Nie je rozprávka ako rozprávka. Mnohým z nás sa pod pojmom rozprávka vynorí v hlave predstava literárnej formy, ktorá je určená špecifickej skupine poslucháčov a čitateľov, teda deťom. Zabúda sa na to, že rozprávky a príbehy sú účasťou ústnej tradície, ktorá plnila nielen výchovnú, ale aj spoločenskú funkciu. „Rozprávanie a vytváranie mýtov sú naše prvoradé činnosti, je to základný spôsob, akým si vysvetľujeme svet.“ Rómske rozprávky – paramisi, sú v prvom rade určené dospelým poslucháčom. Sú živou spoločenskou udalosťou, kedy sa dospelí stretávajú v dome rozprávkára alebo v najväčšej miestnosti v dedine, v lete samozrejme vonku pri ohni.
Paramisi nechávajú vyniknúť samotným osobnostiam rozprávkárov – paramisari, ktorí sú váženými členmi komunity, pretože uchovávajú tradície, rozprávajú históriu, vykladajú mýty a v neposlednom rade nastavujú normy spoločenského života. Rozprávkár bol váženým človekom aj kvôli tomu, že si musel zapamätať množstvo dlhých príbehov, ale aj kratších anekdot. Kládol sa naňho výrazný spoločenský tlak, pretože publikum jeho výkony hodnotilo neverbálne – buď výkrikmi, povzdychmi, smiechom či plačom. Osobnosti rozpravkárov sa spomínajú aj v samotných rozprávkach: „Bolo to ešte nedávno, čo žil na svete jeden Cigán, volali ho Tchúlo Kan (Hrubé ucho). Vedel mnoho rozprávok, ktoré rozprával pri ohni a potom ich vietor odnášal ako popadané lístie stromov. Niektoré zasial do sŕdc Cigánov a niektoré zasial iba tak na lesnej stráni a tam z nich vyrástli košaté stromy. A keď sa vietor unaví, leží v ich korunách a listy ho uspávajú rozprávkami, ktoré rozprával Tchúlo Kan.“
„Celovečerné” vs. krátke príbehy
Rómske rozprávky sa primárne delia podľa svojej dĺžky na bari paramisi – dlhé rómske rozprávky, nazývané aj hrdinskými príbehmi práve kvôli výraznej postave hlavného hrdinu, ktorý sa postaví a bojuje so zlom v rôznych jeho podobách. „Zo všetkých strán sa valili noví a noví bojovníci, spájali sa v jeden mocný šík. Nad ránom dorazili k Trinovmu palácu. Strhol sa krutý boj. Trinovi vojaci sa udatne bránili. Ale Čačov zázračný meč sám stínal nepriateľov. Hlavy padali ako makovice. Keď to uvideli ostatní vojaci, odhazovali zbrane a utekali kadeľahšie.“ Bare paramisa nesú v sebe hodnoty, ktoré boli v danej dobe pre spoločenstvo Rómov najvýraznejšie. Rozprávač si tak mohol príbeh prispôsobiť podľa aktuálnej situácie a podľa publika, ktorému bolo určené. Bari paramisi sa mohli pretransformovať na niekoľkogeneračný epos, ktorý dokázal porozprávať len naozaj nadaný rozprávač.
Druhou skupinou rozprávok podľa dĺžky sú charni paramisi – krátke rómske rozprávky – humoresky, vtipné príbehy. Patria k nim aj rozprávania o múdrom Rómovi, ktorý si dokáže poradiť v každej situácii, nazývané pal o goďarev. Nemýľme si však múdreho a prefíkaného Róma. Rozprávky o prefíkanom Rómovi, ktorý pomyseľne vyhrá nad lakomým kráľom, sedliakom či grófom, nazývame humorky. „Garulo si pri páde udrel hlavu a zabolelo ho celé telo. Ostal meravo ležať. Nedýchal, nehýbal sa, pretvaroval sa, že je mŕtvy. Keď statkár videl, že Garulo má privreté oči, preľakol sa a začal ho kriesiť: ,More, nerúhaj sa Pánu Bohu! Vstávaj! Dám ti to vrece pšenice!ʻ Prešibaný Garulo akoby nepočul, nehýbal sa. Je mŕtvy a hotovo!“
Posmrtný život podľa rozprávky
Prefíkaného Róma nájdeme aj v rozprávkach, ktoré objasňujú duchovný svet Rómov. Ten často újde hnevu Boha či pred samotnou smrťou. „A tak Melalo žije ďalej. Smrť mu dušu nevzala. Melalo pasie kravy u bohatého sedliaka a dvanásť pomocníkov mu ich zavracia… Smrtka s kosou na pleci sa smeje, že Cigán predsa len zmúdrel. A pohľadal si aj súcu robotu…“ Duchovný svet Rómov je odrazom ich života a historického vývoja – je značne zjednodušený, k čomu prispelo nedostatočné vzdelanie a kultúrny rozvoj spoločenstva. Rómovia vo svojom duchovnom svete miešajú kresťanské prvky s prvkami nadprirodzena, prírodných a atomistických síl.
V rómskych rozprávkach sa zobrazuje celý spôsob života Rómov. V postavách sa odráža široká škála osobností a charakteristík – prefíkanosť, dobrota, pracovitosť. Opisujú kočovný život, vyhnanie z pôvodnej vlasti, aj snahu sa niekde usadiť. Zobrazujú tradičné rómske spôsoby živobytia – remeslá, prevažne kováčstvo, rómsky talent hry na hudobných nástrojoch a spev, ale aj chudobu a s ňou späté žobranie. Nájdeme v nich hierarchický spôsob usporiadania rodiny, veľkopočetnosť rodín aj význam samotného rozprávania rozprávok. Paramisi sú primárnym zdrojom rómskeho kultúrneho dedičstva, spôsobov správania, morálnych hodnôt a etických noriem. Poukazujú na silný pocit spolupatričnosti. Jednoducho nám rozprávajú príbeh o tom, čo je to rómstvo a ako sa formuje.
Katarína Hrnčiarová, PhD.
Zdroj:
BANGA, D.: Čierny vlas. Cigánske rozprávky. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1969.
FACUNA, J. a LUŽICA, R.: Rómska kultúra. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2017.
LACKOVÁ, E.: Rómske rozprávky. Košice: Výhodoslovenské vydavateľstvo, 1992.
HÜBSCHMANNOVÁ, M.: Slovesná tvorba slovenských Romov. Slovenský národopis, 1988.
SACKS, O.: Řeka vědomí. Praha: Nakladatelství Dybbuk, 2018.
Foto: Alessandro Galantucci – flickr.com