Nástup nového panovníka na uhorský trón, Žigmunda z rodu Luxemburg (korunovaný bol v roku 1387), bol sprevádzaný ťažkými bojmi. V krajine sa vytvorilo silné spoločenstvo barónov a prelátov. V čase väznenia kráľovej Alžbety vzbúrenými magnátmi Horvátiovcami, prevzali títo najvýznamnejší muži krajiny správu nad kráľovstvom. V ich radoch boli významní muži ako palatín Štefan Láckfi, ostrihomský arcibiskup Ján z Kaniže, Bubekovci z Plešivca, šľachtici z Lučenca, Leustach z Jelšavy, Mikuláš z Gorjan, Ján z Pásztóá a mnohí ďalší. Kráľ Žigmund bol spočiatku nútený ich podporovať, aby si získal ich priazeň. Boli príliš silní na to, aby s nimi bojoval. Postupne ich však nahradzoval svojimi vernými a snažil sa ich odvolať z úradov, zo zastávania ktorých im plynula veľká moc.
Do tohto obdobia spadá aj „vzbura“, ktorej sa zúčastnili šľachtici zo Šebeša a o ktorej hovoril neskôr kráľ Žigmund: „…akýsi majetok pána Petra farára zo Šariša a Pavla a Sinku, synov Ladislava, nazývaného Červený, zo Šebeša, ktorý sa nazýval Seniakovce, od spomínaných, ako od neverných, prepadol k naším rukám (myslí sa rukám kráľa Žigmunda)…keď sa spomínaný Sinka v istých časoch navždy odlúčil od našej vernosti a vzbúril sa…“.
Kráľ odobral Sinkovi a jeho bratom nielen majetok Seniakovce, ale krátko na to všetky ich majetky. Sinka a jeho bratia ostali v nemilosti kráľa, no postupom času ich kráľ omilostil a prijal ich naspäť k svojmu dvoru a do svojej armády. Medzi kráľovými rytiermi dostali druhú šancu preukázať svoju vernosť a oddanosť, teda dokázať kráľovi, že ľutujú svoje činy.
Bitka pod hradom Veľký Nikopol
V deň svätého Víta (28. júna), v roku Pána 1389, Turci pod velením sultána Murada porazili srbské vojsko na Kosovom poli. Po obsadení Srbska sa Turci stali južným susedom Uhorského kráľovstva. Od roku 1389 kráľ Žigmund podnikol niekoľko vojenských výprav proti Turkom, na južnej hranici zomierali tisíce bojovníkov, no Žigmundovi rytieri nedosahovali výraznejších úspechov v boji s nevraživými tureckými bojovníkmi.
Kráľ Žigmund sa rozhodol získať pre spoločný boj proti pohanskému nebezpečenstvu ďalších spojencov, panovníkov, ktorí by spoločne s ním vytiahli so svojimi rytiermi proti Turkom pod znamením kresťanského kríža. Ihneď začal s diplomatickými rokovaniami po celej Európe. Rytieri sa zhromaždili v Dijone. Križiacka armáda postupovala naprieč celou Európou v dvoch prúdoch, aby cestou verbovala ďalších bojovníkov z Nemecka, Česka, Poľska a Talianska. Prechod ťažkoodených rytierov, predovšetkým členov rytierskych radov johanitov a nemeckých rytierov vzbudzoval obdiv. V Uhorskom kráľovstve kráľ Žigmund zhromaždil približne 12 – 15 tisíc mužov. Mohutná armáda postupovala krajinou smerom na juh: „Za obrovského hrmotu prešiel srbskou krajinou a dorazil k hraniciam Bulharska. Odtiaľ postupoval ďalej a dobyl hrad Oršovo, Vidin a niektoré ďalšie pevnosti v tejto oblasti, ktoré strážili turecké posádky. Dosiahol to za cenu preliatia krvi mnohých z radov svojho vojska i spojencov.“
12. septembra 1396 pritiahla križiacka armáda k pevnosti nazývanej Veľký Nikopol, ktorý sa nachádzal na brehu rieky Dunaj. V jej blízkosti si rozložili tábor a začali pevnosť obliehať, no kresťanská armáda nebola vybavená obliehacími strojmi. Pevnosť bránila početná, dobre vyzbrojená a zásobená posádka. Očakávané rýchle víťazstvo sa nepodarilo dosiahnuť. „Turci vyrážali z hradu a provokovali kráľovské vojsko; mnohých zranili, ale aj oni sa väčšinou vracali zranení.“ Dvojtýždňové obliehanie malo katastrofálny účinok na morálku kresťanského vojska. Neúspech počas dobýjania pevnosti si rytieri kompenzovali ženami, pijatikou a hazardnými hrami. Svoj hnev si vybíjali na domácom obyvateľstve.
