Rehoľu premonštrátov založil svätý Norbert, šľachtic, ktorý sa v 12. storočí rozhodol zreformovať stredoveký kláštorný život. Jeho cieľom bolo spojiť kanonický a monastický život, teda pastoračnú činnosť s mníšskym životom.
Prvý kláštor založil v údolí Premontré na prelome rokov 1119-1120. Rehoľa sa rýchlo šírila a v roku 1126 ju potvrdil pápež Honorius II. bulou Apostolicae disciplinae sectantes. Na územie dnešného Slovenska sa prví premonštráti dostali v roku 1134 uvedením palatína Lamperta. Prvý kláštor bol v Bzovíku, ďalšie prepošstvá vznikli v Jasove, Lelese, Ipeľských Šahách a Kláštore pod Znievom.
Dnes bývajú slovenskí premonštráti v Jasove, kde majú aj noviciát. Členovia kanónie pracujú v pastorácii na území trnavskej a košickej arcidiecézy aj rožňavskej a spišskej diecézy.
Rehoľa už od čias svojho zakladateľa člení na mužskú vetvu, ženskú vetvu a laických bratov a sestry – tzv. terciánov. Sv. Norbert bol prvým zakladateľom tretieho rádu (terciánov) pre obe pohlavia, tzv. svetskej vetvy rehole. Na Slovensku dodnes pôsobí každá z uvedených vetiev.
Ich spiritualita je zároveň kontemplatívna aj apoštolská, to znamená, že spája vnútorný život s vonkajším pôsobením. Rehoľníci sa snažia žiť liturgicky, asketicky, apoštolsky, eucharisticky a mariánsky. Obsah je katolícky, ale metóda je premonštrátska. Aj keď sú niektoré smernice viac vonkajšie a iné viac vnútorné, len spolu tvoria jednotu.
Monastický život premonštrátov a organizácia rádu
Rehoľa premonštrátov spája duchovný život v kláštore s pastoračnou činnosťou vo farnostiach. Monastickému, teda mníšskemu životu, je však priradená väčšia dôležitosť.
Premonštráti sú oblečení do bieleho odevu. Ten symbolizuje čistotu a nepoškvrnenosť, ktorá je symbolickým prejavom mariánskej úcty a dogmy jej nepoškvrneného počatia.
Rádový odev sa skladá z bieleho habitu so škapuliarom, z cingula a bieleho biretu. Súčasťou chórového oblečenia je biela mozeta s malou kapucňou. Pri obradoch sa používa kánonický biely golier – myceta, zhotovená z rovnakej látky ako habit.
Rehoľníci používajú zároveň kresťanské aj rehoľné meno.
V rámci rádu pôsobia samostatné kláštory. Ich najvyššou autoritou je generálna kapitula s predsedajúcim generálnym opátom. Jednotlivé kanónie sú opátstvami. Kláštory môžu mať aj závislé domy. Predstaveným kanónie je opát. V rámci štátov sa tvoria provincie, tzv. cirkárie, podliehajúce vikárovi generálneho opáta. Kanónie majú dcérsky vzťah k zakladateľským kláštorom.
Opát, resp. prepošt, je charizmatickou osobou, ktorá má voči ostatným bratom vzťah otca voči otcovi, nie podriadeného voči nadriadenému. Úlohou prepošta bolo udeľovať a odoberať kláštorné funkcie. Po jeho smrti bol do kláštora privolaný otec opát s ďalšími dvoma predstavenými kláštorov, ktorí riadili voľbu nového opáta. Potvrdil a schválil voľbu nového opáta alebo rozhodol v prípade nerozhodného výsledku.
V rámci kláštornej komunity sa vyčlenili konkrétne funkcie, napr. prior (zástupca opáta resp. prepošta v jeho neprítomnosti), subprior (riadi bohoslužby a chórové modlitby), circator (má dozor nad plnením povinností a účasťou na bohoslužbách), cantor a succentor (vedú chórový spev pri omšiach a ofíciu), sacrista (má na starosti čistotu a výzdobu kostola), provisor (správca kláštorného majetku), cellarius (má na starosti výživu konventu), vestiarius (stará sa o odev, bielizeň a obuv), canonicus hospitalis (je poverený starostlivosťou o hostí, pútnikov a chorých), portarius (rozdáva almužny a jedlo, hlási hostí predstavenému), armarius (má na starosti knižnicu), magister clericorum (je predstavený klerikov).
V stredoveku pôsobili v kláštore aj svetskí bratia konveršovia, ktorí po ročnej skúšobnej dobe skladali kláštorné sľuby a donáti, ktorých úlohou bolo zastávať práce, ktoré nemohli vykonávať klerici ani konveršovia a brániť kláštor. Donáti neskladali sľuby a mohli kláštor kedykoľvek opustiť.
Zachovávanie poslušnosti voči predstaveným a klerikom konventu vyplývalo zo samotného sľubu poslušnosti, ktorý sa skladal pri vstupe do rehole. V prípade, že dochádzalo k sporom vo veciach konventu (napr. voľby hodnostárov) alebo z ľudskej slabosti, predstavený opát nariadil trest príslušného stupňa. Pre rád mala vždy veľký význam vzájomná pomoc a odpúšťanie si. To najhlavnejšie bolo, aby z každej činnosti vyžarovala láska. Pred vstupom do kláštora sa rehoľníci museli vzdať svojho majetku, čo malo za následok relatívnu sociálnu rovnosť medzi jeho členmi.
