zasvätila svoj život folklóru, seľanskému kroju, uchovávaniu tradícií, tak rovnako svoj život venovala i mnohým pacientom. Popri rozhovore o všedných radostiach a starostiach sa naše debaty zvrtli i na zdravotníctvo. V rámci rozprávania sa som pýtala, kto je v našej rodnej dedine tzv. „zaslúžili zdravotník“, teda okrem tých ktorých poznám.
„Rusnácke“ zdravotníctvo a jeho história
Pani Gbúrová ma zasvätila do našich „malých veľkých“ dejín. Prvou osobnosťou našich „rusnackých“ zdravotníckych dejín bola pani Mária Mamráková, ktorá absolvovala Štátnu ošetrovateľskú školu v Košiciach. Ako absolventka najprv pracovala v Prievidzi v Československom červenom kríži, neskôr v Košiciach. Po rokoch jej kroky viedli do Vojenskej nemocnice v Košiciach, kde aktívne pôsobila v odbore Ošetrovateľstvo viac ako 40 rokov. Celý život zasvätila svojej práci, ktorá pre ňu znamenala omnoho viac a aj keď bola ďaleko od domova, nikdy nezabudla na svoje rodné korene.
Ďalšou osobnosťou medzi zdravotníkmi bola Anna Kazarová, ktorá vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Košiciach a pôsobila na poliklinike v gelnickej nemocnici na pľúcnej ambulancii. Bola človekom, ktorého si pacienti vážili a rešpektovali.
Pani Gbúrová pokračovala v rozprávaní: „Ďalšími zdravotníkmi medzi Seľanmi boli Ustohal Jozef a Gabriela Iľkovičová.“
Jozef Ustohal bol zubným technikom v gelnickej nemocnici od roku 1958 a Gabriela Iľkovičová bola zdravotnou laborantkou od roku 1955. Najpv nastúpila do Biomedicínskeho laboratória v Krompachoch, keďže až v roku 1959 bola odovzdaná do prevádzky Transfúzna stanica v Nemocnici s poliklinikou v Gelnici, kde neskôr pôsobila.
Pani Gbúrová a jej príbeh
Po uvedení „našich zdravotníkov“ prišiel rad i na pani Gbúrovú, ktorá ukončila zdravotnícku školu v roku 1956, ešte ako Pisková. Pri spomínaní sa krásne zasnila a usmiala. Tak hrejivo. Keď prišiel telegram, že nastupuje do školy, utekala z poľa domov zbaliť veci. Veľmi krásne opisuje, ako sa stretli štyri Márie na dvore školy. Jej spomienky zablúdili i k praxi na oddelení. Študovala v čase, keď civilné sestry vymieňali pri lôžku rehoľné sestry, ktoré na oddeleniach aj spali. Učili sa, režim bol prísny, no napriek tomu zbehli tri roky ako voda. Naučili sa ošetrovať rany, asistovať lekárom. Položili praktický základ Ošetrovateľstvu.
Po ukončení školy začala pracovať vo Vojenskej nemocnici v Košiciach vo veku 17,5 roka. Pôsobila medzi tamojšími zdravotníkmi 3 roky až do 1.7. 1957, kde nastúpila na Interné oddelenie v Nemocnici s poliklinikou v Gelnici ako vrchná sestra interného oddelenia. Na toto obdobie spomína: „ K dispozícii som dostala 5 sestier po škole. Čerstvo po maturite, bez praxe. Počet lôžok bol vtedy 45. Mali sme jedného sanitára a jednu upratovačku. Boli to ťažké, ale krásne časy zároveň. Presne tak, ako keď som chodila ešte na strednú školu. Samozrejme tak ako i dnes sa v priebehu rokov vyskytli problémy. Ľudské problémy. Po troch rokoch praxe a po materskej dovolenke som nastúpila na pľúcnu ambulanciu. V tom čase sa p. Kazarová (už Barlovská) stala hlavnou sestrou nemocnice. Pracovala som na pľúcnej ambulancii 35 rokov.“
Od zdravotníckych trampôt, či veselých príhod sme sa rozprávaním presunuli opäť k našim Helcmanovciam. Pani Gbúrová opisuje pôsobenie sestier v dedine takto: „Práca sestier na dedine už i v tom čase spočívala v ošetrovaní, pomoci, a to nepretržite. Nikdy sme nevedeli, čo nám deň, či noc prinesie. Boli sme pri strastiach (úmrtí), ale i radostiach (narodení). Život zdravotníkov bol a je pestrí.“
K záveru návštevy som sa opýtala pani Gbúrovej, čo by odkázala dnešným sestričkám, vedúcim sestrám, ale aj pacientom.
