Pred 119 rokmi sa narodil spisovateľ Sándor Márai

Nerodí sa veľa takých spisovateľov, ktorí by boli hrdí na svoj vlastný pôvod, jazyk a kultúru, a zároveň by svojím životom dokazovali, že multikulturalizmus má byť ľudom vlastný a prirodzený aj v tých najťažších situáciách. Sándor Márai prežil väčšinu 20. storočia dokazujúc, že napriek dvom svetovým vojnám a mnohým zmenám režimu, zachovalo sa pár intelektuálov, v ktorých ostal prebývať humanizmus a meštiactvo 19. storočia. Búral aj všetky predsudky o tom, že maďarská kultúra sa snažila dobývať iné územia a poukazoval na presný opak – ako je maďarská kultúra a jazyk vlastná len malej skupine európskeho obyvateľstva.

Márai nám je blízky vďaka tomu, že sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach. Vlastným menom sa volal Sándor Károly Henrik Grosschmied de Mára, meno si zmenil, pretože jeho rodina neuznávala povolanie spisovateľa za vhodné pre svojho syna. Podobne tomu bolo v prípade jeho brata, režiséra, ktorého filmy boli nominované na Oskara, Gézu Radványiho. Márai prežil väčšinu svojho detstva a časť svojej mladosti v Košiciach, na Mäsiarskej ulici, v budove, kde sa v súčasnosti nachádza jeho pamätná izba. Študoval na premonštráckom gymnáziu v Košiciach, odkiaľ odišiel na podnet otca študovať v roku 1918 právo do Budapešti.

Tu sa začína jeho osudová púť v maďarskom hlavnom meste. Jeho celoživotná láska k priestoru, ktorý obklopuje oba brehy Dunaja. Napriek tomu, že po zvrhnutí republiky vycestuje v roku 1919 do Nemecka, ostáva Budapešť jeho domovom, miestom, ktoré ho určuje, z ktorého odvodzuje svoju individualitu a osobnosť. V Nemecku už študuje žurnalistiku, definitívne zanecháva právo a nastupuje na dráhu svojho životného poslania, ktorým je písanie. To ho ovplyvní natoľko, že sa rozhodne nepokračovať v štúdiu na univerzite a začína prispievať do viacerých nemeckých novín.

Druhým mestom, ktoré ho natrvalo ovplyvnilo, bol Paríž. Do Paríža prichádza v roku 1923 už so svojou manželkou, celoživotnou partnerkou a láskou Ilonou Matzner, ktorú vo svojich dielach oslovuje Lola. Lola bola jeho oporou a láskou celý život, ženou, ktorá s ním cestovala kdekoľvek išiel a ktorá akceptovala a podporovala všetky jeho životné rozhodnutia. Spolu prežili v Paríži celých šesť rokov.

Pretože v mojom živote bolo šesť takých rokov – a neskôr zavše mesiace a veľakrát týždne, v opakujúcich sa rytmoch – keď som tu takmer každý večer trčal aj ja. … Presne tak sme tu vysedávali pred štvrťstoročím, po prvej svetovej vojne: generácia, ktorá sa vysťahovala, odišla do vyhnanstva dobrovoľne – v názorových a národnostných odlišnostiach, no predsa len v akomsi kmeňovom spojenectve – divá, exotická svorka. Tu, pri susednom stole sedával Unamuno, ktorý sa bál smrti a nenávidel Prima de Riveru, generála, ktorého podobizeň vybledla v obrazárni španielskych diktátorov. Tu sa medzi stolmi prechádzal Pascin, bulharský maliar, ktorý si modelky vyberal spomedzi tučných obyvateliek okolitých bordelov a potom sa v jednom zo zafúľaných ateliérov susednej ulice obesil. Tu mrmlal maďarský maliar Tihanyi, ktorý bol hluchonemý, v štyroch jazykoch. Tu sa potulovali Derain a Picasso, ktorých mená vtedy ešte aj znalci poznali len zbežne. Tu sedával každý večer so strnulou dôstojnosťou krupiera a pohanského kňaza hlavný režisér dadaizmu Tristan Tzara s monoklom. … Tu sa nalievali lacnou pálenkou mladí americkí spisovatelia, Fitzgerald, Faulkner, Hemingway s fúzmi ako zubná kefka a mnohí ďalší, ktorí pred bezútešnosťou komerčne pseudopuritánskej Ameriky utiekli na Montparnass a v seminári Gertrudy Steinovej na ľavom brehu Seiny sa učili, že Literatúra je: Slovo, ktoré treba opakovať, aby sa stalo rytmom, čiže energiou.“

V roku 1928 sa vracia do svojho domovského mesta, do Budapešti, spolu s manželkou Lolou. V rokuch 1930 až 1942 veľmi aktívne publikuje svoje diela – romány, fejtóny, novinové články a divadelné hry. V tomto čase vychádzajú aj niektoré z jeho najznámejších diel – Vzbúrenci, Cudzí ľudia či Svietce zhoria do tla. V poslednej z menovaných vykresľuje ľúbostný trojuholník dvoch priateľov z detstva a jednej ženy. Príbeh je však vykreslený na pozadí šľachtického života, dáva čitateľovi možnosť vstúpiť hlboko do dobových reálií a nie je plytkým príbehom. Márai dokazuje svoje majstrovstvo tým, že navonok bežnú, nezaujímavú tému opisuje z pohľadu spomienok jedného z hlavných protagonistov. Dokonale nás uvádza do vnútorného sveta postavy a ukazuje nezodpovedané otázky štyridsiatich rokov existencie, ktorej zmyslom je dostať na ne odpoveď.

