Meč a sedlo koňa. To boli najbližšie veci, s ktorými Sinka prežil svoj život. Žil v dobe skutočných rytierov, bojovníkov, ktorí boli už od útleho detstva vedení k vojenskému spôsobu života. Už ako deti sa učili bojovať s drevenými halúzkami predstavujúcimi meče a rokmi strávenými s mečom v ruke boli už v mladíckom veku pre nich zbrane a bojové umenie prirodzenou súčasťou života, ako pre iného človeka dýchanie.
Sinkove detstvo a mladosť
Sinka sa narodil šľachtičnej (jej meno nie je známe), pochádzajúcej zo zámožného zemplínskeho rodu, ktorého korene siahali do Hevešského comitatu (čítaj komitátu). Jeho otec, Comes Tomáš, pochádzal z menej urodzeného rodu ako jeho matka, preto mladého Sinku vychovávali na dvore matkinho brata, magistra Juraja.
Magister Juraj a jeho bratia vlastnili rozsiahle panstvo Kamenec (centrom bola dnešná Obec Veľký Kamenec na juhu Zemplína) a pomerne rozsiahle majetky na hraniciach Užského a Sabolčského comitatu. Napriek vyše stopäťdesiat ročnej histórii rodu si magister Juraj a jeho piati bratia odvodzovali svoj pôvod od svojho otca Šimona a ich rod sa až vďaka nim začal špecifikovať ako Šimonov rod. Hrdosť, ktorú bratia a ich sestra cítili voči svojmu otcovi, sa preniesla aj na novo narodeného člena rodiny, ktorému dali podľa starých zvykov meno po dedovi, Šimon, pričom na odlíšenie od jeho strýka ho začali nazývať domáckou formou mena Sinka („…Synka…“). Nebolo zvykom, aby šľachtic dostal meno po dedovi z matkinej strany, ale zrejme vzhľadom k pôvodu urobili kompromis.
Magister Juraj sa stal jedným z najschopnejších vojenských veliteľov kráľa Ladislava IV. a v roku 1288 ho kráľ za jeho verné služby odmenil donáciou na majetok Sóvár (dnes Solivar, mestská časť mesta Prešov), ktorý sa nachádzal na východnom okraji Šarišského comitatu. Na novo darovanom majetku si vystaval hrad s rovnomenným názvom, ktorý mal slúžiť na ochranu jeho rodiny a soľného prameňa. Vďaka soľnému prameňu, ktorý vyvieral na jeho novom majetku, sa Juraj stal ešte bohatším mužom.
Vďaka strýkovi Jurajovi sa mladý Sinka dostal na kráľovský dvor, kde získal výbornú výchovu, čo sa týka vzdelania a bojových schopností. Umožnilo mu to užívať titul magister pred menom, čím sa zvýšilo aj jeho spoločenské postavenie.
Sinka už na prahu dospelosti stretol mladé dievča (jej meno a pôvod nie je známy), ktoré zrejme nepochádzalo z rovnakého spoločenského prostredia ako on. To bol aj dôvod, prečo si ju nevzal za manželku. Narodil sa im syn, ktorého pomenovali Peter. Sinka ho mal veľmi rád, no napriek tomu, keďže bol nemanželským, jeho pozícia ako dediča bola oslabená. Onedlho si Sinka vzal za manželku inú ženu, pochádzajúcu z urodzeného prostredia, ktorá mu porodila druhého syna. Aj toho pomenoval rovnakým menom Peter, pričom prvorodeného syna začali pre odlíšenie od mladšieho brata nazývať domácou formou Pető. Takéto pomenovanie chlapcovi zostalo po celý život. Dôvod, prečo obaja chlapci dostali rovnaké meno, mohol byť rôzny. Pravdepodobne si Sinka vysníval, že jeho dedičom sa stane jeho syn, ktorému dá meno Peter. Keďže prvý syn nebol zákonný, dal rovnaké meno aj druhorodenému synovi.
Prvé roky Sinkovej dospelosti sa spájali s nástupom nového panovníka na trón, ktorým sa stal Ondrej (bol korunovaný v roku 1290), syn kráľa Štefana a benátskej šľachtičnej Tomasiny, pochádzajúcej z rodu Morosiniovcov. Kráľ Ondrej sa neskôr vyjadril o Sinkovi v takomto duchu: „…magister Sinka, syn Comesa Tomáša, od čias (našej) korunovácie, verne a vytrvalo vynakladal úsilie, a na základe nášho pozorovania jeho skutkov, svojou službou sa nám a kráľovskej korune mnohokrát zapáčil, (a to) rôznymi slávnymi udatnými zásluhami…“.
