V septembri 1311 vstúpil palatín Omodej so svojim okázalým sprievodom do kráľovského mesta Košice. V jeho sprievode bol aj magister Sinka. V uliciach mesta sa strhol boj, počas ktorého zahynul magnát Omodej. Vdova po Omodejovi a jej synovia sa domáhali pomsty, no kráľ ich donútil podpísať veľmi potupnú zmluvu, podľa ktorej stratili časť majetkov, hradov a boli prinútení vzdať sa svojho dominantného politického postavenia v regióne.
Nahnevaný Omodejovi synovia zaútočili na kráľovské mesto Potok (dnes Mesto Sárospatak v Maďarsku), v ktorom vraždili obyvateľov: „…magistri Ján, Mikuláš, Dávid a Ladislav, synovia palatína Omodeja, spolu s Dionýzom a Mikulášom, synmi Jaroslava, Ladislavom a Jakubom, synmi Mikuláša, a tiež Lukáš a Dominik, synovia Uteho, vystúpili proti nášmu majestátu, a spomínaní Omodejovi synovia prišli vraždiť našich hostí z Potoka…“.
Ich brutalita nepoznala hraníc. Zaútočili aj na majetok Sečovce, ktorý vlastnil magister Peter a ich vyčíňaniu padla za obeť aj jeho manželka. Jeden z Omodejových synov „…akýsi majetok samého magistra Petra, ktorý sa nazýval Sečovce, vypálil a zničil, a dom samého magistra Petra zbúral, kde totiž jeho pani manželka zostala…“. Nebáli sa ani Božieho hnevu „…kostol magistra Petra, ktorý bol postavený v Sečovciach, synovia Jaroslava, synovia Mikuláša a synovia Uteho zbúrali, a všetky majetky, ktoré v ňom našli, vzali. V tomto zničenom a vypálenom a vylúpenom (meste) utrpel škodu v hodnote tisíc mariek.“
Magister Sinka pochopil, že sa nemôže pridržiavať dlhoročného priateľstva, ktoré udržiaval s palatínom Omodejom. Brutálne vraždenie Omodejových synov uľahčilo rozhodovanie magistra Sinku. Postavil sa na stranu kráľa a pokúsil sa zastaviť ich rebéliu.
So správou o týchto udalostiach sa magister Sinka vydal za kráľom do Budína. Žiadal kráľa, aby čo najskôr pritiahol so svojím vojskom na pomoc. Kráľ Karol vyslal magistra Sinku na čele menšieho predvoja, s ktorým sa mal pokúsiť udržať situáciu, kým kráľ nepritiahne s celým vojskom: „…že sám magister Sinka sa v našej službe (myslí sa kráľovskej) postavil za seba a za svojich proti Omodejovým synom…všetky svoje dediny a majetky vydal napospas pustošeniu a zničeniu, a ponechal ich hrozbe úplného vydrancovania. O seba samého sa nebál, a na čele týchto svojich verných postupoval (proti rebelom)…“.
Po príchode kráľovského vojska sa Omodejovi synovia stiahli na hrad Šariš. Počas dlhého obliehania hradu to bol práve magister Sinka, ktorý viedol jeden z útokov na bránu hradu Šariš. Odhodlaný Sinka a jeho bojovníci rozbili bránu a vnikli do doposiaľ nedobytnej pevnosti: „…tento Sinka…odvážne zaútočil až k bráne hradu Šariš, kde tvrdo a obratne svojimi rukami bojoval, (bránu) rozbil, dobyl a prebojoval sa ďalej.“ Hradná posádka sa však ubránila a Sinku s jeho vojakmi vytlačila z hradu.
Magnát Matúš z rodu Čák vyslal na pomoc svojim príbuzným, Omodejovým synom, oddiel 1700 kopijníkov, ktorý donútil kráľa k ústupu na Spiš. Po doplnení svojich oddielov kráľ opäť vytiahol proti Omodejovým synom, ktorých vojsko obliehalo mesto Košice.
Obe vojská sa postavili proti sebe neďaleko Košíc, „…na poli pri Rozhanovciach, blízko rieky Torysy…“. Magister Sinka sa pridal so svojim oddielom ku kráľovi a v bitke velil jednému z krídel: „…keď sme boli vo vojne proti vojsku magistra Matúša z Trenčína a spomínaných Demetra a Omodejových synov, tento magister Sinka v blízkosti miesta nášho (myslí sa kráľovho) boja postavil sa udatne v boji…kde bol na svojej ruke smrteľne zranený, (napriek tomu) medzi inými vynikal…“.
Kráľovské vojsko zvíťazilo. Veľká časť Omodejových stúpencov prešla na stranu kráľa. Nebezpečenstvo v severovýchodnom Uhorsku pominulo a kráľ mohol zamerať svoju pozornosť proti svojim nepriateľom na západe.
