Zem Šebeš
V severovýchodnej časti Slanských vrchov pramenil pod horou Šimonka potok Šebeš. Rozsiahle územie, ktoré sa nachádzalo v okolí potoka, sa nazývalo a vnímalo ako starobylá „…zem potoka Šebeš…“ („…terram fluuium Sebus…“). Názov potoka, podľa neho i zeme, bol odvodený od starého maďarského slova sebes, čo v preklade z maďarského jazyka znamenalo bystrý, prudký – v zmysle prudký potok. Na tomto území zrejme už pred 12. storočím existovali dve dediny. Slovanské obyvateľstvo, ktoré v nich žilo, obe dediny pomenúvalo podľa potoka, pri ktorom sa nachádzali. V blízkosti týchto dedín sa už v 11. storočí usadila uhorská vojenská pohraničná jednotka, ktorá si tu vybudovala svoje obydlia. Juhovýchodne od slovanských dedín založili dedinu s názvom Hollódszállása („…Hulloudzalasa…“), čo v preklade z maďarského jazyka znamená Havrania chata. Uhorské pohraničné jednotky, hovoriace po maďarsky, preložili názvy slovanských dedín, tiež potoka a okolitej zeme na maďarský názov Šebeš. Aby obe slovanské dediny od seba odlíšili, začali ich nazývať Nižným a Vyšným Šebešom (dnes mestská časť Prešova Nižná Šebastová a obec Vyšná Šebastová). Vyjadrovalo to ich geografické postavenie v údolí potoka Šebeš. Staršou dedinou bol Nižný Šebeš, ktorý bol ďalej od prameňa potoka Šebeš. Vyšný Šebeš bol mladšou dedinou a nachádzal sa bližšie k prameňu rieky Šebeš.
„…zem, vyňatá z majetku Vyšný Šebeš…“
V roku 1285 vpadli do severovýchodného Uhorska najobávanejší bojovníci z východu, Tatári. Velili im cháni Nogaj a Töle Buqa: „…keď zradný kmeň Tatárov vpadol do nášho kráľovstva, so všetkou svojou silou vo veľkom počte, bez zľutovania pustošil, plienil a bral (ľudí) do zajatia vo všetkých častiach nášho kráľovstva, a osobitne v Šarišskom comitate sa bezmedzne dopúšťal krívd.“
Medzi bojovníkmi, ktorým sa podarilo vyhnať Tatárov z krajiny, bol istý Bud, syn Lothara z Turne. Bud už za čias kráľa Štefana V. verne slúžil koruneň a po nástupe Štefanovho syna Ladislava na kráľovský trón slúžil aj jemu. Za svoje zásluhy bol v roku 1285 odmenený. Kráľ Ladislav prehlásil: „…akúsi našu prázdnu a obyvateľov zbavenú zem, nazývanú Hollódszállása, existujúcu v Šarišskom comitate, dávame, udeľujeme a zverujeme tomuto Budovi za jeho záslužne služby, a prostredníctvom neho i jeho bratom, totiž Urochovi, Vavrincovi, Benediktovi a Jakubovi, a ich dedičom a dedičom ich dedičov a ich následníkom...“. Majetok, ktorý šľachtic Bud nadobudol, bol v dôsledku nedávneho pustošenia Tatárov vyľudnený. Nepochybne časť obyvateľstva, ktorá sa ukryla v blízkych horách, sa po odchode Tatárov do tejto oblasti vrátila, no už len menší počet. Názov majetku sa po Budovom nadobudnutí do vlastníctva zmenil z pôvodného Hollódszállása na Budov pozemok („…Budteluke…“). Bud sa tu so svojou rodinou usadil a majetok dosídlil.