Prvé bojové skúsenosti získal počas obliehania Viedenského hradu v roku 1291, kde bojoval po boku svojho strýka magistra Juraja. V boji utŕžil svoje prvé zranenia: „…keď sa Ondrej, z Božej milosti kráľ Uhorska, ponáhľal s vojskom proti vojvodovi Rakúska (Albrechtovi), udatne s ním bojoval. Tento magister Sinka pred mestom Viedeň, pred pánom kráľom, prítomnými barónmi a biskupmi poráňaný slúžil a v tejto vojne bol smrteľne vážne zranený…“.
Krátko na to (v roku 1292) vystúpili proti kráľovi transylvánsky vojvoda Roland a jeho bratia, pochádzajúci z rodu Borša. Kráľovi sa podarilo poraziť ich vojská a zvyšky ich vojsk obľahol na hrade Adorján (v Biharskom comiate, dnes segfverozápad Rumunska). Magister Sinka počas obliehania hradu opäť preukázal svoje schopnosti a znovu utrpel viacero zranení: „…keď vojvoda Roland a jeho bratia, synovia Tomáša, smelo a nerozvážne vystúpili proti majestátu našej koruny, okrem iných ich hradov sme dobyli aj ich hrad, nazývaný Adorján. Tento magister Sinka, stojac pri nás a kráľovskej korune, zvyknutý verne slúžiť a udatne sa brodiť (bojiskom), nie z neho utekať, sledovali sme ho pod týmto hradom Adorján, kde utŕžil mnohé smrteľne vážne zranenia…“.
Mladý Sinka bol odvážny bojovník, ktorého v boji nezastavili ani sečné rany spôsobené mečmi či bodné rany od šípov a kópií. Vďaka rokom stráveným osvojovaním si bojového umenia dokázal v rozhodujúcich chvíľach vykryť najcitlivejšie miesta na tele a prejsť bojovým poľom s viacerými zraneniami, s ktorými si jeho mladý organizmus poradil a zahojili sa.
Castellan Vitko
Kým bol Sinkov strýko magister Juraj zaneprázdnený vojnou v rakúskom pohraničí, v Poľskom kráľovstve prebiehala vojna medzi krakovským a sandomierskym kniežaťom Vładislavom, kvôli nízkemu vzrastu posmešne nazývaným Łokietok, a českým kráľom Václavom. Po ťažkých bojoch knieža Vładislav padol do zajatia, a v roku 1292 bol donútený zložiť sľub vernosti kráľovi Václavovi. Zároveň sa zriekol svojich nárokov na Krakovsko a Sandomiersko. Vojna nezasiahla iba Poľsko. Úspech kráľa Václava posmelil i jeho stúpencov v Uhorskom kráľovstve. V Šariši to bol castellan hradu Šariš Vitko, pôvodom Čech, ktorý zrejme dlhší čas ohrozoval Jurajove majetky. Juraja vnímal ako jedného z hlavných stúpencov poľských kniežat, a tak aj ako svojho nepriateľa. V istom okamihu, keď bol magister Juraj mimo Šariša, postavil sa na obranu Jurajových majetkov jeho synovec magister Sinka: „…keď akýsi mocný Čech, nazývaný Vitko, bol veľkým nepriateľom a prenasledovateľom Comesa Juraja a jeho samého (myslí sa Sinku), keď boli ešte v mladistvom veku, a obsadil ich majetok Sóvár, a chcel ho od nich odcudziť, tento magister Sinka sa za samotného (Juraja) takto proti Čechovi postavil, aby ani ich osôb, ani tiež ich majetkov sa neodvážil zmocniť, alebo na nich škodiť…“.
Sinkova odvaha a obrana majetku očividne Vitka nezastavila. Len čo sa naskytla vhodná príležitosť, Vitko neváhal a opäť zaútočil na majetok magistra Juraja: „…keď Vitko Čech, ktorý samú soľnú studňu, v čase keď na hrade Šariš sídlil, násilne okupoval, a hrad postavený pri spomínanej soľnej studni tento Vitko obsadil a zničil…“. Obsadenie majetkov a zničenie Jurajovho novopostaveného hradu magister Juraj nenechal bez odozvy. Opovážlivosť castellana Vitka a potupa, ktorú spôsobil Jurajovi a jeho rodu, sa už diplomaticky nedala urovnať. Magister Juraj konal rázne a nekompromisne. So svojimi bratmi a rytiermi zaútočil na castellana Vitka: „…títo synovia Šimona Comesa Vitka, castellana na našom hrade Šariš, v zajatí smrteľne doráňali, kým nepodľahol zraneniam.“ Nahnevaný magister Juraj vzal spravodlivosť do vlastných rúk a vytiahol do boja proti kráľovskému správcovi hradu. Keď sa kráľ dopočul o smrti svojho castellana, prehlásil magistra Juraja spolu s jeho bratmi, za ich svojvoľné správanie a za vraždu, za notorických neverných: „…Juraj a iní jeho bratia, synovia Šimona, pre ich notorickú a usvedčenú nevernosť, že na pustošení nášho celého kráľovstva (sa podieľali)…“. Kráľ si buď uvedomoval moc magistra Juraja alebo jeho predošlé zásluhy, preto ho potrestal iba stratou majetku Tomášoviec (dnes Obec Spišské Tomášovce). Odobral mu ho a v roku 1294 daroval svojmu vernému mešťanovi z Levoče, Helbrandovi. Zdá sa, že kráľov hnev sa magistra Sinku v tomto prípade nedotkol. No nemilosť u kráľa, do ktorej upadol jeho strýko, mu nebola na osoh.
