Historické pramene nás odkazujú na príbeh o spisovateľke, ktorá prekonala amputáciu prsníka bez anestézy. Bola to Angličanka Frances Burneová (1752-1840), ktorá sa dozvedela o ochorení vo veku 59 rokov (rok 1811). V tomto čase mala už za sebou bohatú literárnu tvorbu. V roku 1778 vydala anonymne svoju prvú novelu s názvom Evelína. Slávnu spisovateľku sužovala stále viac a viac bolesť prsníka. Nepomohlo ošetrovanie, nepomohli lieky. Tlak zosilnel natoľko, že nedokázala zdvihnúť rameno bez bolestivého výkriku. Lekári sa zhodli na diagnóze rakoviny prsníka. „Odobrať“ znie nemilosrdný ortieľ.
V roku 1811 sa Frances dostáva do rúk najpovolanejšieho z nich, francúzskeho vojenského lekára Jeana Dominiqua Larreya (1766-1842). Chirurg sa preslávil behom napoleonských vojen (1803-1815). Dlhé čakanie na zákrok je pre spisovateľku ubíjajúce. Plynúci čas však túto úzkosť iba znásobuje. V deň operácie sa tím lekárov ráno oneskorí a zákrok sa preloží na poobedie. Až o tretej hodine prichádzajú štyri kočiare. Vo chvíli, keď vošlo sedem mužov-lekárov do miestnosti ponúknu jej pohár s akousi tekutinou, pravdepodobne víno zmiešané s laudanom horkú tekutinu s ópiovým alkaloidom, ktoré sa v danom čase používalo na utlmenie. O narkóze, ako ju poznáme dnes, teda nemôže byť ani reč. Spisovateľka – pacientka sa začala prudko chvieť, viac z nechuti a hrôzy z prípravy ako zo samotnej bolesti. Lekári premiestnili lôžko do stredu miestnosti. Frances si naň ľahla. Potom jej cez tvár položili vreckovku. Avšak látka bola priehľadná a spisovateľka vidí, ako ju obklopuje sedem lekárov a ošetrovateľka (dnes sestra). Zahliadne záblesk oceľového nástroja. Ako chirurgovia zaboria nôž do jej tela, vykríkne. Neprestáva dokiaľ nie je po všetkom. Operácia nekončí. Chirurg oddeľuje choré prsné tkanivo a pacientka počuje škrabanie noža o prsnú kosť. Všetko trvá sedemnásť a pol minúty. Spisovateľka sa liečila z operácie dlhé mesiace, avšak po nej prežila 29 rokov.
Práve príbeh tejto literátky nás „primäl“ nahliadnuť do minulosti anestézie. A ako to bolo s anesteziológiou a príbuznými odbormi?
Vývoj je datovaný už do staroveku. Ránhojiči a lekári sa prvotne snažili potláčať bolesti a citlivosť makovicami, kokou, mandragorou či blenom. Zmenu však v tejto oblasti zaznamenávame až v 16. storočí. Historické pramene poukazujú na to, že na Slovensku (vtedajšie Rakúsko-Uhorsko) boli tri regióny, kde sa vykonávala zdravotnícka starostlivosť – predchodkyňa dnešných techník. Vzdelávanie v zdravotníctve sa do roku 1770 v Uhorsku získavalo v zahraničí, a to v Nemecku, Taliansku, ale najviac rezonovala Praha. Z tunajších univerzít to bola Trnavská Univerzita (sedem rokov pôsobila aj lekárska fakulta). Práve na tejto univerzite sa objavila písomná správa od profesora Wenzeslava Trnku, ktorý bol i jej dekanom. Obsah publikácie z roku 1777 je blízky dnešnej intenzívnej medicíne, pričom sčasti uvádza aj pomocné techniky, ktoré sú príbuzné ošetrovateľstvu. Publikácia nesie názov Comentarius de tetano. Aj toto zistenie nás prinútili hľadať a čítať ďalej, napr. v historických udalostiach Bratislavy.