Správy o nebezpečnej situácii pri Veľkom Nikopoli zastihli sultána Bajazida v Anatólii: „Keď sa sultán dopočul, že kráľ vtrhol s veľkou vojenskou silou do jeho ríše, povolal do zbrane všetok svoj ľud a so silnými oddielmi sa približoval ku kráľovskej výprave v snahe postaviť sa jej na odpor.“ Sultán mal povesť vynikajúceho stratéga a ukrutného bojovníka. S približne 40 – 45 000 vojskom sa preplavil cez Bospor, a krátko nato rozložil svoj tábor pri Veľkom Nikopole. Turecká armáda sa bez povšimnutia priblížila, pretože medzi Turkami a kresťanským vojskom bola vyvýšenina. Dávalo to Bajazidovi veľkú výhodu a možnosť prekvapenia. Na druhej strane v križiackom tábore dochádzalo k hádkam medzi veliteľmi.
25. september 1396, bojové pole pri Veľkom Nikopoli
Sultán dôsledne rozmiestnil svoje vojsko. Pred prvou líniou vybudovali palisádové opevnenie, za ktorým boli umiestnené oddiely janičiarov. Po krídlach ich kryla jazda. Za nimi, za kopcom, bola druhá línia, ktorú tvorilo vojsko na čele so sultánom Bajazidom. Podobne do dvoch línií boli rozdelení aj križiacki rytieri. V prvej boli rytieri zo západnej Európy, predovšetkým z Francúzska, Anglicka a Burgundska. Za nimi stálo Žigmundovo vojsko z Uhorska, doplnené rytiermi z ďalších okolitých krajín. Krátko pred útokom sa turecká jazda pohybovala zdanlivo nepravidelne v skupinách vpredu pred janičiarmi. Nedočkaví Francúzi zaútočili na tureckú jazdu, no tá sa im šikovne vyhla. Ocitli sa pred palisádami, zosadli z koňov a zaútočili na janičiarov. Žigmundovo vojsko postupovalo za nimi, no boli príliš vzdialení. Medzi tým turecká jazda začala odzadu útočiť na Francúzov. Spôsobila im obrovské straty. Splašené kone francúzskych rytierov, ktoré utekali z boja, narušili rady Žigmundových rytierov a spôsobili paniku. Žigmund sa pokúšal zoskupiť rady a zaútočiť proti Turkom. Palatín Mikuláš z Gorjan zaútočil na turecké oddiely a pokúšal sa zastaviť ich útok, no nepodarilo sa mu preraziť tureckú prednú líniu a útok hlavného Bajazidovho vojska rozdrvil rytierov zo západnej Európy, bojujúcich s janičiarmi medzi palisádami. Prekvapivý útok srbského kniežaťa Štefana Lazaroviča, ktorý bojoval na strane Turkov ako ich vazal, rozhodol bitku. Žigmund sa so zvyškami vojska snažil zachrániť útekom. Jeho rytieri utekali k flotile na Dunaji, no tá nemohla nalodiť všetkých utekajúcich rytierov. Turci mnohých kresťanských rytierov zatlačili do Dunaja, kde sa utopili. Väčšina kresťanského vojska zostala ležať mŕtva na bojisku alebo padla do tureckého zajatia.
Pod nikopolskými hradbami bojovali aj bratia Peter, Šimon a Pavol, synovia magistra Ladislava, niekdajší vlastníci panstva Šebeš, ktorých odvahu v boji popísal kráľ Žigmund: „…ktorí…nie bez ich hrmiaceho obávaného pokriku, vzali na seba najväčšiu ťarchu (bitky), za seba, za našu kráľovskú česť a stabilitu nášho kráľovstva a za obyvateľov nášho kráľovstva, pre prospech a úžitok a pre vznešenosť ducha, nebojácnosťou a usilovnosťou (vynikali v boji)…“. V bitke z nich najviac vynikol Šimon: „…osobitne tiež spomínaný Šimon…že v samom boji pod hradom Veľkým Nikopolom za nás s nezlomnými Turkami (bojoval), za nás a naše kráľovstvo zabíjal a podnikal výpady a proti iným schizmatikom z národov týchto Turkov, ktorí proti nám a nášmu kráľovstvu (tiahli), a naším spojencom a susedom priniesli utrpenie a nepriaznivý osud…udatne bojoval…“.
