Tento rok uplynulo presne sto rokov od udalosti, ktorá vošla do dejín pod názvom Krompašská vzbura. Incident v tom čase nerezonoval len v Krompachoch a okolí, ale v celom Československu. Okamžite sa z neho stala politická záležitosť. Veľký politický význam mu bol prikladaný najmä v období socializmu. Vďaka tomu, že sa o ňom písalo v učebniciach dejepisu, vedeli o ňom všetci žiaci v Československu. Po roku 1989 však z verejného povedomia postupne vyšumel. Najmladšia generácia tak nevie o Krompašskej vzbure takmer nič. Okrúhle výročie je vhodnou príležitosťou pripomenúť si, o čo vlastne v Krompašskej vzbure išlo.
Krompachy sa v priebehu 19. storočia vďaka svojim železiarňam stali jedným z najvýznamnejších priemyselných centier Slovenska. Ich dôležitosť sa zvýraznila pred a počas prvej svetovej vojny. Súčasne sa čoraz viac začali dožadovať svojich práv tamojší robotníci, ktorí pracovali a žili vo veľmi ťažkých podmienkach. Do života krompašských robotníkov výrazným spôsobom zasiahol vznik Československa v roku 1918. Vtedy sa rozprúdil konkurenčný boj medzi československými a maďarskými veľkopodnikateľmi o vplyv nad významnými podnikmi. Krompašské železiarne patrili Rimamuránskej spoločnosti so sídlom v Maďarsku. Povojnová hospodárska kríza a prekážky zo strany československých vládnucich kruhov spôsobili, že Rimamuránska spoločnosť pristúpila k prepúšťaniu, zníženiu platov a potravinových dávok krompašských robotníkov. To prirodzene spôsobilo negatívnu reakciu robotníkov, ktorí sa stále vehementnejšie dožadovali zlepšenia svojej materiálnej situácie. Rimamuránska spoločnosť v spolupráci s políciou namiesto toho siahala čoraz častejšie k represii. Situácia bola mimoriadne napätá. Bolo len otázkou času, kedy niekomu povolia nervy a niečo sa stane. Vyzeralo to, že tragédiou skončí už stret represívnych zložiek a robotníkov dňa 18. 2. 1921, kedy mali byť deportovaní tridsiati dvaja z nich. Hoci veľa nechýbalo, incident sa napokon skončil bez krviprelievania. Dá sa povedať, že udalosť bola predohrou k tomu, čo sa odohralo o tri dni neskôr 21. 2. 1921.
V spomínaný deň ráno ženy krompašských robotníkov navštívili závodný konzum za účelom vyzdvihnutia týždenných prídelov potravinových článkov. Od vedúceho konzumu sa ženy dozvedeli, že prídely sa znova znížili. Časť obilnej múky sa navyše nahradila kukuričnou múkou. To ženy pobúrilo. Viaceré z nich odmietli prevziať takto upravené dávky a tri z nich si povedali, že sa pôjdu sťažovať riaditeľovi železiarní. Sprevádzalo ich ďalších osemdesiat žien. Keď to vedúci konzumu videl, vetriac problémy okamžite zatelefonoval na četnícku, čiže policajnú, stanicu. Četníci vzápätí vyrazili na miesto, aby zasiahli proti nepovolenému zhromaždeniu. Ženy začali násilným spôsobom rozháňať. Keď sa o tom dozvedeli robotníci, pribehli ženám na pomoc. Pred budovou správy železiarní sa razom zhromaždilo päťsto mužov, ktorí obkľúčili četníkov. Vyzývali ich, aby dali ženám pokoj. V mimoriadne napätej situácii veliteľovi četníkov praskli nervy a začal strieľať. Následne prikázal podriadeným, aby strieľali tiež. Výsledkom boli na mieste štyria mŕtvi robotníci a množstvo ranených. To vyvolalo búrlivú reakciu ostatných robotníkov. Nastala davová psychóza, pri ktorej nahnevaná masa dobila na smrť vrchného inžiniera železiarní, krompašského hlavného slúžneho a zranila ďalších ľudí. Zakrátko prišlo do Krompách vojsko, ktoré vyslal spišský župan. Vojaci v železiarňach krátko po svojom príchode nastolili poriadok. To bol koniec Krompašskej vzbury, ktorá si vyžiadala šesť obetí.
Vedenie železiarní, represívne zložky, súdy i prokuratúra sa po potlačení vzbury tvrdo zúčtovali s jej účastníkmi. Mnoho robotníkov bolo zatknutých. V priebehu roka 1921 sa s nimi konalo niekoľko súdnych procesov. Viacero účastníkov vzbury bolo odsúdených na pár mesiacov až rokov väzenia. Na slobodu sa poslední odsúdení dostali až v roku 1925. Vedenie železiarní po vzbure na nejaký čas zastavilo výrobu, ktorú sa po tlaku robotníkov podarilo obnoviť až po niekoľkých týždňoch. Vedenie železiarní však odmietalo prijať tých, ktorí boli akýmkoľvek spôsobom účastní na vzbure. Navyše v nasledujúcich mesiacoch železiarne prepúšťali ďalších a ďalších zamestnancov. Materiálna situácia robotníkov sa stále zhoršovala. Proces vyvrcholil definitívnym zastavením výroby v železiarňach na konci roka 1922. Znamenalo to koniec jedného z najväčších priemyselných podnikov na Slovensku. Následne ostali na ulici tisíce robotníkov. Kvôli strate zamestnania žili v nasledujúcich rokoch ich rodiny na hranici prežitia. Iba postupne sa niektorým podarilo nájsť si druhú prácu, iní sa za prácou vysťahovali do zahraničia, najmä do USA.
Prakticky okamžite po udalosti sa zvesti o vzbure rozšírili do celého Československa. Dostali sa až na pôdu pražského parlamentu. Čechoslovakistické strany a ľudáci označovali za vinníkov vzbury boľševicky zradikalizovaných robotníkov. Podľa socialistov a komunistov za krvavé udalosti mohla buržoázia. Do popredia sa udalosť dostala vďaka komunistom po roku 1948. Krompašskí robotníci boli vtedy označovaní za proletárskych bojovníkov proti utláčateľskej buržoázii. Priami účastníci vzbury boli odškodnení. Predstavitelia KSČ z budovy sídla niekdajších krompašských železiarní urobili Múzeum revolučného robotníckeho hnutia. Prichádzali doň školské zájazdy z celého Slovenska. Na Slovensku nebolo v rokoch 1948 – 1989 nikoho, kto by nevedel o Krompašskej vzbure. To sa zmenilo po Nežnej revolúcii. Múzeum bolo zrušené a Krompašská vzbura spájaná s komunistickým režimom. Udalosť zmizla z učebníc dejepisu a začala sa vytrácať z verejného povedomia. Postupne sa z nej stala iba lokálna záležitosť. Bolo by však chybou poslať Krompašskú vzburu do zabudnutia. Aj naďalej si ju treba pripomínať. Nie ako politickú záležitosť, ale ako ľudskú tragédiu a výstrahu, ako môže dopadnúť nedorozumenie medzi ľuďmi. Súčasným generáciám udalosť pripomína kniha „Tragické krompašské udalosti 21. februára 1921“ od Jozefa Sulačeka, ktorú pri príležitosti storočnice tragédie vydali Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi a mesto Krompachy.
Martin Furmanik
Titulná fotografia: Pamätník obetiam Krompašskej vzbury v Krompachoch (Foto: wikimedia.org)