Posolstvo do dnešných dní
Čo by ste odkázali dnešným sestričkám?
Aby boli viac ľudskejšie. Nepozerali len na financie, koľko zarobia. Kto nemá súcit s chorým, nech nejde pracovať do zdravotníctva. Je, bolo a bude to náročným povolaním i naďalej. V časoch, keď som pracovala ja, tak sa nám páčili uniformy. Ale nie preto, že sme boli pekné, ale pre posolstvo, ktoré v sebe niesli. Biela a modrá vtedy symbolizovali komunikáciu a vypočutie pacienta, jeho strastí. Ako vrchná interného som niekedy musela sestry upozorňovať a byť i tvrdšia, pretože tiež chceli chodiť krásne a moderné. No ja som im vravela jedno: „Po obede je to tvoja vec, ale v práci, keď prídeš vymaľovaná pacient bude v rozpakoch, či sa ťa niečo môže opýtať.“ Hovorili mi: „ … vrchná, prečo si nás taká prísna?“ Prísna, ale vždy som ich mala rada. Boli moje a sú moje dodnes. Svojou tvrdohlavosťou písali lokálne dejiny i keď to bolo ťažké i pre nich.“
Čo by ste odkázali vedúcim sestrám?
„Ja by som povedala jedno: Byť vedúcim pracovníkom neznamená byť povýšený nad svojím personálom, ktorý vedie. Viesť s priateľským postojom a zároveň i tvrdším a rozhodným znamená častokrát načrieť do seba. Koľko z Vás sa pozrelo do seba? Koľko z Vás sa spýtalo čo potrebujú tie moje dievčatá? Koľko služieb ste vzali miesto nich?“
Čo by ste odkázali pacientom?
„Aj pacienti by mali byť milší a úctivejší k personálu a nie len ukazovať svoju nadradenosť, lebo oni sú pacienti. Často i teraz sa s tým stretávam, že vidím neúctu k personálu. Ten nemá žiadnu úctu. Videla som i príbuzných pacientov, ktorý sa pozerali na personál, ktorý pracuje okolo pacientov, ako na to, že je to ich povinnosť. Nie je, a často ani netušíte, čo je povinnosť, a čo je ľudská dobrotivosť. Mnohokrát sa správajú k personálu hanlivo, pritom, ak by mali urobiť pre svojho príbuzného to, čo personál, iba v domácich podmienkach, často to nezvládnu. Nie sú schopní urobiť to, ale ani si vziať príbuzného domov, do svojej starostlivosti.
Na záver skromné želanie, aby ľudia ľuďmi boli. Ďakujeme za postrehy a spomienky a čas pani Gbúrovej Márii.
Helcmanovce sú situované v údolí Hnileckej doliny. Práve táto dolina má svoju bohatú históriu spojenú s baníctvom. Miesta, kde boli baníci boli rozkvitajúce a mali výbornú občiansku vybavenosť. V Hnileckej doline bolo viacero takýchto dedín, avšak dedinka, ktorá sa spája so zdravotníctvom je dedina Švedlár. V tejto dedinke bola prvá nemocnica a pôrodnica v Hnileckej doline. Dnes je v týchto priestoroch škôlka. Neskôr po postavení nemocnice v Gelnici bola presunutá starostlivosť práve tam.
Ak niekto z občanov gelnického okresu na východnom Slovensku potreboval nemocničné ošetrenie musel až do Košíc alebo Krompách 30 až 90km cesty podľa bydliska. V roku 1960 otvorili novú nemocnicu postavenú za 20 miliónov korún. Gynekologické, chirurgické, detské a interné oddelenie boli naozaj dokonale vybavené. Bola to 2. nemocnica v Košickom kraji, ktorá bola v roku 1960 postavená. V tejto nemocnici zdravotníci písali dejiny.
Ako sme už uviedli nemocnica bola postavená v 50. rokoch 20. storočia a jej architektom bol Ernest Krampl v spolupráci s G.Paulom. V čase otvorenia mala nemocnica 136 lôžok. Postupne do vybavenia nemocnice pribúdali ambulancie, ale aj sanitky, dielňa a sklady, centrálny rozvod kyslíka, ale i zriadenie telefónnej ústredne.
Jana Dorčáková
Zdroj: nemocnicagelnica.sk
Foto: archív pani Gbúrovej