História Bratislavy uvádza, že v roku 1537 ju navštívil polyhistor Aureolus Paracelsus, vlastným menom Theophrastus Bombastus z Hohenheimu (1493-1541). Práve tu sa opäť dostávame myšlienkami k anestézam. Tento polyhistor pracoval s éterom, pričom opísal aj jeho pôsobenie smerom k utíšeniu bolesti, avšak jeho poznanie sa v tomto bode dostáva do stagnácie v oblasti využitia v narkóze.
Prelom nasledoval po objavení éterovej anestézie, ktorú predviedol na Harvarde Wiliam Morton v októbri 1846 v Bostone pri extirpácii tumoru na krku. Éter využil priamo pri narkóze.
V našej histórii a histórii okolitých krajín sa dejiny modernej anestéziológie začali odvíjať 8. februára 1847, kedy Celestín Opitz podal éterovú narkózu v nemocnici Milosrdných bratov Na Františku v Prahe. Bol medzi prvými, ktorí v Rakúsko-Uhorsku začali s pokusmi s éterovou narkózou na zvieratách, následne ju zaviedol do klinickej praxe.
V histórii však nájdeme i ďalší údaj o prvej anestézii – a to o prvej inhalačnej anestézii na území Uhorska, ktorá sa údajne vykonala v roku 1847 v Budapešti, vykonal ju János Barass. Bezbolestnosťou sa zaoberal aj prešporský rodák Adolf Zsigmondy (nar. 1816), ktorý bol chirurg a stomatológ, medzi iným bol „ručiteľom skvostnosti chrupu“ Jej Výsosti Cisárovnej Alžbety Kráľovnej Uhorska.
Anestézia sa stala koncom polovice 20. storočia limitujúca. Limitovala rozvoj modernej chirurgie, aj na britských ostrovoch, ale aj celosvetovo. Slovenskú anestéziológiu v podstatnej miere ovplyvňovala anglická škola. Práve tam sa lekári (Československo) inšpirovali modernou anestéziou a po návrate z emigrácie pozitívne ovplyvnili vývoj medicíny a môžeme povedať, že i ošetrovateľstva.
Tento vývoj v Československu bol zavŕšený v roku 1954 založením Anestetickej komisie pri Chirurgickej sekcii Československej lekárskej spoločnosti J.E.P. Jej činnosť sa zaslúžila o uznanie anestéziológie ako nadstavbovej špecializácie, ktorá má svoje regule.
Prvé regule zdravotníckych odborov na našom území však môžeme vidieť v roku 1770 v dokumente KRÁĽOVSKÝ MANDÁT GENERALE NORMATIVUM IN RE SANITATIS (VŠEOBECNÉ NARIADENIE O ÚPRAVE ZDRAVOTNÍCKYCH POMEROV), ktoré vám predstavíme v ďalšom článku.
Mgr. Dorčáková J.
Šestáková J. dipl.s.
Miškovičová D, dipl.s.
Zdroje:
LARSEN, R. – DRÁBKOVÁ,J. 2004. Anestezie : 7. vyd., přepracované a rozšířené. 2. vydání. Praha : Grada, 2004. ISBN 80-7169-179-8.
PETKOVOVÁ, J. – NOVOTNÁ, V. 2012. Historie anestézie až do současnosti. slideshare. [Online] Nemocnice Na Bulovce, 11. 10 2012. [Dátum: 13. 9 2020.] Dostupné na: https://www.slideshare.net/Bulovka/historie-anestzie-a-do-souasnosti.
STEJSKALOVÁ, H. 2013. Slávna literárka podstoupi amputaci prsu bez narkózy! 10, Praha : RF HOBBY, 2013, Sv. History. ISSN 1803-0440.
Slovenská spoločnosť anesteziológie a intenzívnej medicíny. 2020. Úvodné slovo. [Online] 04. 10 2020. [Dátum: 04. 10 2020.] Dostupné na: http://www.ssaim.sk/o-nas/.
Úvodná fotografia: Prvá verejná demonštrácia celkovej anestézie v nemocnici v Bostone, rok 1846 (Zdroj: wikimedia.org)