Obliehanie hradu Nyék
Na severozápade kráľovstva sa postupne začali zhoršovať vzťahy medzi šľachticmi z Kőszegu a kráľom. Začiatkom jesene 1315 bol magister Ján z Kőszegu zbavený funkcie správcu kráľovských koniarov. Po strate hodnosti sa otvorene postavil proti kráľovi, preto začiatkom zimy 1315 kráľovské vojsko obľahlo Jánov hrad Nyék ležiaci v Tolnianskom comitate (čítaj komitát). Medzi rytiermi, ktorí obliehali hrad, bol aj magister Sinka: „…keď…na akejsi výprave proti synom bána Henrika postupoval, tento Sinka pod akýmsi hradom Nyék (bojoval), a bránu opevneného hradu dobyl.“ Už sa zdalo, že kráľovské vojsko dobyje hrad. Práve magister Sinka velil rytierom, ktorí prelomili obranu nepriateľa a dobyli bránu hradu. Pevnosti sa im však nepodarilo zmocniť a skôr ako podnikli ďalšie útoky, obliehaným prišli na pomoc Jánovi príbuzní Andrej, syn Gregora, vnuk palatína Jána. Zdá sa, že aj magister Kakas zo Zalianskeho comitatu. S tým kráľ nerátal, a tak bol nútený ustúpiť.
V čase obliehania hradu Nyék, prípadne tesne po ňom, magister Sinka využil prítomnosť kráľa a to, že jeho služby kráľ práve potreboval. Pripomenul mu svoje zásluhy a požiadal ho, aby mu potvrdil „…jeho majetky Vyšný a Nižný Šebeš so zemami, nazývanými Pokapala a Budfölde, s hradom, nazývaným Šebešská skala („…Castro Sebusku…“), ktorý postavil a vybudoval na vrchu Mačacia skala. Ďalej zem, nazývanú Kapanoš, ktorú z titulu kúpy a zámeny (získal) od (šľachtica) Buda. Ďalej Izbeg s majetkom Pekný les a čiastkou zo zeme, nazývanej Delňa, ktorá sa nachádzala medzi zemami Sóvár a Izbeg. Ďalej zem Hašág, ktorá mu pripadla z titulu donácie od spomínaného kráľa Ondreja…“.
Magister Sinka si dával potvrdiť majetky, ktoré boli vnímané ako jednoliate panstvo Šebeš. Medzi týmito majetkami boli aj majetky Budfölde a Kapanoš, ktoré mu nepatrili, no snažil sa ich získať. Získal úradný dokument o ich vlastníctve aj zastrašovací prostriedok, ktorým mohol tlačiť na Budových synov, aby mu tento majetok za nejakých podmienok prenechali. Pomohol si aj falošným privilégiom, len aby sa mu jeho zámer podaril. Vlastníkov majetkov to zastrašilo a pristúpili na vzájomnú výmenu majetkov. Majetok Ašgút, ktorý získal magister Sinka od kráľa Ondreja v roku 1300, bol pre Sinku menej cenný. Navyše stále existoval dokument, v ktorom si ho s palatínom Omodejom vymenil, čím mohlo byť jeho vlastnícke právo napadnuté a spochybnené, preto sa rozhodol poskytnúť ho ako protihodnotu. V roku 1319 sa dohodol s Petrom, Imrichom, Ladislavom a Dominikom, synmi Buda, na vzájomnej výmene majetkov: „…že spomínaný magister Sinka polovicu svojho majetku Ašgút, ktorá ležala od východnej strany, so všetkými jej užitočnosťami a príslušnosťami dal Petrovi, Imrichovi, Ladislavovi a Dominikovi, synom Buda, a Štefanovi synovi ich sestry, a ich dedičom…do pokojného a večného vlastníctva…“.
Potomkovia strážcov kráľovských lesov, Inok a Peter, vlastnili severnú polovicu majetku Ašgút. Druhú, južnú polovicu, dostal magister Sinka ako donáciu od kráľa. Svoju južnú polovicu majetku Ašgút rozdelil na dve polovice a východnú dal v zámene Budovým synom. Pre seba si ponechal západnú polovicu s Brezovou horou, ktorú považoval za výborný zdroj dreva. Ako protihodnotu „…synovia Buda dali ich zem, vyňatú z (majetku) Vyšný Šebeš, so všetkými užitočnosťami a príslušnosťami, totiž lesmi, lúkami, zúrodnenými územiami a vodami…“. Táto zem, ktorú vyňali z majetku Vyšný Šebeš, sa nazývala Budtelek (Budov pozemok, pôvodná zem Hollódszállása).
Dobýjanie panstva Matúša z rodu Čák
Po dobytí Komárna stratil magnát Matúš z rodu Čák takmer tretinu svojich majetkov. V roku 1318 podnikol proti magistrovi Matúšovi diplomatickú ofenzívu nitriansky biskup Ján, ktorý dal magnáta Matúša za útok na jeho majetky do cirkevnej kliatby, čo spôsobilo, že na kráľovu stranu prešli ďalší z Matúšových stúpencov. Magnát naďalej politicky ovládal Trenčiansky, Nitriansky, Turčiansky a časť Bratislavského comitatu, preto bol kráľ Karol počas roka 1320 nútený postupne dobýjať hrady, ktoré mali v rukách Matúšovi stúpenci.