Majetok Vyšný Šebeš
V roku 1300 sa kráľ Ondrej rozhodol, že odmení svojho dlhoročného verného služobníka magistra Gueteho, syna Gerarda. Guete bol synovcom spišského comesa Balda, ktorý pochádzal z florentského bankárskeho rodu Cipriani a ktorý pôsobil ako správca Spišského comitatu. Kráľ Ondrej sa rozhodol, že šľachticovi Guetemu daruje „…ako kompenzáciu jeho služieb akúsi zem, alebo majetok, patriaci k nášmu hradu Šariš, nazývaný Vyšný Šebeš („…Felsebus…“)…“. Nie je isté, či sa Guete vôbec reálne ujal vlastníctva tohto majetku, no zrejme na krátky čas áno. Deväť mesiacov po vydaní privilégia, 14. januára 1301, zomrel kráľ Ondrej. Po jeho smrti nastali veľmi neisté pomery v kráľovstve. Kráľovskú korunu ponúkla časť uhorských veľmožov českému kráľovi Václavovi. Ten dosadil na trón svojho syna Václava III., ktorý ako uhorský kráľ získal meno Ladislav V. Pre ľudí, ako bol Guete, či jeho strýko Bald, nebolo v kráľovstve miesta. Nemali oporu v miestnej šľachte, a keďže pochádzali z Itálie, podobne ako mladý Karol, pochádzajúci z rodu Anjou (uchádzač o trón), boli potenciálnou hrozbou. Bolo veľmi pravdepodobné, že sa postavia na jeho stranu, čím sa ihneď stali nepriateľmi nového kráľa a pročesky orientovanej šľachty. Preto comes Bald odovzdal Spišský hrad českej posádke a odišiel. Guete sa zrejme vrátil spolu so svojim strýkom naspäť do Itálie. Majetok Vyšný Šebeš nechal napospas miestnej šľachte.
Majetok obsadil ako kráľov palatín Omodej z rodu Aba. Keďže na neho nemal vlastnícke práva, rozhodol sa urobil so svojim priateľom magistrom Sinkom dohodu. Omodej o nej spísal dokument, v ktorom píše: „…akýsi náš nadobudnutý majetok, nazývaný Vyšný Šebeš, nachádzajúci sa v Šarišskom dištrikte, so súhlasom a dovolením všetkých našich synov (zamieňame)…“ s magistrom Sinkom za „…akýsi majetok magistra Sinku, syna Tomáša, nazývaný Ašgút, a ktorý sa nachádzal v tom istom dištrikte…“. Keďže listina, v ktorej Omodej spísal výmenu majetkov bola napísaná pomerne všeobecne, nebolo z nej úplne jasné, ktorý majetok získal magister Sinka a čo všetko spadalo pod majetok Vyšný Šebeš. Sinka to využil a rýchlo si prisvojil aj ďalšie okolité majetky. Obsadil Nižný Šebeš a Pokapala, na ktoré však nemal zákonný nárok.
Priateľské vzťahy, ktoré vznikli medzi Sinkovým strýkom, magistrom Jurajom zo Sóváru, Comesom Petrom (z drienovskej línie rodu Aba) a magistrom Omodejom z rodu Aba, sa postupne stali aj súčasťou Sinkovho života. Spájali ich predovšetkým rovnaké politické záujmy. Zrejme práve v tom čase sa dohodla v Sinkovom dome svadba. Magister Sinka uzavrel dohodu o manželskom zväzku svojej mladučkej (približne 15 – 16 ročnej) dcéry Eleny so Štefanom, nazývaným Kurča (Csirke), ktorý pochádzal z rodu Aba. Elena si podľa dohody vzala Štefanovho syna Tomáša.
Hrad Šebeš
Sinka počas vojenských ťažení v Poľsku zbohatol. Navyše mu každoročne plynula vysoká renta zo soľnej studne jeho strýka, magistra Juraja. V priebehu sedemnástich rokov nadobudol rozsiahle majetky. Tieto ekonomické predpoklady mu umožnili zrealizovať výstavbu pevnosti na svojom majetku, v ktorej by jeho rodina v prípade nebezpečenstva našla útočisko a ktorá by reprezentovala jeho moc a postavenie v čase mieru. Niekedy medzi rokmi 1307 – 1315 si na svojom majetku nechal vystavať hrad: „…s hradom, nazývaným Šebešská skala („…Castro Sebusku…“), ktorý tento (magister Sinka) vybudoval a postavil na kopci Mačacia skala („…Machkakw…“).“ Miesto na výstavbu hradu bolo starostlivo vybrané. Pomerne strmý kopec, ktorý nazývali Mačacia skala (dnes nazývaný Zámek, kóta 529), bol vyhliadnutý k svojmu novému účelu spomedzi kopcov, nachádzajúcich sa blízko prameňa soľanky, ktorá vyvierala na majetku jeho strýka, magistra Juraja. Do istej miery si magister Sinka výstavbou hradu strážil svoje i strýkove záujmy. Preto sa jeho hrad nachádzal „…na hraniciach…majetku Sóvár…“, pomerne blízko pri hrade Sóvár, ktorý patril jeho strýkovi. V čase, keď Sinka staval svoj hrad, to výrazne posilňovalo ich vzájomné príbuzenské puto a spojenectvo, chránili sa navzájom. Napriek tomu, že Sinkov hrad bol rozlohou pomerne malý (vzhľadom k Sinkovmu bohatstvu), bol jeho palác na hrade iste honosnou rezidenciou. Sinkov novopostavený hrad dostal názov podľa skaly, ktorá sa týčila nad údolím potoka Šebeš. Svoj názov si však dlho neudržal, v pomerne krátkom čase ho aj sami šľachtici zo Šebeša začali nazývať hrad Šebeš („…Castrum Sebes…“).