Posledné štyri roky boli pre magistra Sinku veľmi búrlivými. Strávil ich v kráľovom vojsku, kde po boku svojho strýka Juraja bojoval v jednej bitke za druhou. A ani doma netrávil pokojné chvíle. Bránil strýkov majetok pred jeho nepriateľmi. Mladý Sinka bol veľmi odvážny a rozhodný, podobne ako jeho strýko v mladosti. Zrejme v tomto, pre Sinku búrlivom období, splodil dievčatko, ktoré pomenovali Elena. O niečo neskôr sa Sinkovi a jeho manželke narodila aj druhá dcérka. Pomenovali ju Školastika, podľa svätej Školastiky, sestry svätého Benedikta z Nursie, zakladateľa benediktínskeho rádu. Zrejme už Sinka vybral pre svoju druhú dcéru cestu života zasvätenú Bohu a podľa vzoru svätej Školastiky, vstúpila do kláštora.
Kráľ Ondrej sa rozhodol pomôcť Vładislavovi v boji o trón, preto vyslal armádu pod velením magistra Sinku: „…nariadili sme vyslať akýchsi šľachticov z nášho kráľovstva na pomoc pánu Vładislavovi, najvyššiemu kniežaťu Poľska, nášmu drahému príbuznému, na jeho žiadosť, proti besneniu a zabíjaniu kniežaťa z Hlohovca. Spomínaný magister Sinka, s naším osobitným nariadením, takto s familiármi a našimi pážatami, ktoré mali spomedzi iných (šľachticov) našu priazeň, sa čo najskôr s týmto pánom Vładislavom vrátil (do Poľska). Vo vojne, v ktorej bol tento knieža Vładislav, (magister Sinka) s veľkým zápalom vynikal medzi protivníkmi. Knieža Vładislav, podľa toho, ako nám povedal, že videl, ako (magister Sinka) napriek zasiahnutiu šípov a kopijí, poranený rôznymi zraneniami vynikal. A tento magister Sinka, za toľké, a tak veľké zásluhy a vernosť, najväčšími a najmilšími kráľovskými odmenami bol nami odmenený…“. Knieža Henrich nemal dosť síl, aby porazil knieža Vładislava Łokietka a vyhnal ho z Veľkopoľska a Pomoria.
Magister Sinka si priniesol z vojenskej výpravy z Poľska obrovskú korisť. Veľkú časť z nej sa rozhodol darovať svojmu strýkovi, dúfajúc, že ho strýko odmení pôdou alebo inou protihodnotou, ktorá mu bude poskytovať dlhodobý príjem: „…keď sa magister Sinka vrátil z Poľska s rôznymi kožušinami a hermelínmi (vzácne kožušiny z lasice hranostaja), s jazdeckými koňmi a kobylami a českou výzbrojou, vecami a šperkmi, hodnými tisíc mariek, spomínanému magistrovi Jurajovi ich predložil…“. Napriek obrovskému daru, ktorý venoval svojmu strýkovi mu zostalo dostatok finančných prostriedkov na to, aby kúpil od šľachticov z rodu Tekule časť z ich panstva Radoma: „…polovicu ich majetku Radoma…mu predali za sto mariek, z časti v striebre, z časti v cennostiach ju od nich úplne odkúpil…“. Magister Sinka si z Poľského kráľovstva priniesol veľké množstvo šperkov, iste zdobených slávnym poľským jantárom, preto časť z hodnoty vyplatil v šperkoch.