18. marca 1321 zomrel magnát Matúš z rodu Čák, nazývaný z Trenčína. Jeho smrť urýchlila rozpad jeho panstva. Po Matúšovej smrti prevzal jeho majetky a velenie nad Matúšovými vojenskými posádkami jeho bratranec Štefan zo Šternberka, nazývaný Čech. Štefan nedokázal vzdorovať kráľovmu vojsku. Hneď po Matúšovej smrti boli dobyté hrady Oponice, Uhrovec, Bojnice a Prievidza. V júli 1321 pritiahol kráľ Karol so svojou armádou k hradu Trenčín.
Kráľovské vojsko obľahlo hrad Trenčín a medzi rytiermi bol aj magister Sinka. Tri týždne prebiehali pod múrmi hradu krvavé boje: „…v čase, keď náš hrad, nazývaný Trenčín, bol zadržiavaný proti našej vôli, (magister Sinka) si verne počínal. Obdivuhodne, vytrvalo a najudatnejšie znášal útrapy (boja), pred (našimi) očami sa bezhranične vystavoval nebezpečenstvu. Pozorovali sme, ako pod týmto hradom spolu s našimi tromi (rytiermi) za nás a za kráľovskú korunu najviac verne a udatne bojoval. Keď sa (nepriatelia) zavreli na samom hrade, zasiahol ho kameň a ťažko a bolestivo ho poranil. V čase, keď bol zranený, naposledy verne zvolal zvyšok svojich služobníkov, a chcel odvážne konať…(napokon) sme hrad dobyli…“. Zdá sa, že magister Sinka sa pokúšal bojovať aj s vážnym zranením, čo sa mu stalo osudným. Zomrel na následky zranenia, ktoré utrpel počas obliehania hradu Trenčín v auguste 1321. Hrad Trenčín bol dobytý 8. augusta 1321. Či sa toho dňa Sinka dožil, nevieme.
Po Sinkovej smrti o ňom kráľ Karol povedal: „…mnohokrát a veľmi sa (vyznamenal) svojimi zásluhami, ktoré boli hodné chvály, ktoré nám a svätej kráľovskej korune pre povznesenie našej vlády a zlepšenie štátu (preukazoval). Tiež sa zapáčil Bohu. V spomínanej službe sa verne usiloval a pred našimi očami sa postavil proti rebelom a (v boji s nimi) biedne zahynul.“
Magister Sinka strávil celý život na bojových poliach, nič mu nebolo bližšie, nebažil po moci ani po veľkej politike, bol vychovávaný ako rytier verný kráľovi a v službách kráľa Karola zahynul v boji s jeho nepriateľmi.
Matúš Smoroň
Archívy:
Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény.
Štátny archív v Prešove, fond rodu Drugeth.
Štátny archív v Prešove Špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči, fond Andráši.
Výberová literatúra:
BREZOVÁKOVÁ, Blanka. 1993. Konsolidačné snahy Karola I. v Uhorsku po zvolení za kráľa (1310 – 1317). In Historický časopis, 41, 4, 1993, s. 361 – 378.
CSUKOVITS, Enikő. 2017. Karol I. a obdobie jeho vlády (1301 – 1342). Bratislava, Pro historia 2017. 153 s. ISBN 978-80-89910-00-7.
LUKAČKA, Ján. 2017. Matúš Čák Trenčiansky. Veda, Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, Bratislava 2017. 143 s. ISBN 978-80-224-1532-3.
HALAGA, Ondrej. 1992. Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992. 444 s. ISBN 80-85174-57-X
HALAGA, Ondrej. 1986. Boj Košíc proti oligarchii Omodejovcov a Matúš Trenčiansky. In Historický časopis 34, č. 3. Bratislava 1986, s. 326 – 346.
MARSINA, Richard a kol. 1986. Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1986. 531 s.
SEGEŠ, Vladimír. 2003. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava 2003. 302 s. ISBN 80-10-00324-7
SMOROŇ, Matúš. 2016. Rod Merše. Uhorská šľachta v období stredoveku II. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2016. 182 s. ISBN 978-80-7165-989-1.
SMOROŇ, Matúš. 2018. Rod Aba I. Šľachtici z Drienova. Uhorská šľachta v období stredoveku III. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2018. 301 s. ISBN 978-80-8198-017-6.
SMOROŇ, Matúš. Magister Juraj a šľachtici zo Sóváru. Uhorská šľachta v období stredoveku VI. Veda a výskum Uhorského kráľovstva v stredoveku. RKP.
ULIČNÝ, Ferdinand. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1990.520 s. ISBN 80-85174-03-0.
VARSIK, Branislav. 1972. K boju medzi košickými mešťanmi a Omodejovcami. In Zo slovenského stredoveku. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1972, s. 345 – 376.
VARSIK, Branislav. 1973. Dejiny osídlenia Košickej kotliny II. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1973. 604 s.
VARSIK, Branislav. 1977. Osídlenie košickej kotliny III. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1977. 582 s.
Titulná fotografia: Pamätník bitky pri Košiciach (Foto: Matúš Smoroň)