Kráľ Žigmund si svoj život zachránil útekom. Nastúpil na benátsku loď a s flotilou benátskych lodí sa plavil do Konštantínopolu, ďalej po mori oboplával Balkánsky poloostrov a odtiaľ sa plavil priamo domov. Do tureckých okov sa dostalo veľké množstvo kresťanských rytierov. Väčšinu väzňov nahnali na jedno miesto, kde ich spútaných a nahých nechali postínať. Popravili okolo tritisíc rytierov. Život ušetrili len tým, ktorých život sľuboval veľké výkupné.
Medzi zajatcami bol aj šľachtic Šimon, ktorý v zajatí strávil niekoľko rokov. Dostal sa do zajatia jedného kniežaťa, ktorému úskočnosťou nasľuboval za seba veľké bohatstvo, napriek tomu, že pred pár rokmi prišiel o rodinné majetky. Bola to však jeho jediná šanca na prežitie: „…osobitne tiež spomínaný Šimon padol do zajatia…kde v potupných časoch sa dostal do područia jedného nahnevaného kniežaťa, ktorého ubezpečil, že za neho dostane množstvo striebra. S veľkou námahou jeho príbuzní a priatelia urobili zbierkou ich vecí a majetkov a vyplatili ho, preto majetky nechali ohodnotiť a založili ich, ba neprimerane, čo mnohých z nich zničilo, no po zhromaždení peňazí sa vykúpil od týchto (Turkov)…“. Zbierku iniciovali nepochybne Šimonovi bratia. Mnohí zo Šimonových príbuzných sa zadlžili.
Odmena
Kráľ Žigmund sa zmiloval nad svojimi rytiermi, niekdajšími majiteľmi panstva Šebeš, ktorí ho nasledovali na križiackej výprave a po útrapách, ktoré prekonali o nich prehlásil: „…s jasnou mysľou našim verným čestných mužom pánovi Petrovi, farárovi zo Šariša a nášmu špeciálnemu kaplánovi, a Šimonovi a Pavlovi, synom Ladislava, syna Petra zo Šebeša zo Šarišského comitatu, ktorí nám a našej kráľovskej korune na (rôznych) miestach a v pravý čas mnohokrát preukázali vernosť…nebojácnosťou a usilovnosťou sa zapáčili nášmu majestátu…“. Za spomínané zásluhy sa im rozhodol v roku 1401 vrátiť ich majetky, ktoré im pred pár rokmi odobral za nevernosť.
Kráľ im vrátil „…spomínaný hrad, nazývaný Šebeš, ležiaci v Šarišskom comitate, tiež zem Pokapala a dediny Vyšný Šebeš, Podhradník, Okružná, Sengetov, Kapanoš, Ašgút, Vyšné Hermanovce a Stredné a Nižné Hermanovce, ktoré ležali na západnej strane. (Tiež majetky), nazývané Cemjata, Magashíd, Svätý Peter a Mulyad, ktoré patrili k hradu Šebeš, a ktoré boli v ich rukách, a tiež všetky príslušnosti spomínaného hradu a dedín, totiž obrobené zeme, poorané i nepoorané, pláne, lúky na seno, skaly, háje, maliniská, lesné cestičky, všetky údolia, vody, potoky, korytá a ich brehy, mlyny a miesta na mlyny, miesta na lovenie rýb a zo všetkých ich z lesov a rovín a prameňov s priezračnou vodou, ktoré sa nazývali háje, a ktoré patrili k akémusi hradu a vyššie uvedeným dedinám…“. Majetky kráľ vrátil rodine z titulu novej donácie.
Veľký dar od kráľa Žigmunda znovu zrodil niekdajšiu slávu a moc šľachticov zo Šebeša. Opäť nadobudli svoje majetky a svoju česť spolu s hradom Šebeš, ktorý pred vyše sto rokmi nechal vystavať ich predok, slávny bojovník magister Sinka.