Počas Sinkovho života Sinka a jeho rodina nežili výhradne na hrade. Mali svoje kúrie vo Svätom Petry (dnes Obec Petrovany) a nepochybne aj v Nižnom, prípadne Vyšnom, Šebeši. Tam sa koncentroval život na ich majetkoch a tieto dediny boli na hlavných obchodných trasách, po ktorých prechádzali kupci, remeselníci, pocestní a mnohí iní ľudia. Odtiaľ mali bližšie do miest, na trhy, jarmoky, a dokonca aj do kostolov, nad ktorými držali svoj patronát. Samotný magister Sinka trávil veľa času v kráľovskom vojsku a na vojenských výpravách. Z týchto dôvodov hrad slúžil hlavne účelovo ako rodinná pokladnica, archív, a tiež na ochranu rodiny v prípade nebezpečenstva. Iste sa stal útočiskom Sinkovej rodiny aj počas nepokojných čias v roku 1312 a neskôr v rokoch 1315 – 1317. Magister Sinka ho využíval aj ako reprezentatívnu budovu, ktorá mala demonštrovať jeho bohatstvo a moc.
Šľachta sa zdržiavala v priestoroch na poschodí paláca, v ktorých si žila pomerne luxusne. Výzbroj, šaty a šperky si priviezla z cudziny, prípadne kúpila od kupcov na trhu v mestách, ktorí ich priviezli zo vzdialených krajín. Aj servis, z ktorého jedli, bol luxusný, vyrobený z tenkostennej bielej keramiky. Fľaše, džbány a poháre boli kvalitnej výroby, maľované, prevažne červenej farby, zdobené rôznymi motívmi. Interiér svojho príbytku si vyzdobili drahými kožušinami, vzácnou zbrojou, zbraňami, prípadne aj loveckými trofejami.
Pozadie života na hrade tvorila menšia vojenská posádka, ktorá bola ubytovaná zrejme v obrannej veži, rovnako ako služobníctvo, ktoré žilo v spodných miestnostiach paláca. Tieto priestory slúžili aj ako sklady obilia, vína a potravín a jedna z miestností ako kuchyňa. Obilie, potraviny a víno boli uskladňované v podstatne menej kvalitných hrubších nádobách tehlovej farby. Dokonca aj ich výzdoba, ktorú tvorili rôzne ryté vlnovky a iné vzory, bola podstatne jednoduchšia. Šľachta potrebovala pre svoje pohodlie, ale aj pre rýchlejšiu prepravu, kone, ktoré boli ustajnené v areáli hradu. Neustála potreba opráv konských postrojov a podkov si vyžiadala zriadenie kováčskej dielne na hrade.
Podhradie
Dedina Vyšný Šebeš sa nachádzala dva kilometre od miesta, na ktorom sa vypínal novopostavený hrad. Stala sa jeho podhradím. Už počas výstavby hradu bola výbornou zárukou, že v bezprostrednej blízkosti hradu je rozvinutá dedina, zdroj poddaných pre potreby prevádzky a údržby hradu. Čoskoro po vybudovaní hradu vznikla severne od dediny Vyšný Šebeš ďalšia dedina, ktorú nazývali Sengetov („…Scengetew…“; dnešná Severná, miestna časť Obce Vyšná Šebastová). Založili ju ľudia, ktorí do toho kraja prišli, aby pálili drevo a vyrábali z neho drevné uhlie. Zdá sa, že založenie dediny bolo reakciou na potrebu drevného uhlia v rozrastajúcej sa dedine Vyšný Šebeš a na Sinkovom hrade.