Strýkov dar
Dlhoročné nasledovanie a vernosť, ktorú prejavoval magister Sinka strýkovi Jurajovi, sa mu vyplatila. V roku 1299 magister Juraj prehlásil: „…že pre skutočnú príbuzenskú lásku na du li a vyhlásili,Poad tomuto magistrovi Jurajovi daroval. ovi Petra zo Solivaru, ……privilégium pána Juraja ostrihomskéa ako náhradu za všetky služby magistra Sinku, ktoré spolu s ním v kráľovstve i mimo kráľovstva už od čias svojho detstva vykonával, a najviac pre neho vynakladal úsilia, za záslužné služby samého magistra Sinku…“, z ktorých sa osobitne zdôraznila jeho účasť na výprave proti rakúskemu vojvodovi Albrechtovi a účasť na obliehaní mesta Viedeň. Navyše magister Sinka priniesol magistrovi Jurajovi z Poľského kráľovstva množstvo darov. Hodnota vecí bola vyrátaná na tisíc mariek, čo bola obrovská suma, preto aj magister Juraj svojmu synovcovi daroval adekvátnu protihodnotu: „...akúsi časť zo (svojho) majetku Sóvár. Tiež z ročných výnosov zo soľnej studne 100 mariek, a každú sobotu polovicu kubulu soli, s polovicou veľkej lúky, existujúcej medzi jeho hradom, od strany hradu, dávame, odovzdávame a zverujeme magistrovi Sinkovi…“. Navyše „…obyvatelia (z majetkov) magistra Sinku mali možnosť slobodne a bez akýchkoľvek peňazí (myslí sa bez zaplatenia) a v ktorejkoľvek hodine, pre svoju (domácnosť) odnášať slanú vodu zo samej studne...“.
Magister Juraj daroval svojmu synovcovi majetok Izbeg spolu s majetkom Pekný les a časťou zeme Delňa. V tom čase magistra Sinku za jeho úspech v Poľsku odmenil aj kráľ Ondrej, daroval mu zem Hašág (dnes Obec Záborské). Magister Sinka pripojil majetok Hašág k ostatným majetkom v oblasti Delne a vytvoril jednoliaty majetok s centrom vo Svätom Petri (dnes Obec Petrovany).
Magister Juraj začínal starnúť a bolo jasné, že ho v jeho postavení v severovýchodnom Uhorsku nahradí jeho synovec. Kráľ Ondrej si ho očividne všímal a tieto skutočnosti si určite uvedomoval. Dôkazom je aj to, že Sinkovi zveril velenie výpravy do Poľska. Potreboval mať silných a zámožných spojencov, preto sa rozhodol svojho rytiera, magistra Sinku v roku 1300 opäť odmeniť. Daroval mu „…akúsi našu zem Ašgúterdõ (časť z dnešného územia Obce Podhorany), v Šarišskom dištrikte, ktorá bola prázdna a zbavená obyvateľov, na ktorej sídlili akýsi strážcovia našich lesov, a ktorá patrila k hradu Šariš, spolu s Brezovou horou a inými príslušnosťami tohto (majetku)…“.
Z mladého odvážneho chlapca sa stal veľmi schopný mladý veliteľ kráľovského vojska. Jeho udatné činy z bitiek predchádzali jeho osobu a vďaka strýkovmu a kráľovmu daru sa stal aj súčasťou majetnej šľachty na Šariši. Začal budovať svoje panstvo.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Slovenský národný archív, fond Leleského konventu.
Štátny archív v Prešove pracovisko Archív Bardejov, fond mesta Bardejov.
Štátny archív v Prešove Špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči, fond Andráši.
Výberová literatúra:
CSUKOVITS, Enikő. 2017. Karol I. a obdobie jeho vlády (1301 – 1342). Bratislava, Pro historia 2017. 153 s. ISBN 978-80-89910-00-7.
Kolektív autorov. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. III. zväzok, východné Slovensko. Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied Nitra. Nitra 2008. 395 s. ISBN 978-80-89315-10-9.
MARSINA, Richard a kol. 1986. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1986. 531 s.
SEGEŠ, Vladimír. 2003. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava 2003. 302 s. ISBN 80-10-00324-7
SMOROŇ, Matúš. 2015. De genere Thekule. Uhorská šľachta v období stredoveku I. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2015. 314 s. ISBN 978-80-7165-970-9.
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. Magister Juraj a šľachtici zo Sóváru. Uhorská šľachta v období stredoveku VI. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
ŠIMČÍK, Peter, ŠVAŇA, Kamil, ŠIMKOVIC, Michal, PETRÁŠKO, Tomáš. 2009. Štyri sezóny výskumu hradu Šebeš. In Východoslovenský pravek IX, 2009, s. 7 – 39.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1990.520 s. ISBN 80-85174-03-0.
ULIČNÝ, Ferdinand. 2001. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce: Zemplínska spoločnosť,
2001. 600 s. ISBN 80-968579-1-6.
VARSIK, Branislav. 1973. Dejiny osídlenia Košickej kotliny II. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1973. 604 s.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977. 582 s
Titulná fotografia: záber na hrad Kamenece (Foto: Matúš Smoroň)