Veľkolepá produkcia, vypracovaná hruď Tomáša Maštalíra a prísľub epického príbehu zo 7.storočia. Aj to je koprodukčný slovensko-ukrajinský seriál Slovania. Masívnej reklamnej kampani sa nedalo ujsť, ak vlastníte televízor. Prvý diel pritiahol k obrazovkám rekordných viac ako šesťstotisíc divákov, druhý polmilióna. Internetové aj printové média začali chrliť recenzie a komentáre, ktoré hodnotili umeleckú kvalitu seriálu. Aj keď zaznievajú kritické hlasy, tak väčšine divákov sa Slovania (zatiaľ) páčia.
Nasledujúci text nebude ďalšou umeleckou kritikou, ale religionistickou reflexiou predkresťanského slovanského náboženstva seriálu Slovania. Stojí na reálnych základoch? Alebo ide o zlátaninu, ktorú zlepili pre potreby príbehu scenáristi? Odpovede dostanete v rozboroch rituálu postrižín, boha Velesa a úlohy žrecov.
Potrebujem ostrihať
V prípade postrižín – rituálu iniciácie mladíkov do dospelosti – sa autori scenára celkom dosť odklonili od historicky známej podoby rituálu. A to v jednom podstatnom detaile – veku mužov, v ktorom prechádzajú postrižinami. Absolvovali ho vo väčšine prípadov sedemročné deti. Podľa globálne rozšírenej predstavy sa vo vlasoch ľudí ukrýva životná sila. Ich obeta bohom mala zabezpečiť deťom ochranu. Postrižiny boli primárne detským prechodovým rituálom, ktorý mal viac spoločného s prvým svätým prijímaním či nástupom prváčika do školy.
Lovecká časť postrižín zo seriálu Slovania pripomína viac iniciácie loveckých kmeňov, v ktorých je dôležité preukázať schopnosť sily v podobe skolenia zvery. Slovania však boli primárne poľnohospodári, preto podoba skúšky nedáva logiku. Druhá časť postrižín, v ktorých mladíci pili odvar z halucinogénnej huby/byliny a potom ako húsenice halucinovali v stanoch-kuklách, taktiež nemá oporu v dochovaných prameňoch. V tomto prípade vietor fúka od šamanských sibírskych tradícii. V nich šamani často prechádzajú veľmi náročným procesom iniciácie, ktorý v niektorých prípadoch zahrňoval požitie halucinogénov, aby sa im ľahšie komunikovalo s duchmi či cestovalo mimo telo. Cieľom rituálu bolo pomocou individuálnej transformácie spevniť charakter šamana. Avšak aby to nevyznelo tak, že som hejter lipnúci na historickej presnosti, tak postrižiny v Slovanoch dávajú zmysel ako mužský prechodový rituál.
Aj súčasní novopohania, ľudia rekonštruujúci predkresťanskú vieru, sa len inšpirujú v dochovaných informáciách o postrižinách. Každá skupina má svoju mierne odlišnú verziu rituálu. Napríklad u slovenského novopohanského duchovného učiteľa Žiarislava sa postrižiny slávnostne robia okolo polnoci počas letného slnovratu. Otvorené sú nielen mužom, ale aj ženám bez vekových obmedzení. Odstrihne sa im kúsok vlasov a hodí sa do vatry. Účastníci sa tak symbolicky očistia a následne prijmú nové duchovné meno. Po jeho prijatí radosť z neho vyjadria tancom, prípadne spevom. Ide skôr o druh iniciačného a očistného náboženského rituálu než ochranno-magického. Ako vidíte, prispôsobenie postrižín modernej dobe nie je nič nezvyčajné.
Boh podsvetia či diabol?
Poďme sa presunúť k téme slovanských bohov. Rozoberme si bližšie Velesa. Cinkota-Čarad v seriáli vystupuje ako žrec, ktorý s ním dokáže komunikovať. Veles bol v náznakoch zatiaľ vykreslený skôr ako temný boh podsvetia a mágie, s ktorým sa spája atribút stáda dobytka (Maštalírova-Radúzova vidina pri veštení).
Slovania sa zatiaľ celkom verne držia dochovaných informácii o Velesovi. Jeho meno sa dochovalo aj vo forme Volos, čo je po rusky „vlas“. Ide o boha podsvetia, dobytku, hojnosti, mágie a v širšej perspektíve živlu zeme. Velesov kult je spolu s Perúnom rozšírený naprieč všetkými slovanskými národmi. To dokazujú nielen rôzne pramene (ruská Nestorova kronika, staročeský spis Tkadleček, ruská legenda Život svätého Abraháma Rostovského), ale aj toponymá (slovenská hora Velestúr, český vrch Velíz, macedónske mesto Veles či rovnomenná hora v Srbsku). Dôležitosť Velesovho postavenia v panteónu ruských Slovanov dokazuje, že na jeho meno spolu s Perúnom prisahal svoju česť v roku 971 kyjevskoruský knieža Svjatoslav pri podpise zmluvy s Byzanciou. Bohužiaľ sa nám nezachoval žiaden mýtus, v ktorom by Veles vystupoval. Je to spôsobené povahou prameňov o slovanských mytológiách. Nedochovali sa nám žiadne priame pramene od slovanských národov, len torzovité zmienky od kresťanských misionárov, kronikárov či životopiscov svätých.