O tri roky neskôr sa im podarilo kráľa Žigmunda presvedčiť, aby im vrátil aj majetok Seniakovce. V januári v roku 1404, keď sa kráľ Žigmund zdržiaval v Košiciach, prehlásil, že odpustil Sinkovi a jeho bratom ich previnenia: „…keď sa Sinka v minulosti…odklonil od vernosti k nám, no vzhľadom k jeho iným vernostiam, ktorými sa preukázal, samotných pánov Petra a Pavla od ich previnení…sme omilostili a zľutovali sa nad ich hlavami a majetkami, ktoré od nás (naspäť) získali…“. Zásadným dôvodom prečo sa kráľ rozhodol vrátiť šľachticom zo Šebeša ich majetky a postavenie bola Sinkova odvaha v boji a jeho utrpenie, ktoré prežil v tureckom väzení. Je možné, že veľkú zásluhu mal na tom aj Peter, ktorý bol kráľovým špeciálnym kaplánom a bol mu na blízku, pričom svoje duchovné postavenie mohol využiť na obmäkčenie kráľovho srdca. Pripomenúť mu hodnoty kresťanskej viery, lásku, milosrdenstvo, odpúšťanie. Kráľ nariadil svojim vznešeným mužom Františkovi Bubekovi, mačvianskému bánovi a Jánovi Bubekovi, správcovi kráľovských stajní, aby vrátili majetok Seniakovce pánovi Petrovi, farárovi zo Šariša, Pavlovi a Sinkovi, synom Ladislava, ktorého nazývali Červený. Tak získali šľachtici zo Šebeša ďalší kúsok skladačky zo svojho panstva, ktoré sami vlastnou nerozvážnosťou stratili.
Na začiatku príbehu bol veľký bojovník, rytier, ktorého meč okúsili nepriatelia kráľa v mnohých kútoch kráľovstva. Pamiatka a sláva, ktorú magister Sinka dosiahol, zahalili celý rod do rúcha úcty a váženosti, ktorú k nim prechovávali mnohí zo súčasníkov. Ubehli desiatky rokov až sa narodil zo Sinkovej krvi mladý chlapec, ktorému dali meno po jeho slávnom predkovi, aby pokračoval v jeho odkaze. No mladý Sinka zradil kráľa a odkaz, ktorý mu zanechal jeho praded. Povzdvihol meč proti svätej korune a z milosti kráľovej prišiel o všetky majetky, no nie o svoju hlavu. Napriek potupe a skaze, do ktorej mladý Sinka a jeho bratia uvrhli rod, našli v sebe česť a úctu voči kráľovi, to, čím ich slávny pradedo tak vynikal. Krvou a utrpením vykúpili svoje hriechy a previnenia a navrátili rodu stratenú česť. Príbeh ako z rozprávky, no pravdivý, zachovaný v pradávnych dokumentoch, ktoré o Sinkovi a jeho potomkoch podali svedectvo.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Výberová literatúra:
BARTL, Július. Politicko-spoločenské pomery na Slovensku na prelome 14. a 15. stor. a vláda Žigmunda Luxemburského. In Zborník filozofickej fakulty univerzity Komenského Historica XXIV – XXV. Bratislava 1973 – 1974, s. 223 – 255.
DVOŘÁKOVÁ, Daniela. 2003. Rytier a jeho kráľ. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Rak, 2003. 527 s. ISBN 80-85501-25-2.
DVOŘÁKOVÁ, Daniela a kol. 2017. Stredoveké hrady na Slovensku. Život, kultúra, spoločnosť. VEDA, Bratislava 2017. 512 s. ISBN 978-80-224-1608-5
MARSINA, Richard a kol. 1986. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1986. 531 s.
MARSINA, Richard a kol. 1993. Vojenské dejiny Slovenska I. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky Bratislava 1993. 177 s. ISBN 80-967113-0-X.
PELIKÁN, Ján a kol. 2005. Dějiny Srbska. Nakladatelství Lidové noviny, Jihlava 2005. 670 s. ISBN 80-7106-671-0.
SKALSKÁ, Monika. 2009. Jelšava a Jelšavské panstvo v stredoveku. Matica Slovenská 2009. 331 s. ISBN 978-80-7090-947-8.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. 2018. Rod Aba I. Šľachtici z Drienova. Uhorská šľachta v období stredoveku III. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2018. 301 s. ISBN 978-80-8198-017-6.
SOPKO, Július. 1995. Kroniky stredovekého Slovenska. Vydavateľstvo RAK Budmerice 1995. 385 s.
TIHÁNYIOVÁ, Monika. 2017. Bubekovci z Plešivca. Úspechy a pády jedného rodu v politike a umení. O. z. Georgius Bubek, 2017. 151. s. ISBN 978-80-972888-0-8.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1990.520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 2013. Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie
vied VEDA, Bratislava 2013, 567 s. ISBN 978-80-224-1292-6.
VARSIK, Branislav. 1973. Dejiny osídlenia Košickej kotliny II. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1973. 604 s.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977. 582 s.
Titulná fotografia: Bitka pri Veľkom Nikopole (Foto: wikimedia.org)