Socha Sándora Máraia dodnes zdobí Košice. (Foto: wikimedia.org)

„– Druhá otázka, – odvetí generál. Nepustí kľučku. – Druhá otázka, ktorej zmysel je, čo sme získali všetkou tou múdrosťou, pýchou a nadradenosťou? Druhá otázka, či skutočným obsahom nášho života nebola trápna náklonnosť k žene, ktorá umrela? Viem, že je to ťažká otázka. Ja na ňu nedokážem odpovedať. Všetko som prežil, všetko som videl, a na toto nedokážem odpovedať. Videl som mier i vojnu, biedu a veľkoleposť, videl som seba zbabelého a seba pyšného, videl som boj aj vyjednávanie. Na samom dne nášho života bolo však zmyslom všetkých našich činov to puto, ktoré nás s niekým spájalo – puto alebo vášeň, nazvi to, ako chceš. Toto je tá otázka? Áno, toto.“

Márai veľmi ťažko niesol druhú svetovú vojnu, kedy prichádza takmer o všetok svoj majetok. Boje v Budapešti ho donútili presťahovať sa do neďalekej obce Leányfalu. Napriek tomu neopúšťa svoju spisovateľskú kariéru a naďalej denne píše, dokonca publikuje. Definitívnou tragédiou v jeho živote boli udalosti po druhej svetovej vojne – ruská okupácia a nástup komunizmu. Kým počas vojny si ľudia podľa Máraia zachovali ešte svoju ľudskosť a snažili sa navzájom si pomáhať, tak nástupom komunizmu definitívne padla veľká európska idea humanizmu. Márai bol vo svojom vnútri oddaný tomu, ako sa žilo v 19. storočí. Nedokáže sa po vojne zmieriť s tým, že ruský komunistický program, ktorý sa presadzuje v Maďarsku, zabíja nielen túto veľkú myšlienku humanizmu, na ktorej podľa neho stojí celá európska kultúra, ale siaha aj na individualitu a dokonca na karikatúru svojej vlastnej osobnosti, ktorú nosí každý z nás vo svojom vnútri.

Táto situácia spôsobuje Máraiovi vnútorný rozpor, nesúci sa s ním počas celého zbytku života. Na jednej strane si uvedomuje, že nedokáže písať v inom jazyku ako v maďarčine a považuje spisovateľstvo za svoje životné poslanie. Na druhej strane nedokáže zniesť to, že komunistický režim mu natoľko zasahuje do života, že mu už nedovolí ani mlčať. Keď dostane prvú možnosť emigrovať, vráti sa ešte späť do Budapešti. Stále v sebe ochraňuje ideu spisovateľa ako posla myšlienok a cíti sa byť zaviazaný svojím poslaním smerom k čitateľom. V krátkej dobe si však uvedomí, že dlhšie neznesie nápor propagandy. Rozhodne sa teda emigrovať spolu so svojou manželkou, ktorá mu je aj v tejto chvíli obrovskou oporou. Magické je jeho ročné lúčenie sa s Budapešťou. Jeho denné prechádzky ulicami, spomienky na maďarských autorov, napríklad na Gyulu Krúdyho, ktorý ho pravdepodobne najviac ovplyvnil. Ale najviac rezonuje jeho lúčenie sa s maďarskou literatúrou – ako denne v knižniciach a antikvariátoch hľadá diela menších maďarských spisovateľov, menej známych autorov, ktorí sú však stále ukotvení v hodnotách 19. storočia. Napriek tomu, že sú populárni, ich diela sú stále majstrovské.

Títo zabudnutí, neúspešní, výborní spisovatelia mi v mojej jaskynnej samote kacíra dali na cestu bohatú nádielku. Prostredníctvom ich diel som opravdivejšie videl, čo stratím, keď odtiaľto odídem – opravdivejšie ako v majstrovských dielach veľkých súčasníkov, ktoré pútnik nakoniec nájde aj v zahraničí. V pozadí, v perspektíve rozmazanej, vyblednutej druhej garnitúry sa hmlisto črtala skutočná veľkosť maďarskej litaratúry: náročnosť, s akou spisovatelia písali v dobe, ktorá si nenárokovala na kvalitu, bola hrdinská. Dôkazy o tejto náročnosti som zbieral celý rok. Toto v podobe čitateľských zážitkov som si chcel vziať so sebou do cudziny. Musel som sa ponáhľať, pretože aj Strana sa ponáhľala.“

V roku 1948 Sándor Márai definitívne odchádza z Budapešti, z Maďarska, zo svojho domova. Kdekoľvek s manželkou cestuje, nikde si nevie nájsť svoje miesto – ani v Európe, ani v Amerike. Stále píše, ale osud jeho milovanej krajiny ho zasiahne natoľko, že nedovolí publikovať nič, pokiaľ v Európe nenastane koniec ruskej komunistickej nadvlády. Smrť jeho manželky, nevlastného syna a brata, ktoré nastanú v priebehu roka a pol, sú poslednou bodkou v Máraiovom živote. Svoj osud ukončí spisovateľ sám 21. februára 1989 v San Diegu. Tesne sa tak nedožije radostných udalostí v podobe oslobodenia, po ktorom celý život tak túžil. Európa však spolu s oslobodením nájde aj veľkosť jeho diel a Márai sa stáva jedným z najvýznamnejších a najčítanejších maďarských spisovateľov 20. storočia.

Katarína Hrnčiarová

Zdroj:

MÁRAI, S.: Sviece zhoria do tla. Bratislava, 2010.

MÁRAI, S.: Zem, zem!… Bratislava, 2010.

madari.sk

Foto: wikimedia.org