Počas stredoveku sa stal Veles pod vplyvom kresťanskej kritiky synonymom pre nižšiu démonickú bytosť. Jeho pozitívne funkcie prebrali rôzni svätí – svätý Blažej medzi východnými a južnými Slovanmi, svätý Mikuláš (Nikola) medzi Rusmi a svätý Sáva medzi Srbmi.
Ešte jedná poznámka k Velesovi a seriálu. Symbol, ktorý nosí Čarad na hlave, nie je matičným znakom, ako ho humorne nazval slovenský spisovateľ Juraj Červenák. Ide o celkom vierohodné znázornenie novodobého symbolu, ktorý slovanskí novopohania vytvorili ako Velesov symbol pre svoje rituálne potreby.
Všetkým, ktorí sa viac zaujímajú o boha Velesa, odporúčam vyhľadať si na internete voľne dostupné magisterskú prácu „Veles: Slovanské božstvo v komparativní perspektivě“ od Michaely Šebetovskej. Naopak, skôr sa vyhýbajte Velesovej knihe a publikáciám z slovansko-árijskej tradície ako Kniha svetla, ktoré sú alternatívnymi históriami Slovanov napísanými v 20. storočí. Ich problémom je to, že svoje teórie prezentujú ako fakty, miestami argumentujú z náboženskej perspektívy a apriórne odmietajú závery predchádzajúceho bádania kvôli jeho údajnej tendenčnosti.
Vyveštím ti z čreva či budeš tata
V závere textu sa budeme venovať postaveniu kňazov, či presnejšie žrecov, v predkresťanskej slovanskej spoločnosti. Naše informácie o nich sú pomerne skúpe, čo je podmienené už zmieneným nedostatkom prameňov. Vieme však s pomerne s veľkou istotou povedať, že žreci existovali. Šlo o náboženských odborníkov, veštcov a liečiteľov. Veľmi pravdepodobne však neboli organizovaní na spôsob kresťanských cirkví. Žiaden pohanský pápež neexistoval. Preukázateľne vieme o existencii jediného väčšieho chrámu boha Svantovíta na ostrove Rujana, ktorý vypálili dánski dobyvatelia v roku 1168.
Dedičmi funkcií žrecov boli až do polovice dvadsiateho storočia vedmy, bylinkárky, vedomci či bačovia. A podobne ako v súčasnosti aj v minulosti boli duchovní špecialisti, ktorí si viac zakladali na konaní dobra (morálne cnostný biely mág Sokol). Ale aj takí, ktorí sa nebáli paktovať s temnejšími silami, počarovať a uriekavať (vyšinuto pôsobiaci a do čiernej odetý vyvolávač Velesa Čarad). Mimochodom, Sokolovo veštenie z vnútorností Slovania asi nepraktikovali. Nevieme to však s určitosťou. Veštenie z vnútorností bolo charakteristické pre pohanských Grékov. Častejšie sa u Slovanov veštilo v náboženskom tranze navodenom halucinogénmi, z vonkajších znamení ako pohyb planét, ohňa, letu vtákov a zo zámerne navodených situácií ako liatie vosku (tak to robili aj žítkovské bohyne), olova, zo spôsobu vykročenia koňa alebo losovaním.
Ako je vidieť, v seriáli Slovania sa zatiaľ pracuje s informáciami o predkresťanskom slovanskom duchovne relatívne voľne, avšak mohla to byť omnoho väčšia katastrofa. Torzovitosť prameňov dáva veľkú slobodu autorom scenára byť historicky v téme (Veles), a zároveň si prispôsobiť konkrétny rituál podľa potreby príbehu (postrižiny). Scenáristom slúži ku cti, že tak možno prebudia v Slovákoch väčší záujem o duchovnú kultúru našich predkov pred christianizáciou Slovenska.
Michal Puchovský
Zdroje:
Michal Téra. Perun – bůh hromovládce: Sonda do slovanského archaického náboženství. Červený Kostelec: Pavel Mervart, 2017.
Zdeněk Vána. Svět slovanských bohů a démonů, Praha: Panorama, 1990.
Michaela Šebetovská. „Veles: Slovanské božstvo v komparativní perspektivě“, magisterská diplomová práca, Univerita Karlova, 2017.
Maroš Puchovský. Mytológie Sveta: Od starých Slovanov až po Matrix. Bratislava: CCW, 2013
Titulná fotografia: Čarad (Foto: joj.sk)