Smrť magistra Juraja, koniec jednej éry
V roku 1311 sa zhoršil zdravotný stav magistra Juraja, preto sa rozhodol napísať testament, v ktorom odkázal svojmu synovcovi magistrovi Sinkovi tridsať mariek z každoročných úžitkov soľnej studne. Krátko na to magister Juraj zomrel. Po strýkovej smrti práve Sinka zaujal jeho miesto v tejto oblasti. Synovia magistra Juraja, Ján a Peter, síce prevzali po otcovi správu rodových majetkov, no boli ešte primladí a predovšetkým ani zďaleka neboli tak schopnými bojovníkmi, akým bol ich otec či ich bratranec magister Sinka.
Magister Sinka si vďaka svojim schopnostiam, politickým kontaktom a dokonca aj nezákonným postupom vybudoval panstvo Šebeš na Šariši. Stal sa jedným z najzámožnejších mužov v regióne. Jeho cesta sa však neskončila. Práve naopak, bol opäť nútený chopiť sa meča a chrániť svoju rodinu a vlasť.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Slovenský národný archív, fond Leleského konventu, C 217.
Štátny archív v Prešove pracovisko Archív Bardejov, fond mesta Bardejov.
Štátny archív v Prešove, fond rodu Drugeth.
Štátny archív v Prešove Špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči, fond Andráši.
Výberová literatúra:
CSUKOVITS, Enikő. 2017. Karol I. a obdobie jeho vlády (1301 – 1342). Bratislava, Pro historia 2017. 153 s. ISBN 978-80-89910-00-7.
DVOŘÁKOVÁ, Daniela a kol. 2017. Stredoveké hrady na Slovensku. Život, kultúra, spoločnosť. VEDA, Bratislava 2017. 512 s. ISBN 978-80-224-1608-5
Kolektív autorov. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. III. zväzok, východné Slovensko. Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied Nitra. Nitra 2008. 395 s. ISBN 978-80-89315-10-9.
HUDÁČEK, Pavol. 2016. Castrum Salis. Severné pohraničie Uhorska okolo roku 1000. VEDA, vydavateľstvo SAV Bratislava 2016. 477 s. ISBN 978-80-224-1535-4.
PLAČEK, Miroslav, BÓNA, Martin. 2007. Encyklopédia Slovenských hradov. Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava 2007. 391 s. ISBN 978-80-8085-287-0.
SEGEŠ, Vladimír. 2003. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava 2003. 302 s. ISBN 80-10-00324-7
SLIVKA, Michal. 1979. Opevnené sídla drobnej stredovekej šľachty v oblasti Šariša. In Nové obzory 21. Vydalo Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1979, s. 113 – 146.
SLIVKA, Michal, VALLAŠEK, Adrián. 1991. Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1991. 271 s. ISBN 80-85-174-42-1.
SMOROŇ, Matúš. 2015. De genere Thekule. Uhorská šľachta v období stredoveku I. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2015. 314 s. ISBN 978-80-7165-970-9.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. Magister Juraj a šľachtici zo Sóváru. Uhorská šľachta v období stredoveku VI. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
ŠIMČÍK, Peter, ŠVAŇA, Kamil, ŠIMKOVIC, Michal, PETRÁŠKO, Tomáš. 2009. Štyri sezóny výskumu hradu Šebeš. In Východoslovenský pravek IX, 2009, s. 7 – 39.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1982. Vznik Hradov v Šariši. In Nové obzory 24. Múzeum Slovenskej republiky rád v Prešove 1982, s. 95 – 111.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1990.520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 2001. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce: Zemplínska spoločnosť,
2001. 600 s. ISBN 80-968579-1-6.
VARSIK, Branislav. 1973. Dejiny osídlenia Košickej kotliny II. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1973. 604 s.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977. 582 s.
Titulná fotografia: Hrad Šebeš (Foto: Matúš Smoroň)