Náboženský život premonštrátov sa vyznačuje najmä intenzívnym liturgickým životom, úctou k svätcom, k Panne Márii, Sviatosti Oltárnej a apoštolátom.
Denný program v kláštore
Premonštráti sa snažili o starostlivé vykonávanie svätých omší, sviatostí a liturgických sviatkov. Svoju úctu k svätcom, Panne Márii a relikviám prejavovali individuálne aj účasťou na liturgických obradoch. Celý deň bol prispôsobený prírodnému kolobehu východu a západu slnka, podľa ktorého sa vykonával poriadok cirkevných hodiniek v dvoj- až trojhodinových intervaloch.
Okolo polnoci sa vstávalo na rannú modlitbu matutinum a laudes, po ktorej vykonaní sa pokračovalo v prerušenom spánku. Ráno o šiestej hodine sa konala modlitba prima a kapitulum, kedy sa slúžila omša za zosnulých, matura. Po nej sa rehoľníci venovali práci. Po zaznení zvona sa vrátili do kostola na tercie. Nasledovala konventná omša, missa summa, na ktorej sa zúčastnili len kanonici. Za ňou sa konali sexty a lectio (štúdium), po ktorých bol obed. Po obede nasledoval spánok až do non, po ktorom sa pracovalo až do vešper. Po vešperách nasledovalo štúdium. Deň sa ukončoval s collatio, ktoré vykonával predstavený v kapitulnej sieni a obsahovalo vysvetlivky k prečítaným častiam Biblie a výzvy, prípadne napomenutia rehoľníkov. Počas nedele a sviatkov sa miesto práce študovalo a čítalo.
Každý deň slúžili klerici v kláštornom kostole dve omše: prvú po prime a druhú po tercii. Na prvej omši boli prítomní aj bratia – laici, konventnej sa zúčastňovali len klerici.
Stravovanie rehoľníkov bolo spočiatku veľmi striedme. Časté pôsty boli pre nich prostriedkami na ceste postupného potláčania pozemských žiadostí a oddávania sa službe Božej. Stanovy rádu sa zmieňujú o dvoch hlavných jedlách od Veľkej noci po sviatok Povýšenia sv. kríža (14. septembra), ktorými boli obed a večera. Základ stravy tvoril chlieb. Dlho bola dodržiavaná úplná zdržanlivosť od mäsa, ktorá sa neskôr zachovala len v obdobiach od sviatku Povýšenia sv. kríža do Veľkej noci, čo je obdobie siedmich mesiacov.
S životom rehoľných mníchov bol vždy spojený aj liturgický spev. Napriek tomu, že sa hudobné pamiatky premonštrátov na Slovensku nezachovali, v urbári leleského panstva z roku 1569 sa uvádza značný počet graduálov, antifonárov a žaltárov. O nácvik a vedenie liturgického spevu sa starali kantor a podkantor, ktorí sa venovali aj odpisovaniu žaltárov.
V súčasnosti je model denného programu zachovaný. Po vykonaní bohoslužieb sa klerici venujú najmä pastoračnej činnosti, štúdiu prípadne povinnostiam vychádzajúcich zo svojej individuálnej funkcie.
Dnes sú slovenskí premonštráti zastúpení opátom, priorom, suppriorom, tajomníkom, novicmajstrom, provizorom a členmi s večnými sľubmi združenými v kapitule opátstva a zvláštnej opátskej rade v Jasove. Každé tri mesiace tu zasadá kapitula opátstva a kapitula domu v Košiciach. Raz za tri roky sa koná generálna kapitula rádu, v ktorej predsedá generálny opát sídliaci v Ríme. Z každého kláštora sa na nej zúčastňuje opát s jedným členom opátstva.
Zdenka Bencúrová
Zdroje:
KVASNIČKOVÁ J.: REHOLE včera a dnes vo svete i u nás, Bratislava, 1995, 190 s., ISBN 80-88717-06-X
LÁSZLÓOVÁ H.: DEJINY PREMONŠTRÁTOV V ŠAHÁCH (1238-1552), Trnava 1999, 87 s.
LÁSZLÓOVÁ H.: PÔSOBENIE PREMONŠTRÁTOV V HONTIANSKEJ STOLICI V STREDOVEKU, Trnava 2000, 120 s.
MAŤOVČÍK P.: Premonštrátsky kláštor Sv. Kríža v Lelesi v rannom stredoveku (do r. 1355) In: Bibliotheca Strahoviensis 2/1996
RUSNÁKOVÁ P., M.: Slovenská provincia kongregácie sestier premonštrátok, Vrbové, 2000, 112 s., ISBN 80-968190-8-9
ŘÍHA T.: Svatý Norbert a jeho dílo, Řím 1971, 302 s.
ŠAVELA M.: Dejiny rádu premonštrátov v Jasove, Badín 1998, 82 s.